hghjgljhljhôjh

12. 6. 2018


Rob to, čo môžeš,
s tým, čo máš,
a výsledky prenechaj Bohu.

(Chlieb náš každodenný 2018)

Vaša námaha nie je márna v Pánovi.
(1Kor 15,58)


25. 4. 2018

................

Dnes poobede som mala tiež skvelú prechádzku, teda, sme mali - ja spolu s otcom. Prvý krát po dlhom čase. Síce len na kolesách (na tomto tátošovi, úplne novom a ešte aj v obľúbenej modrej farbe), prešli sme sa na jeden a potom na druhý koniec chodby, spočítali rybky v akváriu a potom posedeli na terase a aspoň cez okno pozerali, aká nádherná príroda je vonku... preňho to bol úžasný zážitok a tým pádom aj pre mňa...

24. 4. 2018

.................

Po dllllhom čase som si zašla na chvíľu do prírody, len tak na prechádzku, nadýchať sa čerstvého vzduchu, vypočuť si to ticho prerušované iba spevom vtákov... nebo modré, okolitá príroda krásne zelená, nádhera... Takáto prechádzka je pre mňa vždy osviežením, och, ako mi to už chýbalo...


17. 4. 2018

Neporaziteľný služobník

Ako som tak prechádzala evanjeliom Matúša, všímala som si, že učenie Pána Ježiša nikdy nezostávalo na povrchu, ale vždy išlo k podstate veci (či už si budete čítať Jeho kázeň na hore alebo Jeho ďalšie rozhovory s učeníkmi, s farizejmi a zákonníkmi).
Keď sa Ho napríklad farizeji pýtali, ktoré prikázanie v zákone je najväčšie, dostali odpoveď:
Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celou svojou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý zákon i proroci. (Mt 22,37-39)
Aj tu Pán Ježiš načrel poriadne hlboko. Neukázal im len, ktoré prikázania sú prvé v poradí, ale odkryl samotnú podstatu celého zákona, na čom stojí a padá plnenie všetkých Božích nariadení. Mám za to, že nie len tých desiatich, ktoré dal Boh Mojžišovi vtedy na začiatku, ale všetkých, ktoré sú nám v Písme zjavené – aj takej veci, akou je výzva k službe.
Ako dobrí správcovia mnohorakej Božej milosti slúžte si navzájom… (1Pt 4,10)
Milovať Boha úprimne, s celou oddanosťou, a k tomu milovať ľudí, to je nevyhnutným základom a hnacím motorom skutočnej a trvalej služby. Na inom mieste apoštol Pavol priamo spája službu s láskou: navzájom si slúžte v láske. (Gal 5,13) 
Ak by sme chceli slúžiť len z vlastnej sily alebo z nejakého rozumového poznania, že Boh si to tak praje alebo to tak prikazuje, ďaleko by sme nezašli. Nie vždy sa nám do cesty postavia ľahké úlohy alebo ľudia, ktorí nám budú sympatickí či priateľsky naklonení. Byť služobníkom môže byť poriadne náročné a vyčerpávajúce. Bez skutočne pevného základu by sme to veľmi rýchlo vzdali alebo by sme skĺzli k neúčinnej povrchnosti, podobne ako farizeji. No ak bude naša služba postavená na oddanej láske k Bohu, ktorý nás k službe vyzýva, a úprimnej láske k ľuďom, ktorí našu službu potrebujú, potom nás len tak ľahko nejaká prekážka nezastaví. Ako sa kedysi Corrie ten Boom vyjadrila o jednom vytrvalom Božom služobníkovi: 
Miloval Pána a miloval ľudí – neporaziteľná kombinácia.

9. 4. 2018

Jennifer Roy - Žltá hviezda

Žltá hviezda je skutočný príbeh malej Syvie, ktorá počas druhej svetovej vojny prežila päť a pól roka v Lodžskom gete. Bola jedným z dvanástich detí, ktorým sa podarilo na konci vojny vyjsť z geta živým. Príbeh podľa jej rozprávania spracovala jej neter Jennifer Roy. Syviine spomienky sú zaznamenané formou poézie.
Po prečítaní prvých stránok mi táto kniha prišla ako pomerne ľahké čítanie, nie až také desivé v porovnaní s inými vojnovými príbehmi, ktoré som doteraz čítala alebo videla. No keď si človek uvedomí, že to, čo číta, nie je pohľad dospeláka, ale sú to zážitky malého dieťaťa medzi štvrtým a desiatym rokom života, začne vnímať text knihy celkom inak a nakoniec ho to predsa len doženie k slzám. Malá Syvia nie všetkému rozumela, nie vždy si dostatočne uvedomovala vážnosť situácie okolo seba. Jej rodičia sa ju snažili čo najviac uchrániť pred hrôzami vojny, no aj tak musela postupne zažívať stále ťažšie veci a zápasiť s otázkami, ktoré by nemali patriť do života žiadneho dieťaťa. 
Viac nocí
S ockom sa na cintoríne
skrývame ešte niekoľkokrát,
až kým nacisti neprídu na to, že z cintorína
sa stala skrýš.
"Utekaj!" prikáže mi ocko v noci, keď nás objavia
nacisti
a spoločne ujdeme z diery,
preskočíme plot
a ocitneme sa späť na ulici.
"Aké sme len mali šťastie," prihovorí sa mi ocko,
"že vojaci najskôr začali prehľadávať druhú stranu
cintorína."
Máme dosť času, aby sme našli schodisko vedúce
do prízemného bytu
v malej bočnej uličke.
Tu nás nikto nenájde.
Teraz, kým je ocko cez deň v práci,
hľadá nové miesta,
kde by sme sa mohli v noci ukryť.
A potom, keď nacisti prehľadávajú
okolie nášho domu, spoločne do týchto miest utekáme.
Schodištia.
Uličky.
Úzke rohy a prepchaté kúty.
S ockom sme sa naučili zaspať
aj v tých najnepohodlnejších podmienkach.
Voláme to naše nočné výlety.
"Si pripravená na najnepohodlnejšiu noc
vo svojom živote?" opýta sa ma ocko.
Mame sa nepáči, že v takýchto situáciách žartuje.
A tak mi to vždy pošepne, až keď sa za nami
zavrú dvere...
Mraznička
Je tu ako v mrazničke.
Pozorujeme, ako nám z úst
vychádzajú obláčiky pary
a snažíme sa prežiť minútu po minúte,
dych po dychu.
Nacisti sú stále len
niekoľko krokov od nás.
Do geta sa vkráda ďalšia noc
a ja premýšľam, aké jednoduché
by bolo zaspať a nikdy viac sa nezobudiť.
Premýšľam, či je v nebi teplo.