Narodil som sa v Brne v roku 1931 do židovskej rodiny. Otec bol obchodník, predával topánky. Rodičia svoje židovstvo nepraktizovali a pomerne skoro sa rozviedli. Mamička sa neskôr vydala za pána Hochberga. Potom sme sa všetci presťahovali na zámok v Těšanoch pri Brne. Bolo to krásne miesto. Prichádzalo k nám veľa návštev a príbuzných. Boli sme obklopení služobníctvom, žilo sa nám veľmi príjemne. Zdalo sa nám – mne a bratovi Tonymu – že to už tak zostane natrvalo.Premárnená príležitosť na záchranu
Prišiel však rok 1938. Z Viedne k nám na zámok prišla teta Kamila aj s celou rodinou. Čudoval som sa, že tento raz u nás ostáva akosi dlhšie než inokedy. Mal som len 7 rokov, a tak som celkom nechápal všetky súvislosti okolo Hitlerovho zabratia Rakúska. Teraz viem, že u nás čakala na emigračné doklady. Chceli sa vysťahovať do Austrálie. Teta veľmi naliehala aj na mojich rodičov, aby odišli. Oni to však odmietali so slovami, že v Československu majú predsa svoj domov. Keď dnes držím v ruke „Landing permit“ s dátumom 27. 7. 1939 a s ročnou platnosťou, premýšľam, ako by sa asi môj život vyvíjal, keby vtedy naša rodina dokázala všetko opustiť, keby matka s nevlastným otcom uverili, že nám hrozí smrteľné nebezpečenstvo a súhlasili s vysťahovaním. Stačil na to jediný papier a my sme ho mali, mali sme povolenie aj príležitosť vylodiť sa v Austrálii...
Nenávisť k Židom
Potom sa už diali pre mňa nepochopiteľné veci. Po našej ulici jazdili nacistické tanky a vojaci na motocykloch so sajdkármi. Tí mali v rukách drevené palice, a keď na niekoho dočiahli, udreli ho. Niekoľko dôstojníkov vtrhlo do kancelárie môjho otčima. Dlho trvalo, kým odišli. No vzápätí sa do nášho zámku nasťahovalo niekoľko uniformovaných Nemcov. Pamätám sa, ako nás s bratom vzala mamička do brnenského divadla. Keď sme už boli pred divadlom, ozvali sa čudné zvuky. Videli sme, ako medzi čakajúcich ľudí vtrhli nacistickí vojaci, bili ich hlava-nehlava a zrážali na zem. Potom svoju zúrivosť preniesli na židovské obchody, ktoré rozbíjali. Fyzicky napádali nielen Židov, ale aj Čechov, ktorí ich bránili. Matka však nestratila duchaprítomnosť, rýchlo nás vtiahla medzi dvere bočného vchodu do divadla, kde sme celú tú hrôzu prečkali. Potom sme utekali domov. Bolo to strašné!
Môj odchod
V prvých mesiacoch protektorátu k nám chodieval evanjelický farár Odstrčil z Klobouku pri Brne. Mamička sympatizovala s touto cirkvou a s odstupom času si uvedomujem, že zrejme vďaka nemu uverila, že očakávaný Mesiáš je Ježiš Kristus. A pravdepodobne to bol práve farár Odstrčil, ktorý pomohol zorganizovať môj odchod do Škótska. V prvý augustový deň roku 1939 ma mamička s babičkou odviezli do Prahy. V pamäti mi zostala spomienka, ako sme hľadali hotel, v ktorom sme si aspoň na chvíľu oddýchli a prečkali noc. Po dlho hľadaní sme sa nakoniec ocitli v malej izbičke, no ja som bol taký rozrušený, že som nedokázal zaspať. A keď sa mi zdalo, že konečne zaspávam, zobudili ma, že už treba ísť. Šli sme na Wilsonovo nádražie. Prekvapilo ma, že je tam toľko detí. Než som sa však stihol spamätať, stál som už v dverách vagóna a mamička mi vtláčala do rúk akési papiere. Na krku som mal zavesené veľké číslo. Stále som nechápal, čo sa to robí. Mal som stiahnuté hrdlo, vôbec som nedokázal rozprávať. Posadili ma do vlaku s malou batožinou, v ktorej bola celá moja budúcnosť. Na stanici ostala uplakaná mamička a vydesená babička. Vtedy som netušil, že ich vidím naposledy. A, samozrejme, už vôbec som netušil, že je to posledný vlak, ktorý ešte mohol vyviezť židovské deti z Československa. Môj brat Tony bol chorý, a preto ostal doma. Mal ísť až nasledujúcim vlakom, ktorého odchod bol plánovaný na 1. septembra. Ten však už nikdy z Československa neodišiel... V ten deň totiž vypukla 2. svetová vojna. Tony, rodičia, babička a skoro všetci moji príbuzní zomreli v koncentračných táboroch.
V Škótsku
Do Anglicka sme prišli loďou. Do škótskeho mestečka Selkirk sme pokračovali zase vlakom. Miestna cirkev tam zriadila domov pre židovské deti. V cirkevnom časopise uverejnili inzerát, v ktorom hľadali pre tieto deti rodiny. Na inzerát sa prihlásila aj slečna Corsonová. Nedávno sa vrátila z Palestíny, kde pôsobila ako učiteľka. Spolu so svojimi rodičmi si chceli vziať do opatery dve dievčatá, ktoré však neprišli. Slečna Corsonová sa teda rozhodla prijať na skúšku dvoch chlapcov. Vybrala si mňa a Tomáša Schlesingera. Tak sme získali nový domov. A plno zmien. Slečna Corsonová nevedela po česky, ja zase po anglicky. Novú reč som sa naučil pomerne rýchlo, chodil som do anglickej školy, a tak som na češtinu pomaly zabúdal. To však nebolo to hlavné, čo ma v Anglicku stretlo.
Dvakrát zachránený
Rok po mojom príchode do Škótska prišiel do našej dedinky známy evanjelista Robert Hudson Pope. Pripravil veľké stretnutie detí, na ktorom zvestoval evanjelium. Tam sa zvláštnym spôsobom dotklo môjho srdca to, že Ježiš Kristus je tým dávnym zasľúbeným Mesiášom, ktorý prišiel, aby zomrel za naše hriechy. Najviac ma zasiahli Ježišove slová: Nikto nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne môj otec. Keď sme potom spievali, tak som sa k jednej piesni pridal aj ja. Dodnes nezabudnem, ako som vrúcne spieval: Príď do môjho srdca Pane Ježišu. No a pri dverách mi potom kazateľ povedal slová, ktoré sprevádzajú celý môj život: Bibliu, Božie slovo, musíš čítať denne, aby si duchovne rástol. Poslúchol som ho.
Prešlo niekoľko rokov. Raz večer som sa vrátil zo stretnutia mládeže, rozsvietil svetlo a čítal som si z Biblie tieto slová: Zasväť mi u Izraelcov všetko prvorodené; všetko, čo otvára život matky u ľudí i u dobytka, je moje. A vtedy som pochopil všetky súvislosti! Narodil som sa ako prvorodený a v židovskej rodine. Určite by som bol zahynul, keby ma nezachránil Nicholas Winton, obetavý burzový maklér, ktorý zavčasu pochopil nebezpečenstvo nacizmu a ktorému nebol ľahostajný osud židovských detí. Keď som neskôr počul evanjelium a uveril v Ježiša, ktorý je nielen Mesiášom Židov, bol som zachránený druhýkrát. Teraz nie len pre pozemský život, ale aj pre večnosť. Ako prvorodený syn patrím právom Bohu, a tak Mu chcem slúžiť a pre Neho žiť.
Opäť v Čechách
Po skončení strednej školy som pokračoval na zdravotnej škole a potom na biblickej. S veľkou radosťou som začal pracovať ako misionár medzi domorodcami na Filipínach. Tam som spoznal aj svoju manželku Caroline. Svadbu sme mali v kostole postavenom uprostred džungle. Keď sme sa presťahovali do Ameriky a adoptovali si dve deti, narodili sa nám ďalšie dve. Dnes máme desať vnúčat. V Amerike sme dlhé roky slúžili zahraničným študentom. Po nežnej revolúcii v roku 1989 som sa rozhodol vrátiť do Čiech, do mojej pôvodnej vlasti. Učím tu angličtinu...
Tomáš Graumann
