Nedávno som sa nad týmto výrokom trochu zamyslela. Každý z nás má svoju loď, na ktorej sa plaví životom a myslím, že každý by ju mal rád v perfektnom stave, aby výborne fungovala a samozrejme aj dobre vyzerala. Nie vždy sa to ale dá a často sa stáva, že sa potom nad svojou loďou trápime. Obzvlášť, ak sa kazí príliš často. Občas mám pocit, že aj tá moja loďka patrí skôr do šrotu, ako na vodu. Stále niekde niečo nefunguje, vŕza, škrípe, rozpadáva sa, lekári mi do "techničáku" pripisujú jednu diagnózu za druhou ako na bežiacom páse, a vidina nápravy je v nedohľadne...Rada by som svoju loďku opravila, vymenila, rada by som ju mala v dobrom stave a ešte lepšom vzhľade. No niekedy, nech človek robí čo robí, stav lode sa zmeniť nedá. To by však nemalo byť prekážkou, aby sa človek ďalej plavil životom a užíval si krásny výhľad na more.
Možno je aj vaša loď trochu rozštelovaná, a možno je rozštelovaná až príliš, ale dokiaľ sa drží na vode, to najpodstatnejšie je, kto má v rukách kormidlo. Kormidlo určuje, kadiaľ sa loď bude plaviť a čo z nej uvidíte - či vás bude deptať pohľad na samé zlé veci, alebo sa budete tešiť z výhľadu na krásne okolie. A toto ma privádza k otázke: Kto drží moje kormidlo?
Držia kormidlo moje obavy, strachy, zvyky, predsudky, držia ho ľudia okolo mňa, moje prostredie v ktorom žijem, moje zamestnanie, moje koníčky... alebo drží kormidlo môj zdravotný stav? Je toho mnoho, čo môže chytiť naše kormidlo a smerovať náš život, ale je to tak v poriadku? Už dávnejšie som si uvedomila, že kormidlo patrí do rúk mne, ja ho musím pevne chytiť a nikomu a ničomu inému nedovoliť, aby nado mnou prevládlo.
Možno mnohí z vás v tejto chvíli nadvihli obočie, pri slovách, že kormidlo mám držať v rukách "ja". Ale nerobte unáhlené závery, toto ešte nie je koniec článku, skúste čítať ďalej :)
Takže, ak chcem mať pekný výhľad z mojej loďky, bez ohľadu na to, v akom stave loďka je, ako prvé si musím ujasniť, komu alebo čomu moje kormidlo do rúk nepatrí. O smerovaní mojej loďky by nemalo rozhodovať moje okolie, moje povinnosti či koníčky, ani moja choroba. To všetko ma môže ovplyvňovať, ale ja by som mala rozhodnúť o tom, ako sa v živote zariadim. Či sa budem neustále nad niečim trápiť, či ma budú spútavať okolnosti alebo sa budem napriek všetkému tešiť zo života. A ja som sa už rozhodla. Nechcem, aby ktorákoľvek z týchto vecí ovládala môj život. Teraz, s odstupom času viem, že to bolo dôležité rozhodnutie, ktoré mi rozviazalo ruky a dalo možnosť zhlboka sa nadýchnuť a vyraziť v ústrety dobrodružstvám života. Ale tuto to nekončí. Urobiť iba takéto rozhodnutie by bolo málo.
Totiž, zistila som, že ani ja sama nie som ten najspoľahlivejší kormidelník. Občas strácam smer a nemám silu pevne udržať kormidlo, obzvlášť, keď prídu búrky. A preto som urobila ešte iné rozhodnutie. Rozhodla som sa, že najlepšie budem mať kontrolu nad kormidlom mojej loďky vtedy, ak si pozvem silného a stopercentne spoľahlivého kormidelníka, o ktorom som presvedčená, že ma nikdy nesklame a neurobí nič, čo by mi mohlo uškodiť. A preto som odovzdala moje kormidlo tomu najdokonalejšiemu, najmúdrejšiemu, najsilnejšiemu a najláskavejšiemu kormidelníkovi, akého poznám - dala som svoje kormidlo do rúk samotnému Bohu. Bez Neho nedokážem nič, ale keď som spolu s Ním, dejú sa zázraky! Ako hovorí verš, ktorý ma sprevádza týmto rokom:
Ja som vinič a vy letorasty. Kto zostáva vo mne a ja v ňom,
ten nesie mnoho ovocia, lebo bezo mňa nemôžete nič robiť.
(Biblia, Ján 15,5)