Eric Liddell

Eric Henry Liddell bol synom misionára a škótskym atlétom, ktorý sa za trochu zvláštnych okolností stal v roku 1924 olympijským víťazom v behu na 400 metrov. Okrem toho bol hráčom ragby za Škótsko. A po ukončení svojej športovej kariéry pracoval v Číne ako protestantský misionár.

Eric Liddell sa narodil 16. január 1902 v Tianjin v Číne ako druhý syn Johna Dunlopa Liddella, ktorý tam pracoval pre Londýnsku misijnú asociáciu. V roku 1908 ho aj s bratom poslali jeho rodičia do Londýna na Eltham College, do internátu pre deti misionárov. Eric a jeho brat videli rodičov len raz, najviac dvakrát do roka na pár týždňov, najčastejšie v Edinburgu, predtým ako sa rodičia vracali späť do Číny.

Na internáte sa Liddell stal kapitánom kriketového a ragbyového družstva. Vynikal aj v ľahkej atletike a čoskoro sa stal najrýchlejším bežcom v Škótsku. Už v tom čase vyšli v novinách viaceré články, ktoré ho označovali za budúceho olympijského víťaza.

V roku 1920 sa Liddell zapísal na univerzitu v Edinburgu, kde študoval vedeckú teóriu. Počas štúdia sa neustále venoval športu. Pre družstvo univerzity behal šprint a hral ragby. V roku 1924 sa stal Liddell britským majstrom v behu na 100 a 220 yardov; čas 9,7 sekundy na 100 yardov nebol prekonaný ešte 35 rokov po ňom.

S týmito výkonmi sa Liddell v roku 1924 kvalifikoval na olympijské hry v Paríži. A to i napriek tomu, že bežal zvláštnym štýlom - do cieľa dobehol vždy hlavou zaklonenou dozadu. Ako hlboko veriaci kresťan odmietol nastúpiť na preteky na 100 metrov, pretože sa konali v nedeľu. Liddell bol presvedčený, že keby zneuctil deň Pána, zneuctil by samotného Boha. Nasledoval prúd kritiky. Vyčítali mu, že nemá športového ducha, že zrádza svoju krajinu a že je náboženský fanatik. On sa však nenechal od svojho rozhodnutia odhovoriť. Nakoniec štartoval v behu na 400 metrov (kvalifikačné preteky a finále sa konali v pracovné dni). Krátko pred behom vo finále mu ktosi vtlačil do rúk lístok s textom: „Kto si mňa uctí, aj ja jeho poctím.“ Eric Liddell prekvapivo zvíťazil v behu na 400 metrov, napriek tomu, že na túto vzdialenosť netrénoval, keďže jeho špecialitou bol beh na 100 metrov. So 47,6 sekundami vytvoril dokonca nový svetový rekord. O niekoľko dní neskôr bol tretím v behu na 200 metrov. Pretože sa vedelo o ňom, že je veriaci, po jeho úspechu na olympijských hrách 1924 ho začali volať „lietajúci pastor“.

To, že odmietol bežať v nedeľu, súviselo s jeho vierou, ktorá bola hlboko zakorenená v evanjelickej tradícii. Siedmy deň v týždni svätiť ako deň pokoja, bolo pre neho samozrejmé. Napriek tomu jeho viera nebola skostnatená. Bol to človek plný humoru a mal zvláštny vplyv na ľudí okolo seba. „Vyžarovala z neho sila osobnosti, ktorá ľudí priťahovala, presvedčivá sila jeho viery, jednoduchá čistota. Mal schopnosť hovoriť s každým ako s priateľom a dať ľuďom pocit, že sú dôležití a potrební. To bol dôvod, prečo každý, kto mal s Ericom Liddellom čo i len letmý kontakt, ho len chválil“, napísala Sally Magnusson v jej biografii o Liddellovi.

Po ukončení štúdia v roku 1925, sa Liddell vrátil späť do Číny do Tianjin, aby tam rovnako, ako jeho rodičia, pôsobil ako misionár. V roku 1932 bol ordinovaný za farára. V 1934 sa oženil s jednou kanadskou misionárkou, ktorá mu porodila tri dcéry. Po vypuknutí druhej Japonsko - Čínskej vojny v roku 1937, sa pobyt v Číne stával pre cudzincov čoraz nebezpečnejší. V 1941 vyzvala britská vláda svojich občanov, aby opustili krajinu. Liddell poslal svoju manželku a deti do bezpečia do Kanady, ale on sám zostal v Číne. V 1943 ho Japonci zavreli do internačného tábora vo Weixian, kde ochorel na neoperovateľný mozgový nádor a 21. februára 1945 vo veku 43 rokov zomrel. Bol pochovaný v Shijiazhuang.

Keď v roku 1980 Allan Wells, tiež Škót, vyhral na olympijských hrách beh na 100 metrov, venoval svoje víťazstvo Ericovi Liddellovi.

Liddellov život bol tak pozoruhodný, že o jeho športových výkonoch v Paríži spojených s jeho vierou, bol natočený film Chariots of Fire (Ohnivé vozy), ktorý získal štyroch Oskarov. V Edinburgu sa dnes nachádza sociálna inštitúcia Centrum Erica Liddella. Jej sídlo je naproti kostolu, ktorý navštevoval, a kde sa v roku 1995 konala spomienková bohoslužba pri príležitosti 50. výročia jeho smrti, na ktorej sa zúčastnilo 500 ľudí. Eric Liddell – muž, na ktorého sa nezabudne.

Ako už bolo spomenuté, zážitky Erica Liddella, a tiež olympijského víťaza na 100 metrov Harolda Abrahamsa, boli v roku 1981 sfilmované vo filme Chariots of Fire (Ohnivé vozy). O Ericovi Liddellovi si tiež môžete prečítať knihu od Davida McCaslanda: Eric Liddell – Čisté zlato.

(zdroj: Wikipedia.de, Kirche und Welt, časopis Ethos)


Harold Abrahams, zobrazený spolu s Ericom Liddellom vo filme Chariots of Fire, bol rovnako ako Liddell britským atlétom. V roku 1924 na olympijských hrách v Paríži získal zlato v behu na 100 metrov.

Harold Abrahams sa narodil 15. decembra 1899 v Bedforde. Bol to ambiciózny židovský chlapec, ktorý chcel všetkým okolo dokázať, že Židia nie sú podradnou rasou. Študoval na Cambridgskej univerzite. Už v roku 1920 sa prvýkrát zúčastnil na olympijských hrách, ktoré sa konali v Antwerpách. Tu ale neuspel. V behu na 100 metrov aj na 200 metrov vypadol vo štvrťfinále. V skoku do diaľky bol dokonca dvadsiaty a v štafete 4 x 100 metrov skončil štvrtý. V roku 1924 sa stretol spolu s Liddellom na olympijských hrách v Paríži, kde získal už spomínané zlato v behu na 100 metrov, aj keď ho pôvodne nepokladali za favorita pretekov. Okrem toho tu získal aj striebro v štafete 4 x 100 metrov a v behu na 200 metrov skončil šiesty. Zranenie nohy ho prinútilo v roku 1925 ukončiť športovú kariéru. Potom bol viac ako 40 rokov športovým novinárom a komentátorom na BBC. Zomrel 14. januára 1978 v Enfielde.

V roku 1981 bol Harold Abrahams uvedený do IJSHOF (International Jewish Sports Hall of Fame) - čo je Medzinárodná židovská športová sieň slávy pre športovcov a športovkyne, ako aj športových funkcionárov a novinárov židovského pôvodu.

(zdroj: Wikipedia.de)