hghjgljhljhôjh

2. 2. 2019

Ty si vždy so mnou

Opäť jedna ruská. Nie vždy to tak dokážem vo svojom živote, nepochybovať o tom, či je Boh so mnou. Ale pravdou je, že On nikdy nikam neodišiel ani neodíde, tak sa chcem aj touto piesňou v tom povzbudiť, a možno povzbudiť aj vás... Trochu som potrápila moje mozgové závity a urobila som preklad do slovenčiny, zatiaľ aspoň časť refrénu, na zvyšku sa ešte pracuje:

Ty si vždy so mnou,
čelím hoc aj tmám,
však v duši svetlo mám,
lebo dobre viem, že Ty,
ja verím, že si vždy
so mnou!
Ты всегда со мной!

18. 1. 2019

Povediem ťa, pomôžem ti niesť, ukážem ti svoju moc

V minulosti som mala na blogu taký zvyk, že som sa na prelome rokov trošku zamyslela a napísala pár slov. Síce od 1. januára ubehol už nejaký ten deň (alebo skôr týždeň), ale snáď nebude vadiť malé oneskorenie.
Dlho som premýšľala, čo napísať a nakoniec som sa rozhodla na chvíľu zamyslieť nad mojím každoročným veršom. Pozerám, že vlani som vám o mojom verši nenapísala ani čiarku, a tak sa to pokúsim trochu napraviť. Možno to nebude až tak celkom optimistické čítanie, ako by sa od novoročného „príhovoru“ očakávalo, ale momentálne to nedokážem napísať inak. Bude to skôr taký krátky obrázok z môjho života, pohľad na to, ako sa mi v poslednom období darí kráčať s Bohom.

2017 – budem ťa vodiť až do smrti
Naposledy som vám písala o mojom verši pre rok 2017. Boli to krásne slová z knihy Žalmov:
Lebo tento Boh je naším Bohom na večné veky. On nás bude vodiť až do smrti.
Žalm 48,15

Spomínam si, že tento verš ma veľmi potešil, je to nádherné zasľúbenie Božej neustálej prítomnosti.
Počas roku 2017 som si mohla vyskúšať pozitívnu stránku tohto krásneho verša – že Boh neopustí, drží nás za ruku a ide s nami. Často som na tieto slová myslela, obzvlášť, keď nás doma v rodine postretli ťažké skúšky. Veľakrát som bezradne stála, nevedela ako ďalej a volala k Bohu Jeho vlastnými slovami: „sľúbil si, že ma budeš stále viesť, tak mi ukáž cestu!“ A On ukázal, previedol mňa aj našu rodinu celým rokom.
Ale zároveň som si mohla vyskúšať aj druhú stranu mince – že Boží sľub neustále nás viesť neznamená, že nás povedie tou najľahšou cestou, že sa vyhne náročným úsekom. Aspoň taká býva naša ľudská predstava – keď sa chytíme za ruku niekoho, kto sa vyzná v teréne, očakávame, že sa vyhneme úskaliam, že nás povedie najmenej nebezpečnou, najľahšou a možno najkratšou cestou. Ale u Boha je to inak. A toto nie je vždy ľahké prijať. On predsa pozná všetky cesty a spôsoby a určite by nás do cieľa mohol viesť aj inokadiaľ, ale zvolil práve cestu cez ťažké zápasy.

2018 – nebudete skúšaní nad svoje sily

A potom prišiel na rad verš, ktorý ma mal sprevádzať rokom 2018:
Skúška, ktorá na vás doľahla, je len ľudská. Boh je však verný. On nedopustí, aby ste boli skúšaní nad svoje sily, ale so skúškou dá aj východisko, aby ste ju vládali zniesť.
1Kor 10,13

Opäť to bol verš, ktorý ma v prvej chvíli potešil a povzbudil. Ale to som ešte netušila, čo nás doma v najbližších mesiacoch čaká. Počas celého roku 2018 sme prežívali ešte ťažšie zápasy ako v roku predošlom. Často sme boli na pokraji síl fyzicky, duševne a musím priznať, že ja osobne aj duchovne. Mala som rôzne predstavy o tom, čo znamená „východisko“. Lenže, ako som už spomenula vyššie, a tiež ako píše prorok Izaiáš (55,8-9), Božie cesty a Božie myšlienky sú iné ako tie naše a, samozrejme, aj načasovanie vecí vyzerá u Boha úplne inak, ako v našich predstavách. Uplynulý rok nás stál veľa síl a veľa sĺz a keď mám byť úprimná, do tejto chvíle nerozumiem veršu, ktorý mi Boh pre rok 2018 vybral.
Keď sa obzriem späť, vidím, že sme to nakoniec akosi zvládli, s odretými ušami, prežili sme to. Aj to je určitá forma východiska, ale mám pocit, akoby to ešte stále nebolo ono. Nechcem, aby to vyznelo ako nevďak. Za každé maličké riešenie a uľahčenie som Bohu vďačná. Som naozaj vďačná za to, že v pravý čas poslal možnosti, spôsoby, ľudí na pomoc, aby sme to (hoci aj s odretými ušami) dokázali zvládnuť. Pomáhal nám niesť naše ťažké bremeno, o tom niet pochýb. Ale náročné skúšky naďalej pokračujú a v mojom ponímaní ten najhlbší význam slova „východisko“ znamená od niekadiaľ, z niečoho vyjsť. Vyjsť von, nie len zostať stáť uprostred a s vypätím posledných síl to akosi zvládať. Ja viem, že to najdokonalejšie východisko bude až tam, keď prídeme domov k Bohu, do Jeho slávy. Ale predsa, aj tu na zemi, v našom pozemskom živote Boh môže dopriať skutočné východisko. V Biblii je veľa príkladov, kedy Boh svojich ľudí vyviedol z trápenia, nenechal ich niekde na polceste alebo na prahu, ale vyviedol ich von. V Žalme 68,21 sa píše, že Boh má východiská dokonca aj zo smrti a keď sa pozriem na prípady vzkriesení v Biblii, vidím tam, že Boh nedáva východisko len tak na polovicu. Keď dával niekomu východisko zo smrti, tak ho vyviedol úplne, nenechal ho balansovať na prahu života a smrti.
Vyznávam, že tomu úplne nerozumiem. Na jednej strane som naozaj vďačná za každé malé východisko, ktoré nám Boh v posledných mesiacoch poskytol, ale zároveň na základe biblických príkladov mám nádej, že nám Boh môže už tu na zemi poskytnúť úplné východisko, môže nás vyviesť z trápenia von. Toto bol síce môj verš pre rok 2018, ale budem aj naďalej pozorovať, čo mi Boh v tejto veci ukáže. Ono, dvanásť mesiacov na pochopenie hoci aj krátkeho biblického verša je väčšinou príliš krátka doba.

2019 – On môže všetko

No a pre tento rok sa mi do rúk dostali slová z jednej z mojich obľúbených, môjmu srdcu vzácnych, biblických kníh. Sú to slová z knihy Jób:
Spoznal som, že môžeš všetko, a že nijaký plán nie je pre teba neuskutočniteľný.
Jób 42,2

Jób tento výrok o Bohu vyslovil po veľkom utrpení, ktoré na vlastnej koži prežil. Vlastne to bolo ešte uprostred utrpenia, ešte predtým, ako si mohol na vlastnej koži Božiu moc vyskúšať. No napriek tomu vyznal, že Boh môže všetko a pre mňa sú v tejto chvíli jeho slová veľkou výzvou.
Ešte stále vo mne doznieva vlaňajší verš a jeho „nenaplnenie“ alebo možno neporozumenie. Ale práve pri uvažovaní nad Jóbovým príbehom si uvedomujem, že Jób bol na tom možno podobne. Dlho sa trápil a východisko stále v nedohľadne, tiež nerozumel Bohu, prečo robí to čo robí, alebo skôr prečo nerobí to, čo by urobiť mohol. Napriek tomu ale dokázal vyznať to, čo vyznal. Dokázal to bez toho, že by vedel, kedy a aké východisko príde, alebo či vôbec nejaké príde. Dokázal Bohu vysloviť plnú dôveru bez ohľadu na to, ako to bude pokračovať s jeho trápením. Dokázal svoje vyznanie postaviť „len“ na tom, že Boha uvidel, mohol s Ním hovoriť, mohol byť v Jeho prítomnosti. To mu stačilo. Mám čo robiť, aby som sa s tým aj ja v priebehu tohto roku popasovala. Budem sa snažiť mať oči a uši otvorené, aby som videla Božiu moc – podobne ako Jób – aj napriek tomu, čo sa okolo mňa a v mojom vlastnom živote deje... Budem sa snažiť aj v tomto roku uvidieť aspoň niečo z toho, akým spôsobom Boh pracuje a mám nádej, že aj On je pripravený ukázať mi niečo o sebe.

13. 1. 2019

Veľký a slávny Boh

Trošku som sa započúvala do ruštiny. Nie že by som jej veľmi rozumela, mala som ju iba jeden školský rok na základnej škole, ale niečo máličko si ešte v pamäti vybavujem... A okrem toho, jeden šikovný človek pridal do videa titulky slovenskej verzie tejto peknej piesne. Obzvlášť jej druhá sloha je môjmu srdca blízka, milujem prechádzky prírodou, rada pozorujem krásne Božie stvorenie a Boha zobrazeného v ňom. Posledné mesiace som si akosi nenašla čas ísť do prírody a takmer som zabudla, aký je Boh...

Cez lúky, hory, doliny keď kráčam,
dych cítim vánkov, znie mi bystrín hlas,
kvet vonia vôkol, čujem spevy vtáčat,
zriem z hôrnych výšin zázrak zeme krás;

vždy z mojej piesne Tebe vďaka znie...
večný Boh, mocný Boh, múdry Boh, dobrý Boh,
svätý Boh, lásky Boh, verný Boh, pravdy Boh...
veľký a slávny Boh... 

20. 12. 2018

Nevešaj hlavu

Keď ma v živote pritlačia ťažké chvíle, spomeniem si na jeden výrok od Petra Hahneho:
Komu siaha voda až po krk, ten nesmie zvesiť hlavu.
Niekedy sa stáva, že sa na človeka zo všetkých strán valia samé starosti a problémy a nech sa otočí kamkoľvek, ani jedným smerom cesta nevedie. Ale, ako hovorí vyššie citovaný výrok, práve vtedy, keď nie je na dosah žiadne riešenie, keď sa nie je kam pohnúť, keď siaha voda až po krk, je zo všetkého najdôležitejšie nevešať hlavu. Boh je mocný a môže nás vytrhnúť z čohokoľvek. Akým spôsobom to však urobí, v akom čase, akým smerom povedie našu cestu, to všetko je druhoradé. To sa ukáže postupne, svojím časom. V tej najťažšej chvíli, keď nevidieť ani na krok, je dôležité iba jediné – rozhodnutie, že sa nevzdám a budem veriť Bohu. A nech sa deje čokoľvek, tak sa tohto rozhodnutia pevne držať.
Hospodin je s tými, čo majú skrúšené srdce, zachraňuje tých, čo majú ubitého ducha.
(Žalm 34,19)
Neboj sa, len ver! (Marek 5,36)
Mojou skúsenosťou je, že viera je vecou rozhodnutia. Prvý krok je na mne a vzápätí sa Boh k takémuto rozhodnutiu rád pridá a bude moju vieru upevňovať a podopierať. Viem, že sa to ľahko hovorí alebo píše, ale niekedy iná cesta nevedie. Mňa osobne toto rozhodnutie už niekoľkokrát zachránilo od najhoršieho. Ono, totiž, keď vám siaha voda až po krk a zvesíte hlavu…

19. 12. 2018

Dee Brestinová – Přátelství žen

Kniha Přátelství žen od autorky Dee Brestinovej v sebe ukrýva zaujímavé informácie o ženách, predovšetkým o ich schopnosti nadväzovať vzťahy, a tiež o úskaliach týchto vzťahov.
V úvode autorka opisuje niektoré rozdiely medzi správaním muža a ženy. Poukazuje na ich rozdielnu emocionálnu výbavu a tým pádom aj rozdielnu schopnosť a túžbu či potrebu nadväzovať vzťahy. Hovorí o tom, že ženy dostali od Boha vzácny dar. Na rozdiel od väčšiny mužov majú schopnosť vytvárať hlboké dôverné vzťahy. Potrebujú sa však naučiť tento dar správne používať.
Autorka poukazuje na dôležitý fakt, že dievčatá a ženy sa musia naučiť hľadať svoje bezpečie, naplnenie svojich potrieb a túžob, a tiež svoju identitu v prvom rade v Bohu. Inak sa vzťahy môžu stať pre ne pascou. Môžu ich dusiť, ak má jedna strana príliš veľké očakávania od tej druhej. Alebo ich môžu doviesť k modlárstvu, ak vznikne závislosť od človeka, namiesto závislosti od Boha. Okrajovo sa autorka venuje aj homosexualite medzi ženami, ktorá môže prameniť práve z modlárstva vo vzťahoch, keď začne pre mňa nejaký človek znamenať viac, ako Božie nariadenia. Opisuje tu svedectvo kresťanky, ktorá takýmto vzťahom prešla a dokázala sa z neho vymaniť. 
V rámci negatív vo vzťahoch sa autorka dotýka aj záležitostí ako šikana, ohováranie alebo nebezpečenstvo zvané „najlepšia kamarátka“. Hovorí o tom, že kvôli nášmu sklonu k závislosti vo vzťahoch je lepšie budovať si sieť priateľov, ako mať len jednu „naj“ kamarátku. Mali by sme v tom podporovať aj naše priateľky, dopriať im priestor a slobodu pre iné vzťahy a neosobovať si výhradné právo na ich náklonnosť a čas. A v prvom rade by sme mali naše priateľky podporovať v raste do podobnosti Kristovi. Pomáhať im približovať sa ku Kristovi a nie ku mne. A pomáhať im tiež odhaľovať a napĺňať ich poslanie a obdarovanie dané Bohom, aj keď to bude znamenať sebazaprenie. Ak bude rásť vertikálny vzťah medzi mnou a Bohom a aj medzi mojou priateľkou a Bohom, potom sa bude uberať správnym smerom aj náš vzájomný horizontálny vzťah.
Samozrejme autorka v knihe nehovorí len o negatívach. Pozerá sa na dôverné vzťahy z rôznych strán. Dočítate sa tu o rôznych veciach, ktoré v sebe priateľstvo zahŕňa: napríklad verná láska, vytrvalosť, ochota podstúpiť riziko, schopnosť povzbudiť či obviazať rany toho druhého… alebo aj umenie rozlúčiť sa.
Dočítate sa tiež, že nie je priateľka ako priateľka. Niektoré prichádzajú do našich životov ako „letničky“ a iné ako „trvalky“. Obidva druhy priateľstva majú svoj význam a svoje miesto a je dobré podľa toho k nim pristupovať, prijímať ich a vážiť si ich také, aké sú. Iné prirovnanie, ktoré v knihe nájdete, hovorí o ružiach a aligátoroch. Ruže sú krásne, ale občas sa zraníte na ich tŕňoch. To však nie je dôvodom na útek, časom sa naučíte zaobchádzať s ružami tak, aby ste sa vyhli zbytočným zraneniam. No niekedy sa na obzore objavia aligátory a vtedy je lepšie zobrať nohy na plecia, pretože aligátora neskrotíte. Aligátor sa síce môže na vás usmievať, ale jedného dňa vás celkom určite roztrhá. V knihe nájdete zopár znakov, podľa ktorých možno aligátora odhaliť, a tiež ďalšie zaujímavosti, podľa ktorých si možno vyberať priateľov. 
Alebo sa dočítate o výhodách medzigeneračných vzťahov, priateľstiev medzi staršími a mladšími ženami. Z takéhoto vzťahu môžu vzájomne ťažiť obe strany a je na našu škodu, ak sa im vyhýbame alebo sa ich bojíme. Autorka vo svojej knihe tiež opakovane nabáda, aby sa ženy za výber priateliek a za priebeh svojich priateľstiev modlili a nechali sa viesť Bohom. Lebo Boh najlepšie vie, čo potrebujeme a často nás milo prekvapí a dá nám viac, ako sme si dokázali predstaviť.
Ku svojmu uvažovaniu autorka využila okrem iného vzťahy medzi biblickými postavami Rút a Noémi, Alžbeta a Mária alebo Jonatán a Dávid (áno, sú to dvaja muži a nie ženy, ale napriek tomu sa môžeme z ich vzťahu všeličomu priučiť).
V závere knihy nájdete krátke zhrnutie najdôležitejších myšlienok a niekoľko otázok na diskusiu. Niektoré veci v knihe sú špecifické práve pre vzťahy žien, ale myslím si, že sa v nej nájde dosť myšlienok a princípov, ktoré by sa dali využiť bez ohľadu na pohlavie. 
Nie so všetkým, čo autorka v knihe napísala, sa dokážem úplne stotožniť, a ani som túto knihu nečítala s tým, že by to bol jediný a konečný pohľad na vzťahy medzi ženami. No odniesla som si z nej veľa podnetov na zamyslenie – nad mojimi priateľkami a priateľstvami, ale aj nad sebou, akou priateľkou som ja pre tých druhých, resp. akou by som mohla alebo mala byť.

6. 12. 2018

Karen Kingsburyová – Čas tancovať

Minulé leto som dostala do daru knihu od Karen Kingsburyovej s názvom Čas tancovať, no až teraz som sa dostala k jej prečítaniu. A som naozaj rada, že som si na ňu urobila čas. Autorka v nej opisuje manželskú krízu dvoch kresťanov, no nie je to príbeh len o manželoch a pre manželov, ako by sa zozačiatku mohlo zdať.
Táto kniha bola aj sfilmovaná. Ak by ste sa ale chceli uspokojiť s tým, že ste videli alebo si pozriete film, pripravíte sa o to najcennejšie. Jednak vo filme určite nenájdete všetky udalosti opísané v knihe a predovšetkým v ňom chýba duchovný rozmer. Do filmu sa nedostali duchovné zápasy jednotlivých hrdinov príbehu a ich otvorené rozhovory s Bohom.

Príbeh Martina a Emy
Martin a Ema mali šťastné manželstvo, ktoré všetci okolo nich, vrátane ich detí, obdivujú a tajne im ho závidia. Lenže táto manželská idylka je dávno preč a otázkou už iba zostáva, ako to všetkým naokolo povedať. Aspoň tak to videli Martin a Ema. Už nedokázali nájsť iné riešenie ako rozchod. Boh mal však na ich situáciu celkom iný názor. Pomaly, postupne, no neodbytne vstupoval do ich životov. Krok za krokom im ukazoval, že aj keď je už všetko stratené, keď sa zdá, že už niet cesty späť, keď sú už vypísané rozvodové papiere, ešte stále je šanca na nápravu pokazeného vzťahu.
Kedysi obaja manželia dokázali držať spolu, hoci to nemali ľahké. V istom období ich zasiahla séria naozaj vážnych tragédií, ktoré otriasli ich spoločným životom. No napriek tomu to ich vzťah ustál, pretože v ňom vtedy bolo niečo, na čo časom akosi zabudli, odložili to bokom. Pri spomienkach na predošlé roky si krok za krokom obaja začali uvedomovať, prečo sa ich vzťah pokazil, kde urobili chyby a aké ďalekosiahle následky môže mať neškodne vyzerajúca ľahostajnosť alebo nedôslednosť v niektorých veciach a postojoch.
Bola to dlhá a bolestná cesta, ale Boh ich pomaličky týmto údolím previedol, keď Ho vpustili do svojich životov, začali Mu načúvať a hľadať pomoc u Neho. Boh nad nimi nikdy nezlomil palicu, nikdy to s nimi nevzdal. On bol vždy pripravený pomáhať, ako jeden z manželov v závere knihy vyznáva: „Bože, ty si tak verný! Neurobil som nič dobré a dlho som žil bez teba, no napriek tomu mi dávaš všetku pomoc, ktorú potrebujem.“

Príbeh vzťahov
Či už máte skúsenosť s manželskými problémami, alebo máte manželstvo bez problémov, alebo s manželstvom zatiaľ skúsenosť nemáte, táto kniha určite stojí za prečítanie. Je to príbeh o tom, ako ľahko sa môžu vzťahy medzi ľuďmi pokaziť (nielen medzi manželmi), a tiež o spôsobe, ako možno pokazené vzťahy napraviť. A zároveň je to aj príbeh o tom najdôležitejšom vzťahu – o vzťahu medzi človekom a Bohom – ktorý je vlastne kľúčom ku všetkým vzťahom medziľudským.
Pozorný čitateľ nájde v tejto knihe napr. odpoveď, prečo niektorí kresťania Boží hlas poznajú a rozhovory s Bohom sú pre nich také prirodzené ako dýchanie, zatiaľ čo iní v tejto oblasti tápu. Dozvie sa tiež niečo o tom, ako Boh k človeku hovorí. On nie vždy prehovorí vtedy, kedy by sme to čakali, kedy sme na to pripravení, a nie vždy povie to, čo by sme chceli počuť. Našou vecou však je pozorne počúvať a s dôverou sa podľa Jeho slov zariadiť. Aj keď im celkom nerozumieme. Príkladom je dcéra Martina a Emy, ktorá poslúchla Božiu výzvu k modlitbe za rodičov, hoci vôbec netušila, že jej rodičia majú nejaký problém. No nakoniec mala jej modlitba veľký význam. A aj samotní Martin s Emou nakoniec poznali, že urobili veľmi dobre, keď sa zariadili podľa Božích slov, ktoré sa im zozačiatku zdali absolútne od veci, do ich situácie nevhodné a neuskutočniteľné.
Za zmienku stojí aj to, ako Boh Emu napriek ťažkej situácii použil na zvestovanie evanjelia. Nenechal ju bokom a nečakal, kým sa podmienky v jej živote zlepšia, aby potom mohla poslúžiť Jeho plánom.
Na tomto príbehu tiež pekne vidno, ako Boh rieši problémy. On sa len tak ľahko nevzdá. Nehodlá len tak bez boja robiť výnimky, upúšťať od svojich nariadení, nech už je situácia akokoľvek zložitá alebo ťažká. No zároveň človeku s láskou ukazuje, kadiaľ vedie správna cesta, a rád mu poskytne pomoc, aby tú cestu zvládol. Dalo by sa o tejto knihe napísať ešte veľa, ale najlepšie bude, keď si ju prečítate. Je napísaná pútavým spôsobom a čitateľa drží v napätí až do poslednej strany. Na záver spomeniem už len jednu myšlienku. Keď Martin radil svojmu nastávajúcemu zaťovi, ako udržať pevný vzťah, spomenul si na svoje začiatky s Emou: „Miloval ju pre to, kým je. Nie pre to, čo mohla preňho urobiť.“ Presne to by sa dalo povedať aj o ostatných vzťahoch medziľudských a predovšetkým o vzťahu s Bohom. Ak chceme, aby naše vzťahy pretrvali, potrebujeme toho druhého milovať pre to, kým je. Nie pre to, čo môže pre nás urobiť.