Nejaký čas som sa tu na blogu zaoberala postavou proroka Daniela. Boli to moje myšlienky a postrehy k prvej časti tejto zaujímavej knihy, teda ku kapitolám 1 - 6, ktoré nesú názov "Skúšky viery". Ako som už na začiatku tohoto seriálu spomenula, mojím cieľom nebol výklad knihy Daniela, ale pozorovanie Danielovho života.
Druhá časť Danielovej knihy (kapitoly 7 - 12) má názov "Videnia posledných vecí". Zatiaľ čo v prvej časti šlo skôr o zobrazenie udalostí v Babylone v chronologickom poradí, v druhej časti Daniel opisuje niektoré zo svojich videní, či už v mladosti alebo v staršom veku. Ich výkladu sa nebudem venovať, lebo na to ani nemám dostatok vedomostí. Chcem len ešte na záver tohoto seriálu úvah pripojiť pár myšlienok, ktoré ma oslovili pri čítaní týchto Danielových videní:
Hneď úvodný verš 7. kapitoly hovorí, že Daniel zapísal podstatné veci zo svojho videnia. Nepísal všetko. Verím, že bol vedený Bohom, čo má zverejniť a čo nie a toto vedenie poslúchal. Posledný verš tejto kapitoly ešte dopĺňa, že Daniel nezverejnil svoje videnie hneď. Nie všetko, čo sa dozvieme od Boha, je potrebné hneď zverejniť. Treba čakať na Boží pokyn, alebo možno o niektorých veciach neprehovoriť vôbec.
Daniel nie len že mal videnia, ale aj pátral po ich vysvetlení, po porozumení. Hlboko sa vnáral do Božích vecí a preto sa aj veľa dozvedel. Keď nerozumel, nedomýšľal si výklad, ale sa jednoducho pýtal. Boh od svojich prorokov neočakáva, že budú všetkému rozumieť, očakáva skôr, že sa budú pýtať a hľadať odpovede a On im v správny čas tie odpovede rád dá. Ak odpoveď neprichádza hneď, to ešte neznamená, že Boh prosbu nevypočul - viď kapitola 10 verš 12: "Neboj sa, Daniel, lebo od prvého dňa, keď si sa rozhodol porozumieť a pokoriť sa pred svojím Bohom, tvoje slová boli vypočuté a ja som kvôli tomu prišiel."
V 8. kapitoly je vidieť, že hovoriť s Hospodinom môže byť niekedy veľmi náročné. Nebuďme prekvapení, keď budeme v bázni stáť pred Hospodinom a On prehovorí, že sa nás to môže až tak dotknúť ako Daniela. Daniel padol na zem, bol vydesený, dokonca fyzicky ochorel z toho, čo videl a počul. Ako mi raz jeden človek povedal: "Ono slyšet a vydržet Hospodinovo mluvení není žádná slast."
V 9. kapitole ma zaujalo, že Daniel, napriek tomu, že bol vysoký štátnik, neustále študoval Písmo. Študoval ho tak, že vyrozumel z neho dôležité veci. Pochopil, že zajatie Izraela sa blíži ku koncu a pochopil aj to, čo treba robiť. Ako vysoký štátnik nezorganizoval prevrat, alebo nejakú vzburu voči vládnucej moci v Babylone. On sklonil svoje kolená k modlitbe a vyznával hriech svojho národa. Stotožnil sa so svojím ľudom a hovoril: "Zhrešili sme" (verš 8). Daniel, ako Boží prorok, sa neoddeľuje od svojho ľudu, ale sa s ním plne stotožňuje a nie len to, prihovára sa a prosí za tento ľud. Veľmi ma oslovili Danielove pokorné slová 18. verša: "Bože môj... svoje prosby ti nepredkladáme pre svoju spravodlivosť, ale pre tvoje veľké milosrdenstvo."
Daniela sa to vlastne už až tak osobne netýkalo, bol už vo vysokom veku a do svojej zeme sa už nevrátil. Napriek tomu sa postavil za svoj ľud a prosil zaň, aby sa mohli navrátiť zo zajatia.
Daniel bol ešte ako mladík vytrhnutý zo svojej zeme a zo svojho ľudu. Pokúšali sa z neho urobiť Babylončana. Ale Daniel až do svojej staroby zostal verný Bohu, neustále mal s Ním spojenie, študoval Písmo, modlil sa k Bohu. Napriek vysokým postaveniam a mnohým pokušeniam, ktoré ho mohli odtrhnúť od Boha, zostal Daniel svojmu Bohu verný. Úžasný príklad pre nás!