Už sa vám niekedy stalo, že ste len tak skočili do prázdna? Bez toho, že by ste vedeli, kam dopadnete? Presne to som dnes urobila a je to hodne zvláštny pocit. Skočila som do úplnej tmy, rozhodla som sa dôverovať Bohu, že tam niekde je a chytí ma. Nejedná sa o žiadnu adrenalínovú záležitosť, žiadna zábava ani žiadne náhle či skratové rozhodnutie. K tomuto kroku ma priviedla dlhá cesta zvažovania, hľadania, modlitieb.
Po dlhých rozhovoroch s Bohom a zodpovednom zhodnotení okolností som došla do bodu, kedy som spoznala, že na mieste, kde práve som, už nemôžem zostať. Ale zároveň nemám pred sebou nič, čoho by sa dalo chytiť. A tak som skočila. Rozhodla som sa veriť, že môj Boh sa o mňa postará, aj keď netuším, akým spôsobom. Neskôr vám o tejto mojej zvláštnej skúsenosti napíšem viac, ale momentálne potrebujem trochu času to v sebe stráviť. Zatiaľ môžete spolu so mnou počúvať jednu zvláštnu pieseň, ktorú si v týchto chvíľach púšťam. Vlastnými slovami by som to nevyjadrila lepšie: