Výrok Hospodinov: Budete ma hľadať a nájdete ma, lebo ma budete hľadať celým svojím srdcom.
Posledná štvrtina minulého roku bola veľmi náročná a mala som možnosť poriadne zblízka si vyskúšať a ohmatať veci, o ktorých som v predošlých častiach písala (nájdete v kategórii Môj verš).
Nie len, že sa komplikovali moje zdravotné problémy, ale nečakane sa skomplikovala aj situácia v práci. Namiesto toho, čo som si potrebovala trochu odpočinúť, zabrzdiť, musela som zo dňa na deň ku svojej náročnej práci prevziať aj časť práce a veľkej zodpovednosti za kolegu, na čo som nebola pripravená a dostatočne zaškolená.
Boli to neuveriteľne ťažké tri mesiace jak fyzicky, zdravotne, tak aj pre dušu a ducha. Zobrať si voľno alebo péenku na doplnenie síl nebola šanca, nemal ma kto zastúpiť. V náročných pracovných rozhodnutiach mi nemal kto poradiť, práve naopak, ja som sa stala tým, kto mal radiť ostatným zamestnancom, usmerňovať, pomáhať im a aj naprávať ich chyby, skrátka udržať plný chod firmy, hoci som často netušila, či robím veci správne. Ako naschvál sa práve v tomto čase vytratila väčšina mojich priateľov, o ktorých som sa mohla v minulosti oprieť. A nakoniec množstvo otáznikov smerujúcich k Bohu - prečo, začo, načo?
Nebudem sa hrať na hrdinu a priznávam, že boli aj slzy. Ale Boh bol tak milostivý, že ma pekne pomaličky týmto údolím previedol. Dodával mi odvahu a silu. Ukazoval mi smer, aj keď to často znamenalo výhľad len na jeden jediný malý krok. Postupne ma učil náročným ale zároveň užitočným veciam.
Učil ma v praxi, že ak chcem niečo dôležité zvládnuť, musím sa niečoho iného vzdať, aj keď to vie byť bolestivé. Že s mojimi obmedzenými silami nemôžem zvládnuť všetko, musím si ujasniť priority, aby som pre dôležité veci neprišla o tie najdôležitejšie.
Učil ma dôverovať Mu, že prosby, ktoré som Mu predniesla už môžem pustiť z rúk, odteraz je to Jeho problém a On sa v pravý čas postará správnym spôsobom.
Učil ma, kto by mal byť prvým v poradí pri hľadaní pomoci. A tak mi na čas vzal niektorých ľudí, o ktorých som sa opierala, aby som si mohla uvedomiť, že ľudia nie sú dokonalí a prílišné opieranie sa o nich mi môže časom spôsobiť bolestivý pád, zatiaľ čo On je nemenným a pevným bodom v mojom živote, o ktorý sa môžem oprieť kedykoľvek a s plnou istotou.
Učil ma nestrachovať sa, keď zrazu uvidím pred sebou neriešiteľné, nezvládnuteľné veci, pretože On vie vždy nájsť riešenie a naplniť moje potreby podľa svojej múdrosti, nie podľa tej mojej...
Často som v týchto súvislostiach myslela na výrok jedného kresťana:
"Keď už mi nedokáže nikto z ľudí pomôcť, tak musím nájsť cestu sám, to je čas dozrieť, byť len ja a Boh..."
Áno, boli to naozaj časy, a do určitej miery ešte stále sú, kedy som zostala len ja a Boh. V niektorých veciach sa nebolo o koho iného oprieť. Nemyslím si, že by som po tejto skúsenosti už dozrela a vedela všetko, ale určite nastal za posledné mesiace v tomto smere v mojom živote posun. Táto skúsenosť preverila, v niektorých veciach "preformátovala" a predovšetkým poslinila môj vzťah s Bohom. Zmenila ma vo viacerých smeroch, nie len v tom duchovnom rozmere, a hoci to bolo veľmi ťažké, som za to Bohu vďačná.
S mojím minuloročným veršom som toho prežila naozaj veľa a vo veľkej intenzite, ale napriek tomu mám pocit, že o ňom viem stále veľmi máličko. Možno to bude tým, že niektoré veci, ktorými prechádzame, ktorým sa venujeme jednoducho nezanechávajú stopu v našom mozgu alebo rozume, vedomostiach, ale zato prečisťujú naše srdce. Podobne ako v nasledujúcom príbehu:
Jeden starý muž žil so svojím vnukom na gazdovstve v horách. Každé ráno si dedo čítal pri kuchynskom stole svoju ošúchanú Bibliu.
Jedného dňa sa ho chlapec spýtal: "Dedo, ja sa pokúšam čítať Bibliu tak ako ty, ale mnohému nerozumiem, a to, čomu rozumiem, často zabudnem hneď, ako ju zatvorím. Aký má teda význam čítať si Bibliu?"
Starý otec, ktorý prýve rozpaľoval pec, sa pokojne otočil a povedal: "Zober si tento starý, prútený kôš, choď dole k rieke a dones vodu."
Chlapec urobil, čo mu dedo povedal. Všetky voda však z koša vytiekla skôr, ako prišiel domov. Dedo sa usmial a povedal: "Neponáhľal si sa poriadne. Nabudúce musíš ísť rýchlejšie." Poslal ho s košom späť k rieke, aby to skúsil znova.
Tentokrát chlapec utekal tak rýchlo, ako len vládal, no kôš bol prázdny skôr, ako prišiel domov.
"V koši sa voda nosiť nedá!" povedal zadychčane. "Zoberiem si vedro!" - "Ale ja nechcem vedro plné vody, ale kôš plný vody! Zvládneš to. Len ťa to bude stáť trochu viac námahy."
Hoci chlapec vedel, že je to nemožné, urobil, ako mu dedo povedal. Keď prišiel späť, kôš bol opäť prázdny.
"Vidíš, dedo? To vôbec nemá význam!"
"Myslíš si, že to nemá význam?" opýtal sa ho dedo. "Pozri si poriadne ten kôš!"
Chlapec zrazu zbadal, že kôš vyzerá úplne inak. Predtým špinavý prútený kôš bol teraz úplne čistý. "Pozri," povedal starý otec, "toto sa stane, keď čítaš Bibliu celým srdcom! Možno nie vždy všetko pochopíš a ani si nebudeš všetko pamätať, ale ak ju budeš pravidelne čítať, bude ťa zvnútra meniť."
(Tradovaný príbeh z Kanady, zdroj: časopis Ethos)
Asi toľko k môjmu minuloročnému bádaniu na tému "hľadať Boha celým srdcom". A teraz je čas, začať sa venovať novému veršu, ktorý som si vytiahla pre tento rok:
A tak, bratia moji milovaní, buďte pevní, neochvejní, buďte stále horlivejší v Pánovom diele, veď viete, že vaša námaha nie je márna v Pánovi. (1. Korinťanom 15,58)
Ak nazbieram k nemu nejaké skúsenosti alebo myšlienky, tak vám zase o nich napíšem.