Moji priatelia slúžili v duchovnej službe, ktorá bola najmä pre veriacich Potom dostali možnosť zmeniť zamestnanie a zasiahnuť tak aj životy neveriacich ľudí. Rozhodli sa, že to prijmú a tešili sa na zmenu.
Mnoho známych, a dokonca aj takých, čo ich nepoznali osobne, ich odsudzovali a obviňovali, že idú za vidinou bohatstva. Oni však verili, že Ježiš prišiel "hľadať a spasiť čo zahynulo" (Lukáš 19,10). Túto svoju príležitosť videli ako službu strateným. Neskôr povedali: "Niektorí kresťania boli naozaj krutí. Noví veriaci priatelia boli milší ako naši známi kresťania. Nerozumeli sme tomu a hlboko nás to zraňovalo."Ich jedinou túžbou bolo byť soľou a svetlom zeme (Matúš 5,13-14).
Prinútilo ma to zamyslieť sa, ako ľahko a povrchne posudzujeme konanie kresťanov okolo seba. Často len podľa toho, čo je zjavné navonok, a pri tom sa ani nespýtame na pohnútky, úmysly ich konania. Čo ak ich Boh poslala, aby robili to, čo robia? Od určitého času si dávam pozor na posudzovanie konania iných kresťanov, lebo z vlastnej skúsenosti viem, aké zvláštne a nevyspytateľné môžu byť Božie cesty.
Byť kresťanom, alebo lepšie povedané slúžiť Bohu, neznamená len sedieť v zbore a pracovať v kresťanských organizáciách. Samozrejme, aj to sú veľmi dôležité veci, ale tam to nekončí. Žiť pre Boha nie je len záležitosťou návštevy zboru, je to životný štýl. Znamená to slúžiť Bohu kedykoľvek a kdekoľvek. Niekoho Boh povolá do služby v zbore alebo v nejakej kresťanskej organizácii, iného pošle pracovať do firmy plnej neveriacich ľudí. Niekedy máme sklony vyvolávať v iných kresťanoch pocit viny z toho, že kvôli každodennej práci sa nestíhajú zúčastňovať rôznych kresťanských aktivít. Miesto toho, aby sme ich podporili, aby aj vo svojej práci mohli poslúžiť Božím zámerom. Môžno ako pracujúci kresťan si na konci pracovného týždňa povzdychnete: "Zase som neevanjelizoval. Nezúčastnil som sa žiadnej kresťanskej akcie. Nijako som neslúžil Bohu. Nie som Boží služobník. Musím si po práci urobiť čas na tieto veci, lebo vlastne ani nevediem dobrý kresťanský život."
Služba Bohu nezačína po práci. Slúžiť Bohu je životný štýl. Kedykoľvek a kdekoľvek sa človek nachádza, neustále by mal žiť s vedomím, že je v Božej službe. Či už je to na pracovisku s mrzutým šéfom alebo trebárs na nákupe v supermarkete, na prechádzke, na stretnutí s priateľmi... Kedysi som to aj ja vnímala tak, že dobrý Boží služobník je na každom stretnutí zboru a pracuje hlavne pre kresťanov a v kresťanských spoločnostiach. A tiež ma trápil pocit viny, že popri práci nestíham poriadne slúžiť Bohu.
Dnes sa na to pozerám trochu inak. Samozrejme nechcem podceňovať zbor ani nikoho nabádať k vynechávaniu pobožností, ale snažím sa v týchto veciach nájsť rovnováhu. Návšteva zboru je veľmi dôležitá a snažím sa tam byť, koľko sa mi dá, pretože tam mám svoje zdroje sily. Snažím sa naučiť aj moje okolie, aby tento čas rešpektovali a vždy počas návštevy zboru vypínam a odkladám mobil. Ale na druhej strane som kresťanom a Božím služobníkom aj mimo zboru, na mojom pracovisku, medzi známymi a priateľmi. Preto sa snažím aj v zamestnaní robiť svoju prácu, ako najlepšie viem a občas kvôli tomu nezvládnem ísť do zboru. Niekedy sa mi naskytne príležitosť hovoriť ľuďom o Bohu, alebo ich informovať a získať pre podporu a prácu Misijnej spoločnosti, s ktorou spolupracujem.
Možno sa celkom náhodou stretnete s nejakým človekom, ktorý práve v tej chvíli potrebuje vašu pomoc či už slovom alebo skutkom... Boh vás môže použiť na mnoho spôsobov. V tom všetkom však treba dobre zvažovať priority, najlepšie s modlitbou robiť rozhodnutia, či ísť do zboru alebo pracovať v tom čase na niečom inom. A tiež nebuďte príliš rýchli pri posudzovaní konania iných kresťanov. A hlavne sa nikdy neuspokojte s tým, že však som bol v zbore alebo na evanjelizácii, tento týždeň som už Bohu slúžil a stačí.
Buďte vždy pripravení, buďte Božím služobníkom na plný úväzok,
minimálne 25 hodín denne.