Pokračujme v čítaní druhej kapitoly Daniela. Daniel dostal milosť od Boha, aby mohol kráľovi Nebúkadnecarovi vyložiť jeho sen, a tak zachrániť život sebe aj iným. Ako som písala v predchádzajúcej časti, Daniel v prvom rade ďakoval Bohu a chválil Ho. A potom sa vybral za kráľom.
Kráľ mu dal jednoduchú otázku: "Máš schopnosť vyrozprávať mi sen, ktorý som mal a vysvetliť mi ho?" (2,26). Nato Daniel odpovedal: "Tajomstvo, ktoré kráľ žiada, nie sú schopní kráľovi vysvetliť mudrci, zaklínači, mágovia ani veštci." (2,27) Až ma zamrazilo pri týchto slovách. Daniel mal teda odvahu, takto začať svoju reč. Kráľ Nebúkadnecar bol dosť prchký človek, veď pred chvíľou chcel za podobné slová pozabíjať všetkých učencov v Babylone (2,10-12). Hneď po tejto vete ho mohol kráľ nechať zabiť. No ale Daniel pokračoval vo svojej reči ďalej a hovoril: "Je však Boh na nebi, ktorý odhaľuje tajomstvá a oboznámi kráľa s tým, čo príde v neskorších dňoch." (2,28)
Aj keď to bola reč odvážna, hlavne tá prvá časť, veľmi ma oslovilo, ako to Daniel povedal. Myslím, že pomenoval veci presne tak, ako to v skutočnosti bolo. A nebral ohľad na to, ako to kráľ vezme. Nevykrúcal sa, rovno povedal, že takú vec, akú kráľ žiada, nemôže splniť nikto z ľudí. Ani on sám to nemôže urobiť. Jedine Boh je ten, ktorý pozná tajomstvá a môže ich zjaviť. A ešte v 30. verši sa Daniel krásne vyjadril: "Čo sa mňa týka, toto tajomstvo mi nebolo odhalené preto, žeby moja múdrosť prevyšovala všetky živé tvory, ale aby bol kráľ oboznámený s významom sna..." Daniel bol muž veľmi múdry, požehnaný Bohom, ale pri tom to bol muž čestný, s pevným charakterom a oddaný Bohu. Nedovolil si privlastniť zásluhy alebo česť, ktorá patrila Bohu. Bol vedomý, že on nie je dôležitý, on má byť len prostriedkom, cez ktorý Boh uskutoční svoje plány. Vyjadroval sa v týchto veciach jednoznačne, a to bez ohľadu na okolie aj na možné následky.
Toto je moja predstava o kresťanovi vo vysokom postavení v zamestnaní. Ako uvidíme neskôr, Daniel dobre robil svoju prácu, dostal sa do vysokých funkcií, a popri tom sa stále dokázal držať svojich zásad, ktorými boli - pravidelné modlitby, poslušnosť Bohu a jasná reč ohľadne Božieho konania. Nikdy si neprivlastnil zásluhy a nezatajil, že to Boh je ten mocný, ktorý koná. A Boh ho požehnával, chránil a pomáhal mu.
Výkladom Nebúkadnecarovho sna sa nebudem zaoberať. Ako som už v úvode tohoto seriálu úvah spomenula, chcem sa zamerať hlavne na postavu Daniela.
Po ukončení výkladu sna sa kráľ vyjadril takto: "Naozaj, tvoj Boh je najvyšší Boh, Pán kráľov, ten, čo odhaľuje tajomstvá." (2,47) To je len potvrdením toho, že Daniel sa vyjadril jasne a jednoznačne, odkiaľ má svoju múdrosť a schopnosť vykladať sny. Kiež by to tak aj o nás mohli ľudia povedať. Keď nám Boh v niečom pomôže, dokážeme pred ľuďmi vyznať, že to bola Božia práca?
Daniel dostal od kráľa povýšenie, dostal vládu nad celým Babylonom. Trochu ma zastavil ešte ten posledný verš druhej kapitoly: "Daniel si od kráľa vyžiadal, aby do spravovania Babylonskej provincie zaradil jeho troch priateľov." (2,49) Dlho som nad tým premýšľala. Daniel im vybavil protekciu? A bolo to správne? No asi sa nedozvieme, ako to v skutočnosti bolo, aké mal Daniel dôvody. Napadá mi, že Daniel sa im chcel poďakovať a podeliť sa s nimi o svoju odmenu. Predsa len, pri tom výklade sna mu pomáhali aj oni svojimi modlitbami. Alebo ich tam chcel pre ich spoľahlivosť a vernosť Bohu, aby mu tak pomáhali vládnuť nad Babylonom. Nech to bolo akokoľvek, v ďalšej kapitole uvidíme, že to malo aj svoju tienistú stránku a priviedlo ich to do nebezpečenstva.