V nedeľu poobede som bola v Trenčíne na stretnutí s Thomasom Graumannom a určite neľutujem. Na mojom blogu nájdete niekoľko článkov o Nicholasovi Wintonovi a jeho záchrannej akcii tesne pred vypuknutím 2. svetovej vojny. Vtedy sa Wintonovi podarilo vlakovými transportami zachrániť 669 prevažne židovských detí z bývalého Československa. Thomas Graumann je jedným z nich, jeho poradové číslo bolo 652, teda je jedným z posledných zachránených detí. Odišiel v poslednom vlaku, ktorý mal ešte povolený odjazd z Československa. Jeho mladší brat mal vycestovať nasledujúcim vlakom, ale ten už Československo neopustil, lebo vypukla vojna a hranice sa uzavreli. Mladší brat rovnako ako celá rodina zahynuli v koncentračných táboroch Sobibor, Majdanek, Osvienčim, Terezín... Nikto neprežil, jedine malý Thomas, ktorého Nicholas Winton dopravil do Anglicka. Všeličo som o Wintonovi, jeho záchrannej akcii, aj o Thomasovi Graumannovi už čítala, ale predsa len, vidieť ho na vlastné oči a počuť tento ťažký príbeh z jeho úst bolo pre mňa veľmi zaujímavé. Okrem toho, čo už je na mojom blogu zverejnené, som sa dozvedela aj pár nových informácií. Žiaľ, neviem vám to všetko sprostredkovať, možno snáď ak bude nahrávka...
Thomas Graumann, alebo ako sa on sám podpisuje: Tomáš Graumann, je veľmi zvláštny človek a to z viacerých pohľadov. Jednak preto, že je Žid, ktorý počul evanjelium, uveril a stal sa Božím dieťaťom. Stal sa kresťanom, a to až do takej miery, že sa rozhodol šíriť zvesť o Ježišovi Kristovi ako misionár. A potom, aspoň v mojich očiach, je veľmi veľkým človekom pre to, čo zažil počas 2. svetovej vojny a ako sa k tomu dokázal postaviť. Hitler vyvraždil celú jeho rodinu a on po tom všetkom dokázal odpustiť. Dokázal asi to najťažšie, čo človek v živote dokázať môže - odpustiť tým, ktorí mu ublížili strašným a nezabudnuteľným spôsobom. Na otázku, ako sa dá odpustiť to, čo je neodpustiteľné, Thomas Graumann odpovedá: "Tým, že som odpustil, netvrdím, že to, čo nacisti urobili, nebolo zlé. Tým, že som odpustil, som oslobodil sám seba, zbavil som sa obrovského bremena, ktoré ťažilo moje srdce. Už necítim v srdci nenávisť ani zlobu." Keď Thomas Graumann spoznal Pána Ježiša a keď videl, ako dokázal Pán Ježiš odpúšťať, prosil Ho o pomoc, aby dokázal odpustiť aj on a Pán mu k tomu dal silu.
Sir Nicholas Winton ešte stále žije, má teraz 102 rokov a teší sa pomerne dobrému zdraviu. K tomu, čo kedysi vykonal pre záchranu židovských detí len skromne poznamenáva: "Keby bol hocikto v tom čase, na mojom mieste, s mojimi prostriedkami a možnosťami, určite by urobil to isté." Sir Nicholas Winton nie je kresťanom, nie je členom nijakej cirkvi či náboženstva. Jeho skúsenosťou je, že každé náboženstvo je zlé, lebo každé nakoniec vedie k vojne. Preto nechce mať so žiadnym náboženstvom nič spoločné. Thomas Graumann k tomu dodáva: "V skutočnosti vlastne nikto z nás nepotrebuje žiadne náboženstvo. To, čo potrebujeme, je živý osobný vzťah s Ježišom Kristom."
Ako pamiatku na toto stretnutie som dostala malý Nový zákon s podpisom Tomáša Graumanna a venovaním v podobe verša z Príslovia 3,5-6. Je to pre mňa vzácna vec. Nie preto, že by práve tento Nový zákon mal v sebe niečo viac ako iné, ale preto, že ten malý podpis na zadnej strane mi pripomína človeka, ktorý nie len o svojej viere hovorí, ale ju aj dokázal svojím životom, hoci to bolo nesmierne ťažké.
Dôveruj celým srdcom Hospodinovi a nespoliehaj sa na svoj rozum.
Na všetkých svojich cestách ho poznávaj a on sám ti urovná chodníky.
(Príslovie 3,5-6)
Videozáznam relácie FOKUS na tému Winton a jeho deti a tiež o projekte Winton Train, na ktorom sa zúčastnil aj Tomáš Graumann, si môžete pozrieť na stránke ČT24.
Pri príležitosti vypravenia tohoto pamätného vlaku (september 2009) bola na Pražskej železničnej stanici odhalená socha na pamiatku Nicholasa Wintona (Wikipedia).
A tuším, že už je dokončený film Nickyho rodina (2011) a tiež Anglická rapsodie (2010). Dúfam, že si ich budem môcť niekedy pozrieť.