hghjgljhljhôjh

6. 12. 2018

Karen Kingsburyová – Čas tancovať

Minulé leto som dostala do daru knihu od Karen Kingsburyovej s názvom Čas tancovať, no až teraz som sa dostala k jej prečítaniu. A som naozaj rada, že som si na ňu urobila čas. Autorka v nej opisuje manželskú krízu dvoch kresťanov, no nie je to príbeh len o manželoch a pre manželov, ako by sa zozačiatku mohlo zdať.
Táto kniha bola aj sfilmovaná. Ak by ste sa ale chceli uspokojiť s tým, že ste videli alebo si pozriete film, pripravíte sa o to najcennejšie. Jednak vo filme určite nenájdete všetky udalosti opísané v knihe a predovšetkým v ňom chýba duchovný rozmer. Do filmu sa nedostali duchovné zápasy jednotlivých hrdinov príbehu a ich otvorené rozhovory s Bohom.

Príbeh Martina a Emy
Martin a Ema mali šťastné manželstvo, ktoré všetci okolo nich, vrátane ich detí, obdivujú a tajne im ho závidia. Lenže táto manželská idylka je dávno preč a otázkou už iba zostáva, ako to všetkým naokolo povedať. Aspoň tak to videli Martin a Ema. Už nedokázali nájsť iné riešenie ako rozchod. Boh mal však na ich situáciu celkom iný názor. Pomaly, postupne, no neodbytne vstupoval do ich životov. Krok za krokom im ukazoval, že aj keď je už všetko stratené, keď sa zdá, že už niet cesty späť, keď sú už vypísané rozvodové papiere, ešte stále je šanca na nápravu pokazeného vzťahu.
Kedysi obaja manželia dokázali držať spolu, hoci to nemali ľahké. V istom období ich zasiahla séria naozaj vážnych tragédií, ktoré otriasli ich spoločným životom. No napriek tomu to ich vzťah ustál, pretože v ňom vtedy bolo niečo, na čo časom akosi zabudli, odložili to bokom. Pri spomienkach na predošlé roky si krok za krokom obaja začali uvedomovať, prečo sa ich vzťah pokazil, kde urobili chyby a aké ďalekosiahle následky môže mať neškodne vyzerajúca ľahostajnosť alebo nedôslednosť v niektorých veciach a postojoch.
Bola to dlhá a bolestná cesta, ale Boh ich pomaličky týmto údolím previedol, keď Ho vpustili do svojich životov, začali Mu načúvať a hľadať pomoc u Neho. Boh nad nimi nikdy nezlomil palicu, nikdy to s nimi nevzdal. On bol vždy pripravený pomáhať, ako jeden z manželov v závere knihy vyznáva: „Bože, ty si tak verný! Neurobil som nič dobré a dlho som žil bez teba, no napriek tomu mi dávaš všetku pomoc, ktorú potrebujem.“

Príbeh vzťahov
Či už máte skúsenosť s manželskými problémami, alebo máte manželstvo bez problémov, alebo s manželstvom zatiaľ skúsenosť nemáte, táto kniha určite stojí za prečítanie. Je to príbeh o tom, ako ľahko sa môžu vzťahy medzi ľuďmi pokaziť (nielen medzi manželmi), a tiež o spôsobe, ako možno pokazené vzťahy napraviť. A zároveň je to aj príbeh o tom najdôležitejšom vzťahu – o vzťahu medzi človekom a Bohom – ktorý je vlastne kľúčom ku všetkým vzťahom medziľudským.
Pozorný čitateľ nájde v tejto knihe napr. odpoveď, prečo niektorí kresťania Boží hlas poznajú a rozhovory s Bohom sú pre nich také prirodzené ako dýchanie, zatiaľ čo iní v tejto oblasti tápu. Dozvie sa tiež niečo o tom, ako Boh k človeku hovorí. On nie vždy prehovorí vtedy, kedy by sme to čakali, kedy sme na to pripravení, a nie vždy povie to, čo by sme chceli počuť. Našou vecou však je pozorne počúvať a s dôverou sa podľa Jeho slov zariadiť. Aj keď im celkom nerozumieme. Príkladom je dcéra Martina a Emy, ktorá poslúchla Božiu výzvu k modlitbe za rodičov, hoci vôbec netušila, že jej rodičia majú nejaký problém. No nakoniec mala jej modlitba veľký význam. A aj samotní Martin s Emou nakoniec poznali, že urobili veľmi dobre, keď sa zariadili podľa Božích slov, ktoré sa im zozačiatku zdali absolútne od veci, do ich situácie nevhodné a neuskutočniteľné.
Za zmienku stojí aj to, ako Boh Emu napriek ťažkej situácii použil na zvestovanie evanjelia. Nenechal ju bokom a nečakal, kým sa podmienky v jej živote zlepšia, aby potom mohla poslúžiť Jeho plánom.
Na tomto príbehu tiež pekne vidno, ako Boh rieši problémy. On sa len tak ľahko nevzdá. Nehodlá len tak bez boja robiť výnimky, upúšťať od svojich nariadení, nech už je situácia akokoľvek zložitá alebo ťažká. No zároveň človeku s láskou ukazuje, kadiaľ vedie správna cesta, a rád mu poskytne pomoc, aby tú cestu zvládol. Dalo by sa o tejto knihe napísať ešte veľa, ale najlepšie bude, keď si ju prečítate. Je napísaná pútavým spôsobom a čitateľa drží v napätí až do poslednej strany. Na záver spomeniem už len jednu myšlienku. Keď Martin radil svojmu nastávajúcemu zaťovi, ako udržať pevný vzťah, spomenul si na svoje začiatky s Emou: „Miloval ju pre to, kým je. Nie pre to, čo mohla preňho urobiť.“ Presne to by sa dalo povedať aj o ostatných vzťahoch medziľudských a predovšetkým o vzťahu s Bohom. Ak chceme, aby naše vzťahy pretrvali, potrebujeme toho druhého milovať pre to, kým je. Nie pre to, čo môže pre nás urobiť.

25. 9. 2018

Katherine a Jay Wolfovci – Nádej je liek

Keby som túto knihu čítala v inom čase a za iných okolností, zrejme by táto recenzia vyzerala inak, s väčším odstupom a nadhľadom. Ale keďže sa mi kniha dostala do rúk práve v období, keď prežívam ťažké chvíle v mojom vlastnom živote a živote mojich najbližších, jej stránky nadobudli pre mňa oveľa hlbší a oveľa osobnejší význam. A preto bude aj táto recenzia možno trochu viac osobná, subjektívna.
Katherine a Jay boli mladí manželia, veriaci ľudia, ktorí si plánovali spoločný život, rodinu, službu Bohu. Krátko po svadbe a po narodení ich prvého syna sa im však veľmi nečakane, v priebehu pár minút zrútil celý svet. Katherine dostala vo veku 26 rokov náhlu mozgovú príhodu s masívnym krvácaním do mozgu. Musela podstúpiť náročnú operáciu, pri ktorej jej odstránili časť malého mozgu a jej šance na život boli mizivé. No navzdory všetkému Katherine prežila a po dlhej, únavnej rehabilitácii a niekoľkých ďalších operáciách sa jej obnovili niektoré funkcie tela, i keď mnohé obmedzenia zostali trvalé.
Táto kniha je otvorenou spoveďou z oboch strán – z pohľadu Katherine, ktorá prežívala utrpenie na vlastnom tele, a z pohľadu Jaya, ktorý sa ocitol v úlohe jej sprievodcu a opatrovníka. Obaja manželia veľmi otvorene a úprimne píšu o tom, s čím všetkým museli zápasiť fyzicky, na tele, ale aj vo svojom vnútri. Aké to je, keď človek náhle, bez varovania pozerá smrti priamo do očí. Keď zo dňa na deň musí odložiť úplne všetko bokom a zo všetkých síl bojovať s niečím, čo si sám do života nepriviedol, o čo nestál, neplánoval a nikdy nechcel.
Keď som čítala o vnútorných zápasoch Katherine a Jaya, o takmer neznesiteľnej bolesti ich srdca, keď som čítala ich mnohé otázky smerujúce k Bohu i k ľuďom, ich najvnútornejšie myšlienky, akoby zrazu vystúpili na svetlo aj tie moje, ktoré driemali niekde pod povrchom. S každou ďalšou prečítanou stránkou sa vyplavovali na povrch ďalšie otázniky a bolesti môjho vlastného srdca. Bolo to náročné a bolestivé čítanie plné sĺz. Zopárkrát som zaváhala a takmer som to vzdala. Ale nakoniec som knihu predsa len dočítala až do konca a stálo to za to. Človek sa potrebuje zo svojich strát a bolestí vyplakať, potrebuje ich nejako dostať zo seba, ale, ako sa v knihe píše: „Niekedy treba očividné straty najskôr pomenovať, aby sme ich mohli oplakať.“
Táto kniha mi pomohla pomenovať bolesť, ktorá posledné mesiace ťaží moje srdce a pripomenula mi tiež, že schopnosť hovoriť o svojom trápení môže byť dôležitou súčasťou uzdravovania, predovšetkým môjho vlastného, a možno aj iných, ktorí budú moje slová počuť alebo čítať. No zároveň mi ukázala, že je v poriadku, keď človek svoje straty nedokáže prijať a hovoriť o nich hneď za čerstva. Je v poriadku dopriať si čas a predstúpiť so svojím bremenom najskôr pred Boha a až potom pred ľudí.
Autori hovoria v knihe o celkom praktických veciach, ako riešili bývanie, rehabilitáciu a starostlivosť o Katherine a tiež o ich malého polročného synčeka. Ale hovoria aj o tých ostatných „nemateriálnych“ záležitostiach, ktoré bolo treba riešiť. Museli sa naučiť vzdať sa vecí, ktoré nadovšetko milovali, naučiť sa žiť s vedomím, že svoj vlastný život ani život svojich najbližších nemajú pod kontrolou, že nie sú pisateľmi svojho vlastného príbehu. Obaja sa museli naučiť celkom novej dôvere v Boha, museli sa vierou postaviť na fakt, že „to, čo je pravdivé vo svetle, je pravdivé aj v tme“, že Boh a Jeho slovo sú nemenné nech sa deje čokoľvek.
Časom sa potrebovali naučiť zvládať nekonečný kolotoč únavného každodenného boja, ktorý sa dostavil po prvotnej fáze šoku a adrenalínu. Učili sa novej láske jeden k druhému a novému významu slova „manželstvo“, ktoré zrazu nadobudlo celkom iný rozmer: „…obaja sme sa snažili pochopiť naše nové osobnosti… Stres a únava z celého dňa občas pred spaním vyvolali takú či onakú hádku, no ja som vedel, že Katherine ma stále potrebuje, a rozhodne viac, ako ja potrebujem mať pravdu. Aj keď sa z nás ešte parilo, v takej chvíli sme sa poddali starostlivosti jeden o druhého, ani nie tak zo vzájomnej lásky, ale z lásky k Bohu a z vďačnosti za vzťah, ktorým nás obdaril… Pomohol som Katherine do kúpeľne a držal som jej bradu, aby som jej mohol vyčistiť zuby niťou. Potom si ľahla so postele a ja som začal každodenný rituál ošetrovania jej poškodeného oka… Žiadne utekanie, žiadne búchanie dverami, žiadne nočné jazdy autom ani prespávanie na gauči. No aj pri pokorujúcom procese slúženia, aj keď som práve nemal náladu, moje srdce voči nej zakaždým zmäklo. Zistil som, že milujúce správanie nevyhnutne vyvoláva skutočný pocit lásky a naopak.“
Katherine a Jay si potrebovali tiež vybudovať nové vzťahy so svojím okolím. Nejaký čas nevedeli, ako sa správať k ľuďom naokolo, a ani ľudia nevedeli, ako by sa mali správať ku nim. Učili sa, že to nezvládnu sami, že budú potrebovať pomoc iných, že o pomoc potrebujú požiadať a potrebujú ju prijať, a že pomoc a starostlivosť nepotrebuje iba Katherine, ale aj Jay ako jej opatrovník. Učili sa tiež, ako pristupovať k bolesti iných ľudí, ktorá bola v porovnaní s ich vlastnou tragédiou očividne menšia, no určite nie menej hodná pozornosti a lásky. A spoločne sa učili vďačnosti: „Dokážeme byť aj naďalej vďační Bohu za to, čo nám dal, čo dovolil, aby nám bolo odobraté, a čo nám nechal? Volanie po prejave vďačnosti, nie na konci všetkého, ale priamo uprostred, sa naliehavo ozývalo v našom vnútri. Možno nikdy nedôjdeme ku koncu, v ktorý dúfame, takže ak chceme čakať až dovtedy, kým oslávime všetko, čo nám bolo dané, možno sa tej oslavy nikdy nedočkáme.“
V knihe sa dočítate ešte o mnohých ďalších skutočnostiach, s ktorými sa Katherine a Jay museli vyrovnať. Museli sa naučiť žiť celkom nový život, úplne odlišný od toho predošlého a prijať fakt, že to už nikdy nebude také ako predtým. Som vďačná, že o tomto svojom hľadaní, o svojich víťazstvách, ale aj o svojich pádoch napísali tak otvorene a úprimne. Táto kniha je na jednej strane plná sĺz a bolesti, no zároveň je aj plná uzdravovania – predovšetkým duše, a plná nádeje: „V liste Židom 6,19 sa píše, že nádej je sťa bezpečná a pevná kotva duše. To ukotvenie vo viere v Ježiša uzdravuje našu dušu a práve duša potrebuje najviac uzdravenia."
 
Našli sme útočisko v tom, že sa budeme verne pridŕžať ponúkanej nádeje.
Máme ju ako istú a pevnú kotvu duše, ktorá siaha až dovnútra, za oponu,
kde za nás vošiel Ježiš ako predchodca.
Židom 6,18-20


Viac o životnom príbehu manželov Wolfovcov si môžete pozrieť na webovej stránke www.hopeheals.com

18. 9. 2018

Kdo se bojí vodou jít,

ten podle tónů faraonů musí žít


Tieto slová z jedného černošského spirituálu mi pripomínajú príbeh Izraelského národa, ktorý musel cestou z Egypta prejsť stredom Červeného mora. Ak by zostali na brehu, chytila by ich faraónova armáda a zajala späť do otroctva. No zároveň vykročiť vpred znamenalo obrovskú neznámu, niečo, čo ešte nikdy nezažili, čo ešte nikdy predtým neurobili. Bolo to veľmi ťažké rozhodnutie. Tento príbeh však nie je iba historickou udalosťou. Vnímam ho aj ako určitý obraz alebo možno pomôcku pri rozhodovaní aj v dnešných časoch.
Jednak mi to veľmi pripomína najdôležitejšie rozhodnutie v živote človeka, kedy si vyberá z dvoch možností. Buď môže vykročiť vpred s Bohom, ktorý dáva život, aj keď to možno znamená vykročiť do neznáma, do rizika. Alebo môže zostať na mieste, čo zase znamená navždy zostať v otroctve hriechu, ktorého neodvratným dôsledkom je smrť. Iná možnosť neexistuje, nie je žiadna stredná cesta. Na príklade izraelského národa možno vidieť, ktoré rozhodnutie bolo správne. Vykročili a Boh sa postaral, aby sa dostali na druhý breh. A nie len to, ich nepriateľ bol zničený.
Zároveň môže byť tento príbeh inšpiráciou aj pre kresťanov, ktorí už dávno kráčajú po ceste s Bohom. More mi pripomína niečo nové, nepoznané, možno niečo, čo naháňa strach, čo vyzerá ako bezvýchodisková situácia. Občas sa na také miesta dostávam. S obavami stojím na brehu mora, ktorému nevidím koniec a nemám tušenia, aké je hlboké. Vtedy si pripomínam citát uvedený v nadpise tejto úvahy a nachádzam v ňom povzbudenie. Pretože niekedy je potrebné a možno aj nevyhnutné „vodou jít“, aby sa človek pohol vpred, aby sa mohol odpútať od starých vecí, ktoré ho zväzovali, aby našiel slobodu, aby mohol voľne dýchať a rásť, alebo aby našiel cestu z trápenia, ktorým práve prechádza… Niekedy paradoxne práve vstupom do morských vĺn človek nachádza pevnú pôdu pod nohami.

8. 9. 2018

O čo skazenejší svet je tam vonku,
o to zdravší musíme byť vo vnútri.

(Reinhard Mey)

...preto stojte pevne v Pánovi...
aby ste vždy viac a viac prospievali v tom, 

čo ste prijali: ako máte žiť a páčiť sa Bohu...
(
Flp 4,1; 1Tes 4,1)

7. 9. 2018

Vedomie vlastnej identity

ako pomôcka pri hľadaní hraníc

Trochu som sa zamýšľala nad rovnováhou medzi oddeľovaním a prispôsobovaním sa tomuto svetu a po myšlienkach z nedeľnej kázne na tému Pavlových slov z listu Rimanom 12,2 pripojím ešte úvahu o hľadaní hraníc.
Cirkev je na tomto svete okrem iného na to, aby ľuďom zjavovala Pána Ježiša Krista (veď je Jeho telom a Jeho chrámom – Ef 1,22-23; 2,20-22), a aby niesla zvesť o Jeho diele spasenia (Mt 28,19-20; Sk 1,8). Do istej miery sa musí prispôsobiť prostrediu, kultúre, v ktorej sa nachádza, aby bola jej zvesť zrozumiteľná. A tiež musí chodiť na miesta, kde žijú ľudia bez Boha, pretože práve im je táto zvesť určená. Na druhej strane však musí Cirkev zostať Cirkvou – ľudom zvláštnym, oddeleným Bohu – inak by stratila schopnosť plniť svoju úlohu. Ako ale nájsť hranice, do akej miery sa okolitým ľuďom prispôsobiť a kedy sa naopak jasne oddeliť? Jednou z možností, a mám za to, že veľmi zásadnou, je poznanie vlastnej identity.
Kto som a kam patrím
Ak som uverila v Ježiša Krista, ak som prijala Jeho dar odpustenia a večného života, stala som sa súčasťou Jeho tela – Cirkvi. Ale viem presne, čo to znamená? Kým vlastne som a čoho súčasťou som sa stala?
O identite kresťana a Cirkvi sa dá veľa dozvedieť napríklad v liste apoštola Pavla do Efezu. Dalo by sa povedať, že Pavol v tomto liste zhrnul všetko dôležité, čo by kresťan mal a potreboval o svojej identite vedieť. Pre mňa osobne bolo štúdium tohto listu veľmi zaujímavé a podnetné.
Tento list hovorí veriacim ľuďom o ich minulom, súčasnom i budúcom postavení. O tom, odkiaľ vyšli, kým sa stali a čo všetko získali. Hovorí o Božom odvekom pláne s nimi, o spôsobe, akým ho zrealizoval, za akú cenu a s akým cieľom. Hovorí tiež o spôsobe, akým možno dôjsť k poznaniu a privlastneniu si týchto vecí. Nie je to totiž iba vec rozumu alebo logického myslenia. Viackrát sa v tomto liste píše o tajomstve, o zjavení, o spoluúčasti Svätého Ducha, o Božej moci, a tiež sa tu mnohokrát opakujú slová ako: z milosti, v Kristovi, skrze vieru…
Okrem identity jednotlivca sa Pavol v tomto liste pokúša priblížiť aj tajomstvo Cirkvi ako celku – čo je to Cirkev, koho sa týka, ako vznikla, ako by mala vyzerať, čo by sa malo a nemalo v jej vnútri diať.
Píše napríklad o zvláštnom paradoxe v Cirkvi – o potrebe rôznosti (rozličné schopnosti a úlohy jednotlivých údov) a zároveň o potrebe nerozlučnej jednoty. Vysvetľuje tiež, v čom táto jednota spočíva, prečo je pre Cirkev dôležitá a čo dokáže takú pestrú zmes jednotlivcov udržať pohromade.
Venuje sa tiež tomu, ako sa máme ako Cirkev správať. Ako sa majú prejavovať deti svetla a čo je pre ne naopak neprípustné. Následne sa venuje aj niektorým konkrétnym vzťahom: medzi mužom a ženou, medzi deťmi a rodičmi, medzi nadriadenými a podriadenými, alebo tu nájdeme aj zmienku o vzťahu k veciam (ako napríklad alkohol). Odkrýva tu aj tajomstvo toho najdôležitejšieho vzťahu: vzťahu tela a hlavy = vzťahu Cirkvi a Pána Ježiša Krista.
V závere listu apoštol Pavol venuje niekoľko veršov aj vzťahu Cirkev a svet. Upozorňuje nás, že pobyt v tomto svete je neustály boj a podľa toho máme byť oblečení, vystrojení. Vysvetľuje tiež, s kým máme dočinenia, proti komu vlastne bojujeme, a tiež odkiaľ čerpať silu do tohto boja.
Vyjadrovanie apoštola Pavla v tomto liste je ale trochu zložité, jeho vetné konštrukcie sú náročné na porozumenie (predovšetkým v prvej polovici tohto listu) a preto som pri jeho štúdiu siahla po doplnkovej literatúre. Veľmi dobre mi pomohla kniha od autora Tomáša Palu s názvom Poodhalené tajemství. Nie je to žiadny vysoko teologický výklad, dosiahnuteľný len pre žirafy. Práve naopak, povedala by som, že je to veľmi jednoduchý, zrozumiteľný komentár pre obyčajné ovečky a tiež veľmi prakticky orientovaný na využitie daných myšlienok v každodennom živote kresťana a Cirkvi. Vďaka tejto knihe som mohla objaviť v liste Efezanom veľa vzácnych pokladov.
Identita ako vymedzenie hraníc
List apoštola Pavla do Efezu (a nielen on, ale aj mnohé ďalšie miesta v Novom zákone) je plný informácií o tom, kým sme ako jednotlivci aj ako Cirkev. Poznanie vlastnej identity je veľmi dôležité. Pretože ak viem, kto som, kam patrím a aké správanie tomu zodpovedá, potom ľahšie rozlíšim hranice, do akej miery sa môžem pri nesení evanjelia ľuďom okolo seba prispôsobiť a kedy sa treba naopak oddeliť.
Identita ako pečať
Poznanie identity, samozrejme, nie je len o rozoznávaní hraníc pri oddeľovaní a prispôsobovaní sa, ale má oveľa širší význam. Jednej policajnej dôstojníčky sa raz spýtali, čo znamená jej policajný odznak a ona na to odpovedala: „Môj odznak má ľuďom naokolo ukázať, kto som, no zároveň má aj mne samej pripomínať, že tu mám prácu, že mám za úlohu pomáhať ľuďom, ktorým sa dejú zlé veci.“
Jej odpoveď môže byť inšpiráciou aj pre nás kresťanov ako jednotlivcov i Cirkev ako celok. My máme tiež svoj „odznak“ – pečať danú Duchom Svätým (Ef 1,13). Táto pečať má ukazovať ľuďom naokolo (a tiež duchovnému svetu, tomu dobrému i zlému), kto sme, ku komu patríme a pod koho ochranou sa nachádzame. Pokiaľ, samozrejme, sme si tejto pečate vedomí a „nosíme“ ju na viditeľnom mieste. A zároveň má táto pečať pripomínať nám samotným, že tu máme prácu – pomáhať tým, ktorí hynú, aby našli cestu k životu.
Cirkev ako domáca základňa
Keď hovoríme o Cirkvi a o liste Efezanom, chcela by som spomenúť ešte jednu vec. Celkom v závere tohto listu Pavol vyjadruje jednu vzácnu a možno tak trochu opomínanú úlohu Cirkvi. Hovorí o tom, že kresťan (ako jednotlivec) potrebuje akési zázemie (spoločenstvo), kde sa uskutočňujú vzájomné modlitby a zdieľanie sa: „…vytrvalo bdejte a prihovárajte sa za všetkých svätých, aj za mňa… chcem, aby ste vedeli, čo je so mnou, čo robím…“ (Ef 6,18-22)
Náš pobyt v tomto svete je náročný, pretože už nie sme z tohto sveta, už doň nepatríme (Jn 17,16). Ako bolo vyššie spomenuté, pohybovanie sa v ňom je pre nás každodenný tvrdý boj. Preto potrebujeme okrem iného aj kvalitnú domácu základňu, kam sa po ťažkom boji môžeme vracať, a tou by mala byť práve Cirkev. V 3. kapitole tohto listu Pavol píše, že sme ako deti Božie našli nový domov: „A tak teda už nie ste cudzinci a prišelci, ale ste spoluobčania svätých a členovia Božej rodiny.“ (Ef 3,19) Túto skutočnosť pekne opísal autor spomínanej knihy Poodhalené tajemství. Dovolím si citovať:
Dovedeme dostatečně ocenit, co to znamená Boží rodina a nový domov? Jistě, v Církvi bývají i nedostatky. Mnohdy nám na našich sourozencích ve víře může ledacos vadit, na leccos můžeme mít různé pohledy. Ale jsme Boží rodina…
Domov je místo, kam se vracíme po celodenním shonu. Doma si můžeme odpočinout od starostí v zaměstnání a načerpat sílu k dalšímu životu. Doma očekáváme a většinou i nalézáme porozumění a pomoc našich nejbližších. Zde se můžeme svěřit se svými trampotami a obavami, a máme někoho, kdo nás povzbudí. Zde se můžeme sdílet i se svými úspěchy a radostmi.
Jak si počínáme v duchovní oblasti? Je shromáždění místem odpočinku, kde čerpáme sílu do dalšího boje, do našeho „zaměstnání“? Je místem, kde najdeme bratry a sestry, u nichž najdeme porozumění, kde se můžeme svěřit se svými obavami a kde najdeme posilu? Važme si tohoto krásného prostředí, které je hostům nedostupné. Tohle host neprožívá.
Autor ale pripomína, že táto minca má dve strany, že takéto domáce zázemie nevznikne samo od seba, ani sa samo nedokáže udržiavať:
Snažme se toto krásné prostředí nejen přijímat, ale i vytvářet a šířit, chovat se přívětivě ke svým bratrům a sestrám a nést jejich břemena… Jak by to vypadalo, kdybychom se doma chovali jako hosté? Kdybychom se posadili a čekali, že nás někdo obslouží? Ale večeři musí někdo uvařit, stůl se musí prostřít, nádobí umýt a pokoj uklidit… Stejně je tomu i v duchovním životě. Zde jsme domácí. Čeká nás práce, kterou je třeba vykonat. Jinak i zde bude nepořádek a chaos. Krásná rodinná atmosféra je podmíněna právě tím, že všichni přiloží ruce k dílu… Jsme si vědomi této stránky „domácích Božích“?
Jsme si zároveň vědomi toho, že jsme na této zemi cizinci a poutníci? Je dobře si tyto meze našeho života občas připomenout. Ďáblu se to občas daří zaměnit. Ve shromáždění, kde bychom měli být doma, se cítíme jako hosté, a ve světě, kde bychom měli být cizinci, se cítíme jako ryba ve vodě. Ke své vlastní škodě. (str. 53-55)