Teraz je obdobie adventu – očakávania. Pre svet sú to možno 4 týždne, ale pre nás to po Vianociach neskončí, my očakávame stále na príchod Pánov a je to pre nás to najkrajšie zasľúbenie, ktoré sa určite naplní. Pán určite príde!
Kedysi sa oveľa viac kázalo a hovorilo o druhom príchode Pána Ježiša. Veľa sme o tom počúvali a nútilo nás to premýšľať a brať Jeho príchod veľmi vážne. Teraz akosi už nie je počuť napr. od mladých ľudí, že by sa práve nad týmto zamýšľali, že by práve aj toto bolo jedným z dôvodov, prečo svoj život odovzdali Bohu. Možno, že už tak často na to nemyslíme, už sa tak často o tom nehovorí ako kedysi, a to je určite chyba. Na jednej konferencii zaznela výstižná veta:
„dnes žijeme v dobe, keď aj kresťania stratili večnosť.“
Akosi sme stratili večnosť, žijeme teraz, tu s Pánom. Je dobre, že máme niekoho, komu môžeme všetko zveriť, môžeme Mu predložiť každý problém, každú starosť... ale málo myslíme na to, že On pre nás príde, a že to najkrajšie nás ešte len čaká! Nie je to len o tom, že teraz tu máme priateľa, ale On nám išiel pripraviť večné príbytky tam v nebesiach.
Toto teraz bude len taká teória, ktorá sa nikdy takto neuskutoční, ale skúsme si to predstaviť:
Predstavme si, že sme večer vo svojej izbe, a zrazu tam stojí Pán Ježiš a hovorí: „Počuj, ja už by som sa chcel vrátiť pre vás, a chcel by som sa s tebou dohodnúť, kedy mám prísť“. My vieme, čo by sme mali odpovedať. Mali by sme povedať: „príď hneď“. Tak, ako sa to píše aj na konci Biblie: „Prídem skoro!“ a Cirkev odpovedá „Amen, príď Pane Ježišu!“ (Zjavenie 22,20). Ale neviem, či naozaj tak veľmi túžime, aby už prišiel. Pretože, možno sa nám tu celkom dobre darí. Máme nejaké očakávania a túžby do budúcnosti, ktoré by sme ešte tu na tomto svete chceli zažiť. Ja osobne nemám stopercentnú istotu, či bi som Mu povedal „príď hneď“. Neviem, čo všetko by Ježiš počul, keby sa pýtal svojej Cirkvi. Možno sa niekto práve zasnúbil a chce si užiť trochu manželstva, možno sa niekomu po dlhom čase konečne narodilo dieťa a chce s ním ešte chvíľu byť... Často ani nevieme, čo všetko v tom našom srdci je, aké túžby sa tam skrývajú. No myslím si, že napriek všetkému každé Božie dieťa v hĺbke svojej duše túži po tom, aby Pán prišiel. Ale možno by nám Pán Ježiš položil otázku: „a prečo teda na to tak málo myslíš, prečo sa za to nemodlíš? Pozri, koľko sa za to modlila prvá Cirkev.“
Dodám ešte zopár myšlienok o tom, ako máme očakávať príchod Pána Ježiša. Pozrime sa do Lukáša 12,35-40. Vo verši 35 sa píše „majte bedrá opásané a lampy horiace“ to je obraz na človeka, ktorý pracuje. Keď Pán príde, má nás nájsť pri práci na Božom diele. „Buďte podobní ľuďom, korí čakajú na svojho pána“ (v.36). Ako vyzerá človek, ktorý čaká? Ak niekoho čakáme, máme vo zvyku upratovať a vyzerať návštevu z okna. Tak podobne máme čakať aj príchod Pánov. Len s tým rozdielom, že nemáme mať upratané v obývačke, ale v srdci. Nepostávame náhodou len pri okne, bez práce? Alebo sme zabratí do práce a zabudli sme, že On každú chvíľu príde? Máme v srdciach upratané? Ak je ešte niečo, čo by si chcel určite stihnúť, kým príde, urob to!
„Aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte.“
(Lukáš 12,40)