Sir Nicholas Winton - britský maklér a humanitný pracovník, a záchranca 669 prevažne židovských detí z bývalého Československa tesne pred 2. setovou vojnou. Podľa toho, čo som o ňom videla a čítala, pôsobí na mňa ako skromný, jednoduchý muž so zmyslom pre humor, ktorý si ani veľmi neuvedomuje, akú veľkú vec vykonal. Ono to na prvý pohľad ani veľmi zložito nevyzerá, ale keď som si prečítala detaily, zistila som, čo všetko musel urobiť a aké riziká podstúpiť, aby svoj plán uskutočnil. Dokázal sa veľmi rýchlo zorientovať v danej situácii a nestrácal ani minútu. Žiaden odpor alebo nezáujem okolia ho neodradili. A to všetko robil na vlastnú päsť, pretože chcel. On sám skromne hovorí: „Tie deti potrebovali pomoc a ja som bol schopný im ju poskytnúť. Nič viac a nič menej.“Nicholas G. Winton sa narodil 19.5.1909 vo Veľkej Británii, v Londýne. Narodil sa rodičom nemecko – židovského pôvodu. V roku 1907 odišli jeho rodičia z Nemecka pred stále rastúcimi antisemitskými náladami, vtedy ešte pod menom Wertheimerovci. Neskôr sa odlúčili od židovstva, aj keď svoj židovský pôvod sa nikdy nesnažili popierať. Zmenili si meno na Wintonovci.
Žili v Hampsteade, kde Nicholas vychodil základnú školu. Vyštudoval vyššiu strednú školu a internátnu školu v Stowe, kde ho zaujala matematika, čo ho ovplyvnilo pri výbere budúceho povolania bankára. Popri zamestnaní vo Vojenskej banke si dorobil maturitu. O niečo neskôr odišiel do Nemecka za príbuznými. Tu pracoval v banke v Hamburgu a v Berlíne. Potom sa presunul do Paríža do Národnej banky, kde získal kvalifikáciu v odbore bankovníctva. Potom sa vrátil späť do Londýna, kde pracoval pre viaceré banky.
Jednou z Wintonových záľub bolo lietanie a v roku 1933 získal kvalifikáciu pilota. Jeho ďalším koníčkom bol šerm. V roku 1938 patril medzi tých, ktorí mali vyberať britský šermiarsky tím pre olympijské hry, ale všetko pokazila vojna. Winton si stále intenzívnejšie uvedomoval zvláštne napätie v jeho rodine. Od polovice tridsiatich rokov dvadsiateho storočia k nim do Hampsteadu začali prichádzať príbuzní a priatelia, ktorí utekali z Nemecka pred nacizmom. Začal si uvedomovať skutočnú situáciu a nebezpečenstvo, ktoré hrozí Židom.
Winton bol úspešný, bohatý mladý muž. Keď si ako 29-ročný krátko pred Vianocami roku 1938 balil batožinu na lyžovačku do Švajčiarska, netušil, že namiesto toho odíde do Prahy, kde sa ujme záchrannej misie a vezme na seba obrovskú úlohu zorganizovať evakuáciu ohrozených detí z Československa. Winton na to spomína: „Všetko sa to stalo počas jedného telefonického rozhovoru v decembri 1938. Chystal som sa odísť nasledujúci pondelok lyžovať so svojím priateľom Martinom Blakeom. Zavolal mi a povedal jednoducho: ,Zrušil som dovolenku a dúfam, že urobíš to isté. Odchádzam do Prahy. Dostal som veľmi zaujímavú úlohu a potrebujem tvoju pomoc. Moja adresa je hotel Šroubek Praha (dnes hotel Evropa na Václavskom námestí). Príď, ako najskôr môžeš.´“ Winton okamžite zrušil svoju dovolenku a odletel do Prahy. Martin Blake bol vyslaný britským výborom pre utečencov z Československa (B.C.R.C.) a snažil sa zo zeme dostať dospelých, predovšetkým politikov, intelektuálov a umelcov. Nevyriešenou otázkou zostávali židovské deti.
Nejestvoval nikto, kto by zorganizoval hromadný odvoz ohrozených detí, kým sa na scéne neobjavil Nicholas Winton. Vyriešiť tento problém bolo nesmierne ťažké. Pomoc potrebovali tisíce detí. Winton si uvedomil, že treba spísať zoznam najnaliehavejších prípadov. V Prahe bolo v tom čase päť výborov, ktoré sa zaoberali jednotlivými skupinami utečencov, ale všetci boli tak zaneprázdnení a bez financií, že odmietali s Wintonom jednať o jeho plánoch.
Winton sa teda pustil do práce sám. Získal zoznamy najviac ohrozených detí a tiež sa mu dostala do rúk mapa s dátumami, kedy má Hitler v úmysle obsadiť rôzne európske krajiny, ktorej v tom čase ešte nikto neveril. Ako neoficiálna osoba mohol Winton jednať tam, kde zamestnanci rôznych výborov boli sledovaní nacistami. Navštevoval tábory, angažoval sa u Červeného kríža a ani si neuvedomil, že je v Prahe len na dovolenke. Požiadal svojho šéfa, aby mu dovolenku predĺžil aspoň o týždeň. Zostal v Prahe ešte desať dní a vrátil sa do Londýna vybavený stovkami fotografií a podrobnosťami o deťoch, ktoré boli napísané na zozname. Obracal sa na rôzne organizácie, ale bez úspechu. Buď im chýbali financie, alebo mali plný stav. Písal mnoho listov, ale len dve krajiny odpovedali pozitívne: Švédsko a jeho rodná Británia.
Než začala naozajstná záchranná akcia, bolo sa treba obrátiť na britské ministerstvo vnútra. Jeho úradníci sa pýtali: „Načo to ponáhľanie?“ Nikto ešte nebral Hitlera ako hrozbu vážne. Pretože Wintona nikto nesponzoroval, a všetko robil na vlastnú päsť, bolo všetko ešte zložitejšie a zdĺhavejšie. Než dostal víza, musel predložiť žiadosť pre každé dieťa zvlášť, lekárske osvedčenie a dôkaz, že je pre dieťa pripravený domov a má ručiteľa alebo pestúna, ktorý je ochotný ho živiť a posielať do škôl až do 17 rokov jeho veku. Ďalej musel zložiť záruku päťdesiat libier na možné vrátenie dieťaťa späť do krajiny. Aby obdržal čo najlepšie výsledky, dal Winton vytlačiť karty s fotografiami, ich menami a vekom, aby si budúci ručitelia mohli vybrať. Vo dne pokračoval Winton vo svojej práci burzového makléra, a po nociach diktoval svojej sekretárke listy, aby skontaktoval každého, kto by mohol pomôcť. Čas tlačil a tak sa Winton obrátil na noviny a za pomoci svojej matky a svojich priateľov rozbehol kampaň VYBERTE SI SVOJE DIEŤA.
Kvôli nezáujmu z nepochopenia situácie a pre nedostatok ľudí vydávalo cudzinecké oddelenie ministerstva víza tak pomaly, že ľudia, ktorí riadili exodus detí v Prahe, museli dokumenty falšovať. Pri príchode detí do Londýna im boli potom falošné dokumenty vymenené za pravé. Každé dieťa muselo mať svoje britské aj tranzitné vízum, bolo treba objednať vagóny a neskôr celé vlaky na transport.
Každé dieťa dostalo na stanici pred odjazdom číslo a mohlo si vziať dva kufre. Prvý zoznam dvadsiatich detí, pre ktoré boli nájdené domovy a sponzori, predložil Winton 14. marca 1939 – deň pred nemeckou inváziou a okupáciou Československa. Situácia bola deň za dňom horšia, Winton nelenil a získaval styky v rozhlase, v novinách, v školách. Ponuky sa len hrnuli: od Židov a židovských organizácií, kresťanských rodín a inštitúcií, učiteľov, lekárov. Ale našli sa aj takí, ktorí jeho prácu kritizovali. Dochádzalo tiež k treniciam medzi kresťanskou a židovskou vierou. Ale Wintona to neodradilo, hovoril: „Lepšie je na kresťanskú vieru obrátené židovské dieťa, ako mŕtve dieťa.“
Na záver akcie Winton spomína: „České železnice sa niekedy vyhrážali, že nedovolia vlakom odísť, ak nebude zaplatená vysoká čiastka, a ja som dostal z Prahy naliehavú žiadosť o ďalšie financie. Aj keď sme mali veľmi málo peňazí, vždy sa nám podarilo zaplatiť včas. Niektoré požiadavky nemeckých úradov boli smiešne. ,Máte zaplatený poplatok za psa ?´ pýtali sa občas. Keď niekto odpovedal, že psa nemá, nariadili mu, aby prišiel do zajtra s potvrdením, že nemá psa.“
Winton vítal v Anglicku každý transport s vydesenými a plačúcimi deťmi a osobne ich predstavoval ich novým náhradným rodičom. Posledný transport – ten najväčší – mal odísť z Prahy 1.septembra 1939. V ten deň vtrhol Hitler do Poľska a hranice sa uzavreli. Na stanici sa už zhromaždilo 250 detí, ale vlak nesmel odísť. Zúfalstvo rodičov, keď sa o osudnom rozhodnutí dozvedeli, bolo nepredstaviteľné. Všetky tieto deti boli presadené do iných vlakov – smer Terezín a následne Osvienčim, kde pravdepodobne zahynuli. Vyhlásenie vojny znamenalo koniec transportov. Hranice boli nepriechodné. V časovom rozopätí od 14. marca 1939 do 2. augusta 1939 sa celkovo v ôsmych transportoch spoločným úsilím podarilo evakuovať 669 detí.
Úplne prvý transport zamieril lietadlom do Švédska. Všetky ostatné cesty v uzavretých zapečatených vagónoch viedli cez Nemecko a Holandsko do Anglicka.
Zoznam transportov do 1. septembra 1939:
14. marec 1939 - 20 detí
19. apríl 1939 - 36 detí
29. apríl 1939 - 29 detí
13. máj 1939 - 61 detí
2. jún 1939 - 123 detí
1. júl 1939 - 241 detí
20. júl 1939 - 76 detí
2. august 1939 - 68 detí
Rôzne transporty z Viedne atd. - 15
Spolu: 669
1. september 1939 - 250 detí - už neodišiel, ani jedno z detí neprežilo
Keď sa londýnska kancelária výboru B.C.R.C. mala zavrieť, zhromaždil Wintonov kolega Lewinsohn všetky dôležité listy, články a správy, a miesto toho, aby ich zlikvidoval, vytvoril z nich "Knihu výstrižkov" a venoval mu ju ako upomienku. Počas druhej svetovej vojny slúžil Winton v R.A.F. (anglické vojnové letectvo) a tiež sa angažoval v Červenom kríži. Po vojne zastával rôzne funkcie v humanitárnych organizáciách OSN. V roku 1948 sa oženil a s manželkou Gretou vychovali tri deti. Venoval sa starým ľuďom a tiež mentálne postihnutým, pretože aj jedno z jeho detí bolo postihnuté. Po odchode do dôchodku sa venoval miestnym charitatívnym činnostiam.
Na jeho činy by sa asi bolo zabudlo, keby jeho žena Grete v roku 1988 neobjavila kufor so zoznamami detí a listami rodičov, ktoré chcel Winton vyhodiť. Jeho chránenci Wintona objavili až päťdesiat rokov po tom, čo im zachránil život, a za veľkého záujmu verejnosti mu v Londýne v roku 1988 pred televíznymi kamerami B.B.C. poďakovali. B.B.C. pozvala Wintona a jeho „deti“ do relácie „That's Your Life“. Tam sa ocitol potom, čo jeho žena odovzdala dokumenty historičke holokaustu Elizabeth Maxwellovej. Stretnutie bolo prekvapením pre obe strany. Winton nevedel, že osoby sediace v publiku sú zachránené deti, a ony, že jemu vďačia za život. Šok, slzy a dojatie boli nefalšované.
28. októbra 1998 prijal Nicholasa Wintona na súkromnej návšteve prezident Václav Havel, ktorý povedal: „Je to prekrásny príbeh - vyžaruje z neho duševná sila a je dôkazom toho, že na tejto zemi sa stále ešte dá konať dobro. Domnievam sa, že v normálnom obchodníkovi sa len výnimočne prejavia náhle tak humánne city a zároveň i veľká múdrosť a predvídavosť, že impulzívne podnikne a dokáže uskutočniť taký čin, aký ste urobil vy, pán Winton, keď ste si uvedomil, aké nebezpečie hrozí tým deťom. Väčšina z nich by holokaust neprežila. Vy ste zorganizoval a potom aj uskutočnil ich transport na Západ. A je obdivuhodné, ako ste vtedy pochopil, čo je potrebné urobiť.“ Prezident Havel odovzdal pánovi Wintonovi Rád T. G. Masaryka, ktorým ocenil jeho zásluhy na záchrane života 669 detí.
Dňa 11. marca 2003 mu anglická kráľovná prepožičala titul člena Najvznešenejšieho rádu Britského impéria. Jeho celé meno teraz znie: Sir Nicholas Winton.
26.6.2008 obdržal čestnú plaketu od českého premiéra Mirka Topolánka, ktorý ho tak ocenil za hrdinstvo a pomoc ľuďom.
V roku 2007 ho českí študenti navrhli na Nobelovu cenu za mier.
Teraz žije v dome neďaleko Londýna a na svoj vek je v dobrej kondícii - pohybuje sa iba pomocou paličky. "Celý život som bol aktívny, veľa som šermoval," povedal pre ČTK a dodal, že k dlhovekosti mu istotne prispela častá práca v záhrade. "Je naozaj čulý, veselý a vždy sa pozerá dopredu, život vníma ako výzvu. Teraz dáva vybudovať starobinec vo Windsore," podotkol režisér Matej Mináč o Wintonovi. Záchranu židovských detí bral ako samozrejmosť, preto sa o nej desaťročia sám od seba nezmieňoval.
„Je rozdiel medzi pasívnym dobrom a aktívnym dobrom. To druhé, podľa môjho názoru, znamená venovať čas a energiu tomu, aby človek zmiernil bolesť a utrpenie. Vyžaduje si to, aby človek išiel, vyhľadal tých, ktorí trpia a sú v ohrození; a nie žiť len vzorne pasívnym spôsobom života a nekonať zlo.“
Sir Nicholas Winton
(zdroj: wikipédia a iné, foto: Winton Train a Zachránce)