Je to kniha tak trochu zvláštna. Spôsob vyjadrovania je neobvyklý, no veľmi zaujímavý. Je vidieť, že autor starostlivo vyberal slová a dal si záležať na každom jednom. Druhá zvláštnosť tejto knihy spočíva v jej rozprávačovi. Rozprávačom príbehu je Smrť. Je zvláštne sledovať ľudí, veci a udalosti z pohľadu Smrti. Teda vlastne z pohľadu Smrťa. Smrť tu totiž vystupuje v mužskom rode. Spočiatku ma toto zistenie pobavilo, ale postupne, ako som čítala príbeh, tak si v daných okolnostiach a udalostiach Smrť vlastne ani nedokážem predstaviť v ženskom rode. To všetko, čo musel Smrť vidieť a zvládnuť, by bolo na ženu príliš. V tom čase (rok 1939 - 1942, hlavne rok 1942) mal Smrť neskutočne veľa práce a bol z toho veľmi unavený.
Zlodejka kníh je príbeh o malom dievčati, čo si zamilovalo slová. Príbeh sa odohráva na pozadí udalostí druhej svetovej vojny. Malá Liesel Memingerová sa ako deväťročná dostala k adoptívnym rodičom. Bolo to tesne potom, ako pochovala svojho mladšieho brata, rozlúčila sa s matkou a ukradla prvú knihu. Spolu s novým ockom sa zo svojej prvej ukradnutej knihy učila čítať a spoznávať slová. Zamilovala si tie nočné lekcie čítania a zamilovala si slová. V tej dobe jej adoptívni rodičia nemali peniaze, aby jej knihy kupovali, ale Liesel to od spoznávania slov neodradilo. Mala dosť guráže na to, aby si vždy nejakú knihu "zaobstarala". No nekradla si ich do zásoby, až keď jednu knihu dočítala, ukradla si inú, ale zase len jednu... Okrem kradnutia kníh a iných nezbedností je to aj príbeh o chudobe, o hlade, o Hitlerovej demagógii, o ukrývaní Žida v pivnici a o strate tých najbližších - to všetko v životoch dvoch detí - Liesel a jej najlepšieho priateľa Rudyho v malom nemeckom mestečku. Pri posledných kapitolách som si veru aj poplakala. Veľmi silný príbeh...
V priebehu niekoľkých minút sa na seba navŕšili kusy betónu a hliny. Ulice boli prasknuté žily. Krv z nich tiekla, až kým neuschla na ceste, a telá tam zostali ako naplavené drevo po potope.
Všetky tam boli prilepené. Balík duší.
Bol to osud?
Nešťastná náhoda?
Tá ich sem takto prilepila?
Samozrejme, že nie.
Nebuďme hlúpi.
Pravdepodobne to malo viac spoločné s bombami, čo zhodili ľudia schovaní v oblakoch.
Obloha celé hodiny zostala zničujúco, rozvarene červená. Nemecké mestečko bolo znovu rozmetané. Vločky popola padali tak tichučko, že ste boli v pokušení vyplaziť jazyk, zachytiť ich a ochutnať. Ibaže by vám spálili pery. Uvarili by vám ústa.
Vidím to celkom jasne. Práve som sa chystal odísť, keď som ju tam našiel kľačať. Okolo nej bolo napísané, navrhnuté, vztýčené pohorie trosiek. V rukách zvierala knihu.
Zlodejka kníh sa zúfalo túžila vrátiť do pivnice, posledný raz napísať alebo prečítať svoj príbeh. S odstupom času jej to jednoznačne vidím na tvári. Nesmierne po tom túžila - po tom pocite bezpečia a domova - no nedokázala sa pohnúť. Navyše pivnica už neexistovala. Stala sa súčasťou zmangľovanej krajiny.
Znovu vás prosím, aby ste mi verili.
Chcel som zastať. Čupnúť si.
Chcel som povedať.
"Prepáč dieťa."
To však nie je dovolené.
Austrálsky spisovateľ Markus Zusak sa narodil roku 1975 v Sydney ako najmladšie zo štyroch detí v rodine európskych prisťahovalcov. Jeho otec pochádzal z Rakúska a matka z Nemecka. Práve matkine spomienky na Nemecko počas druhej svetovej vojny ho inšpirovali k napísaniu románu Zlodejka kníh.