hghjgljhljhôjh

28. 6. 2016

Verný Boh (3)

Po čase sa zase na chvíľu zastavím pri mojich úvahách na tému "Verný Boh" (1. a 2. časť nájdete v kategórii Chodenie vierou). Začiatkom roka som vám písala o tom, že som sa rozhodla skočiť do prázdna, do tmy. Ako to celé vlastne bolo? 
Po dlhom zvažovaní a modlitbách som dospela k rozhodnutiu, že už ďalej nemôžem zostať na mieste vedúcej výroby, kde som dlhé roky pracovala. Jednak, zdravotne to už bolo na mňa veľa a za druhé, začalo mi to príliš zväzovať ruky. Po návrate z práce som už nemala energiu na iné aktivity, na čítanie Biblie, na službu môjmu Bohu, a už ani nehovoriac o nejakých koníčkoch či relaxe. Bola to veľmi náročná práca, veľa stresu, neustále tlaky zo všetkých strán. V poslednej dobe mi práce stále pribúdalo, ale času na jej vykonanie bolo stále rovnako málo. Nestíhala som už chodiť po výrobe a zaujímať sa o detaily, o ľudí, o to, ako sa im pracuje. Nestíhala som poctivo premyslieť každé rozhodnutie a začala som robiť chyby. A čo mi bolo najviac ľúto, kvôli nepremysleným rozhodnutiam som ukrivdila niektorým ľuďom, čo naštrbilo moju povesť kresťana a tým aj obraz samotného Boha. A to bol moment, kedy som sa zastavila a povedala si, že toto už nie, takto ďalej pokračovať nechcem. Bolo to naozaj ťažké rozhodnutie, pretože táto práca ma vždy bavila, robila som ju rada a predovšetkým som ju vždy vnímala ako prácu pre môjho nebeského Pána a nie len pre ľudí. Ale za daných okolností som pochopila, že toto už nie je moje miesto. Niekoľko mesiacov som hľadala inú prácu, bola som na niekoľkých pracovných pohovoroch, ale nič z toho. Nakoniec som teda podala výpoveď bez toho, že by som mala zaistené iné pracovné miesto. Rozhodla som sa dôverovať Bohu, že ak skočím do úplnej tmy, On ma tam niekde chytí a postará sa. A tak som skočila.
Bol to hodne zvláštny pocit, dobrovoľne držať v rukách výpoveď a nemať kam ísť. Netušila som, čo príde, čo bude so mnou, ale pevne som dôverovala Bohu. A tak som s týmto papierom prišla za šéfom a odovzdala mu ho. Krátko na to mi šéf ponúkol iné pracovné miesto v rámci tej istej výroby. Chvíľu som zvažovala a nakoniec som si povedala, že na čas to vezmem, aj tak v tejto chvíli nemám kam ísť, a uvidím, čo sa bude diať. 
Prvé dva mesiace boli veľmi náročné. Viackrát som mala chuť zbaliť si veci a vypadnúť hocikam, len už nezostávať v tejto firme. Mojím odstúpením z vedúcej funkcie sa vytvorili dosť vypäté vzťahy. Ľudia si ťažko zvykali, že som síce vo firme, ale už tam nie som pre nich, ako som vždy bývala. Že už neporiešim ich problémy, ale majú na to novú vedúcu, na ktorú si musia zvyknúť. Chcelo to kopu času, aby sa všetko utriaslo a prispôsobilo. Boli to veľmi "horúce" a ťažké chvíle. Ale nakoniec sa veci predsa len upokojili a ja môžem konečne voľne dýchať. 
Momentálne pracujem ako regulačný pracovník. Každý deň robím niečo iné. Postavia ma vždy tam, kde niekto chýba alebo kde sa nakopí príliš veľa práce. Ale mne to nevadí, ja si to užívam. Som zase medzi ľuďmi vo výrobe, zase si môžem pripomenúť, čo sa ako robí, sadnúť za stroj, postaviť sa k žehličke, napolohovať a vystrihnúť model... skrátka, dostanem sa zase k detailom, k veciam, na ktoré som popri vedení výroby už nemala čas, a tým pádom som už ani nemohla výrobu riadiť naozaj zodpovedne. A predovšetkým, keď na konci smeny prejdem cez dvere, mám čistú hlavu. Nemusím premýšľať, čo bude zajtra, či je zabezpečené všetko pre výrobu, či sú vyriešené všetky problémy. Samozrejme, je to za nižší plat, ale to mi vôbec neprekáža. Som vďačná môjmu Bohu za to, ako sa o mňa postaral. Po poobediach mám konečne viac energie venovať sa mojej komplikovanej strave, sledovať, ktoré potraviny mi škodia a ktoré nie, testovať nové veci, vyhľadávať si info. Mám viac času a energie na boj s mojimi podivnými diagnózami a tiež na odpočinok a relax, ktorý moje oslabené telo veľmi potrebuje. A hlavne, mám konečne čas, hlbšie sa venovať štúdiu Biblie, v čom som posledné mesiace cítila už veľký deficit.
Neviem, ako to bude pokračovať ďalej. Bolo by hlúpe spoliehať sa, že toto je už moja konečná stanica, že tu už zostanem navždy. Kto vie, možno sa nič nebude meniť niekoľko nasledujúcich mesiacov alebo dokonca rokov, a možno ma Boh zakrátko osloví a pošle na iné, nové miesto. A tak, zakiaľ som tam, kde som, snažím sa využiť čas na dočerpanie pohonných hmôt po všetkých stránkach...
...a trošku robím dlhé nohy našej pani techničke, ktorá chodí veľmi zodpovedne a dôsledne kontrolovať kvalitu. Zakaždým ma vidí na inom mieste, pri inej práci a vždy sa ustarostene pýta, či som takú prácu už robila a či to viem robiť? A ja sa vždy len pousmejem a vysvetlím jej, že aj takú prácu som za tých 17 rokov, čo v tejto firme pôsobím, už robila :-)  Dnes som si napríklad po niekoľkých rokoch znova zopakovala našívanie gombíkov na klasickej gombíkovačke a zajtra ma možno čakajú gombíky s uškom, bočné našívanie, au (odeváci vedia o čom hovorím). A možno bude treba sadnúť aj k dierkovačke. Už ani neviem, kedy naposledy som pri nej sedela. Ale keď majstrová zavelí, že treba vyšívať dierky, tak budem vyšívať dierky. Nejako to prežijem. Dúfam, že aj po zajtrajšku budem mať na rukách stále všetkých desať :-)