...poslední, nejmenší místnost měla samostatný vchod z chodby. Tam macecha sestěhovala dvě dětské postýlky a jeden gauč. Anetka už nebyla zvyklá spát v malé postýlce, skoro se tam nevešla, a přesto jí to nebylo nic platné. Spala tedy s Radkou na gauči. Tiskla k sobě modrého slona, dárek od Boji. V koutě zbyl jen malý prostor pro hračky. Pod oknem prádelník, kde byly naházené jejich věci - nikdo je neroztřídil.
Jediná dobrá věc, že se zase dostali k sobě. Už si začaly odvykat, a teď byly zase pořád spolu jako dřív. Ženka začala stonat. Hleděla stále do zdi a pohupovala se sem tam. Radka ji vždy k sobě silně přitiskla.
Byl to špatný start do jejich nového života, kam je poslalo soudní rozhodnutí. Jako tři holčičky stály za oknem a balancovaly na úzké římse...
Zaujímavá kniha o osudoch týraných detí. Musím priznať, že sa mi ťažko čítala. Opisuje dva príbehy z praxe sociálnych pracovníkov, ktorí sa žiaľ s takýmito a podobnými smutnými vecami stretávajú bežne. Človeku sa až veriť nechce, že je to skutočnosť, dnešná realita, tu medzi nami.
Prvý príbeh Tři holčičky na římse opisuje ťažkú situáciu v rodine otca alkoholika a mentálne postihnutej matky. Narodili sa im tri krásne dievčatká, ale neboli schopní sa o ne postarať. Napriek tomu zostávali chybou úradov v tejto rodine, kde ich otec a neskôr aj macocha úplne zanedbávali a týrali. Jedinou rozumnou osobou je tu paradoxne mentálne postihnutá matka dievčat. Aj keď je to vlastne žobráčka, neschopná starostlivosti o samú seba a ani o dieťa, je v tomto prípade hrdinkou. Sama si uvedomovala, že sa nevie postarať o deti, ale zároveň jasne videla, že ani otec. Bolo jej jasné, že deti nemôžu zostať v dome a za týmto cieľom neúnavne išla, kým sa jej to nepodarilo. Bolo to pre ňu nesmierne ťažké, pri jej mentálnom postihnutí. Ale pozbierala všetky sily a ako najlepšie vedela, tak urobila. Nakoniec sa jej podarilo deti uniesť z domu a priviesť ich k ľuďom, ktorí boli schopní sa o ne s láskou postarať. Zachovala sa ako milujúca matka, bol to jediný spôsob, akým dokázala prejaviť svoju lásku k svojim deťom, ale v danej situácii ten najlepší. Autorka okrem iného trochu poukazuje aj na nevšímavosť a ľahostajnosť susedov a tiež nezodpovednosť jednej sociálnej úradníčky, ktorá celú situáciu podcenila. Ale namala som dojem, že by autorka chcela hodiť všetkých sociálnych pracovníkov do jedného vreca, skôr šlo o zlyhanie jednej konkrétnej osoby a nie sociálnej práce ako celku.
Hneď v druhom príbehu Boj o Andělku sa práve vďaka pohotovej reakcii sociálnych pracovníčiek podarilo nájsť dobrý domov pre malé opustené dievčatko. Andělka bolo nemanželské dieťa, matka znova mentálne zaostalá ale otec mal veľký záujem o svoju dcérku, naozaj ju miloval. Lenže bol už vo vysokom veku s mnohými zdravotnými problémami, ktorým nakoniec podľahol. Popri tom sa odkrýva zaujímavá rodinná situácia, minulosť tohoto muža, ktorý predsa len nebol až taký bezúhonný. Veľmi spletité rodinné vzťahy...
Udalosti sú opísané tak verne, že som mala chvíľami pocit, že sa jedná o skutočné príbehy. Nikde v knihe som o tom nenašla zmienku, ale možno to aj boli skutočné udalosti - autorka Taťana Březinová je totiž novinárka a publicistka, nositeľka niekoľkých novinárskych ocenení za literárne reportáže. Sociálnej téme zasvätila veľkú časť svojej práce a skúsenosti získavala v teréne.
- Domov
- |
- Myšlienky dňa
- |
- Život viery
- |
- Osobnosti
- |
- Čitáreň
- |
- Hudba
- |
- Fotogaléria
- |
- O mne
- |
- Kontakt