Výrok Hospodinov: Budete ma hľadať a nájdete ma, lebo ma budete hľadať celým svojím srdcom. (Jeremiáš 29,13)
Tí, ktorí dlhšie čítate môj blog, viete, že už nejaký ten rok zápasím s rôznymi problémami, zdravotnými, pracovnými... a vždy na Nový rok si vytiahnem jeden biblický verš, nad ktorým potom celý rok uvažujem a hľadám jeho zmysel. Tohtoročný verš mi padol práve vhod, lebo už počas minulého roku som uvažovala nad výrokom jedného kresťana: "Keď už mi nedokáže nikto z ľudí pomôcť, tak musím nájsť cestu sám, to je čas dozrieť, byť len ja a Boh..." Veľakrát som sa zamýšľala nad tým, ako to zrealizovať, ako byť len ja a Boh, ako dozrieť? A práve tento verš z Jeremiáša 29,13 mi tak trochu napovedal ako nájsť Boha:
"Budete ma hľadať a nájdete ma, lebo ma budete hľadať celým svojím srdcom."
A tak tento rok intenzívne uvažujem nad tým, čo to znamená "celým srdcom". Jeden pohľad som už opísala v predchádzajúcej úvahe na túto tému a síce: že poznávať Boha celým srdcom neznamená len viac a viac nasávať Božie veci, ale zároveň sa viac a viac vzdávať iných vecí, ktoré musia uvoľniť miesto (predchádzajúcu časť nájdete v kategórii Môj verš). A dnes chcem pripojiť ďalší dielik do tejto mozaiky zvanej "Celým srdcom":
Pre nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo svojich modlitbách a prosbách. A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi. (Filipanom 4,6-7)
Tieto verše sa dnes preberali u nás v zbore a ja vám chcem priblížiť aspoň zopár mojich poznámok a myšlienok, ktoré mi v tejto súvislosti napadali.
Začneme pekne od začiatku: "Pre nič nebuďte ustarostení" - ľahko sa povie, ale veľmi ťažko sa realizuje. A čo to vlastne znamená? Určite to neznamená úplne prestať fungovať, celé dni sedieť niekde s vyloženými nohami a čakať čo sa stane. Nebyť ustarostený sa ani tak netýka našich rúk a nôh ako skôr našej mysle a srdca. Pokojne môžeme ďalej pracovať svojimi rukami, no zároveň môžeme svojou mysľou odpočívať pri nohách Pána Ježiša. Jedinou našou starosťou by malo byť hľadanie Božích vecí ako sa píše v Matúšovi 6,31-33: "Nehovorte teda ustarostene: Čo budeme jesť? Čo budeme piť? Čo si oblečieme?... Hľadajte však najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko sa vám pridá." Neznamená to, že odteraz už nebudem chodiť do práce, ale že sa prestanem stresovať a ustarostene si klásť otázky typu: Zarobím dosť peňazí? Nestratím svoju prácu? Budem si mať za čo kúpiť jedlo, odev, obuv...?
Je krásne, aké vie byť Božie slovo komplexné. Verš z listu Filipanom nám nehovorí len o tom, že nemáme byť ustarostení, ale vzápätí aj podáva návod, ako na to: "s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo svojich modlitbách a prosbách." Naše modlitby a prosby nie sú až tak dôležité pre Boha, veď On vie presne, čo potrebujeme. Dôležité sú hlavne pre nás, aby sme sa naučili so všetkým prichádzať k Nemu. Nech už sa vyskytne akýkoľvek problém, to prvé, čo by sme mali urobiť, je, že to predložíme Bohu. Nespoliehať sa a neočakávať riešenia prvoplánovo od ľudí, rodiny, priateľov, kolegov v zamestnaní, lekárov atď. Nesnažme sa ani riešiť veci vo vlastnej sile a vlastnej rozumnosti, hoci by sme na to aj mali prostriedky a možnosti. Ako prvé máme predniesť svoje starosti Bohu a od Neho očakávať riešenia. A keď už naše starosti prednesieme Bohu, snažme sa, aby tam aj zostali, nechajme to na Neho, teraz je to už Jeho vec, Jeho problém a On ho bude riešiť.
Presne toto som si uvedomila počas posledných dní, keď som znova riešila nejaké problémy v práci a so zdravím. Uvedomila som si, že očakávam riešenia od ľudí a nie v prvom rade od Boha a samozrejme potom prichádza sklamanie a frustrácia z nenaplnených potrieb a očakávaní. A preto som sa rozhodla, že predložím svoj momentálny problém Bohu a budem len ticho stáť a pozorovať, ako si s tým poradí, ako to vyrieši. Nie je vôbec ľahké urobiť takúto vec, priznávam, že prešlo len pár dní od môjho rozhodnutia a už mám tendencie zase sa do toho miešať a hľadať vlastné riešenia. Ale snažím sa neustále si pripomínať, že je to Božia vec, je to teraz už Jeho problém a mojou vecou je len pozorovať, čo s tým urobí. On predsa vie, aké sú moje potreby, všetko som Mu predložila a On vie aj o tom, čo som vysloviť nedokázala, aj o tom, čo možno ani ja sama netuším, že potrebujem. On vie a On sa postará - na to sa snažím upierať svoj pohľad a sama som zvedavá, ako tento môj pokus dopadne. Chcem najbližšie dni ticho s bázňou stáť a pozorovať, ako Boh pracuje. Možno vám raz napíšem o čo išlo a ako to všetko dopadlo, ako môj Pán vyriešil moje konkrétne veci, ale teraz späť k téme...
K vyššie uvedeným veršom z listu Filipanom 4. kapitoly pripojím ďalší verš:
Môj Boh vám dá všetko, čo potrebujete podľa svojho bohatstva v sláve skrze Krista Ježiša. (Filipanom 4,19)
Môj Boh, nie Boh niekoho iného, nie Boh niekde ďaleko, ale môj Boh, Boh s ktorým som v osobnom blízkom vzťahu. A tu je potrebné pripomenúť základnú vec, ktorou je spasenie skrze kríž Kristov = odpustenie hriechov, očistenie srdca a istota večného života v nebi vďaka obeti Pána Ježiša Krista na kríži, to je základnou podmienkou vzťahu s Bohom a všetkých ostatných vecí, o ktorých tu píšem. Bez spasenia, bez zmierenia sa s Bohom, bez osobného vzťahu s Bohom nemožno očakávať ďalšie dary a benefity, ktoré nám Boh v spomínaných veršoch z listu Filipanom ponúka.
Ak si spasený, môžeš prežívať skutočný blízky vzťah s Bohom ako dieťa so svojím rodičom. Sám Pán Ježiš hovorí: "Amen, hovorím vám, že ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nikdy nevojdete do nebeského kráľovstva." (Matúš 18,3). Preto je dôležité pristupovať so svojimi prosbami k Bohu ako k "môjmu", ako k tomu, ktorý mi je blízky, ktorý ma miluje a ja milujem Jeho. A On bude napĺňať všetky naše potreby.
Pozor, nie naše túžby, plány, očakávania, žiadosti... ale naše potreby. Nechcem tým ale povedať, že by Boh robil pre nás len to najzákladnejšie minimum pre prežitie (nutná strava, najnutnejšie oblečenie a pod.). On nás stvoril a presne vie, čo všetko potrebujeme. Vie, že potreby nemá len naše telo ale aj naša duša, ktorá k životu potrebuje aj nejakú tú vecičku pre potešenie a radosť.
Náš Boh celkom určite vie o všetkých našich potrebách. A podľa čoho ich napĺňa? Podľa veľkosti našej viery? Podľa nášho duchovného stavu? Podľa našich schopností modliť sa? Nie, naplnenie našich potrieb nezávisí od nás a to je na tom to najkrajšie a najvzácnejšie. Boh nenapĺňa naše potreby podľa toho, akí sme my, podľa nášho stavu, ale "podľa svojho bohatstva v sláve". Čo viac si môžeme priať? Podľa čoho lepšieho by mohol naše potreby napĺňať?
Samozrejme nesmieme zabudnúť na pokračovanie týchto slov: "podľa svojho bohatstva v sláve skrze Krista Ježiša", čo nás zase vracia k základnému bodu, ktorý som pred chvíľou spomínala - a to k spaseniu skrze vieru v obeť Ježiša Krista. Spasenie je východiskovým bodom a základom všetkého, spasenie je tou najzákladnejšiu otázkou života a smrti a zároveň jediným predpokladom k zvládaniu každodenného života - pretože spasenie v Ježišovi Kristovi je to, čo nám dáva právo pristupovať k Bohu a predkladať mu naše žiadosti a potreby. A s tým úzko súvisí aj verš 7 z tejto kapitoly listu Filipanom:
A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi. (Filipanom 4,7)
Áno, keď vydáme Bohu všetky svoje starosti, keď vydáme Bohu samých seba, potom prichádza úžasný pokoj, ktorý sa ničomu nevyrovná, ktorý je úplne mimo našej rozumnosti a nášho chápania...
Toto je teda ďalšia časť z mojej mozaiky zvanej "Celým srdcom": naučiť sa všetky svoje starosti predkladať Bohu, môjmu Bohu, a ticho očakávať a pozorovať, ako On pracuje. Ako bonus potom môže naše srdce napĺňať úžasný Boží pokoj.
A tomu, ktorý môže učiniť nad všetko, nesmierne viac než prosíme alebo rozumieme, podľa moci ktorá pôsobí v nás, tomu sláva v cirkvi v Kristu Ježišovi po všetky pokolenia veku vekov. Amen. (Efezanom 3,20-21)