Apoštol Pavol píše v 1. liste Korinťanom 13,13:"Teraz teda zostáva viera, nádej a láska, tieto tri, ale najväčšia z nich je láska."
To, čo teraz napíšem, neberte ako výklad týchto troch pojmov, je to len pokus opísať, ako ich ja práve v tejto chvíli vnímam. Trošku prehodím poradie a začnem nádejou, ktorá mi neustále znie v ušiach vďaka spomínaným piesňam:
Nádej, čo mi dávaš, tá je pevná
a inú nádej nemám, Ty si jediný...
Ty si môj prístav,
na tomto mieste som spoznal pravý pokoj
v bezvetrí a tichu vôkol...
Nádej znamená pre mňa niečo ako oči - kam človek pozerá, na čo upiera svoj pohľad, k čomu sa upína? Pre mňa je nádejou môj Boh. Dúfať v Boha je však dosť široký pojem, a tak hľadám niečo konkrétnejšie, na čom by mohol spočinúť môj pohľad - hľadám nejaké signály od Boha, smerové tabuľky, povzbudenia, možno zasľúbenia, ktoré mi chce ukázať. Jeden takýto oporný bod mi Boh momentálne ponúka v knihe Izaiáša 41,10: "Neboj sa, veď som s tebou, neobzeraj sa v strachu, lebo ja som tvoj Boh! Posilním ťa aj ti pomôžem..." a v 5. Mojžišovej 31,8: "A Hospodin, on pôjde pred tebou, on bude s tebou, neopustí ťa ani ťa nezanechá. Nebudeš sa báť ani sa nebudeš strachovať!" Rada by som videla viac, možno niečo v tom zmysle, že ma Boh uchráni od komplikácií, že všetko bude fajn, že ma čaká pohoda, klídek... keď hovorí, že pôjde so mnou, možno by som chcela vedieť kam pôjdeme alebo skôr kadiaľ nepôjdeme... ale zatiaľ mi ukázal len tieto dva verše a aj keď to nie je ľahké, mali by pre moju nádej v tejto chvíli stačiť.
Od nádeje ma to privádza k viere. Viera je vecou rozhodnutia - keď sa človek rozhodne uveriť tomu, na čo upiera svoj zrak, pevne sa uchopiť objektu svojej nádeje. A tak je na mojom rozhodnutí, či budem veriť tomu, čo Boh predostiera mojim očiam v spomínaných veršoch, či sa pevne spoľahnem a uverím, že On naozaj je a stále bude so mnou a vo všetkom mi pomôže, že sa nemusím ustrašene obzerať okolo seba, nech už sa bude diať čokoľvek. Na začiatku je vždy potrebné naše rozhodnutie veriť a vzápätí sa Boh rád k takémuto rozhodnutiu pridá a rád bude našu vieru upevňovať a podopierať.
A do tretice láska. "Boh je láska" tak sa píše v 1. liste Jána 4,16 a v Jaremiášovi 31,3 Boh hovorí: "A milujem ťa večnou láskou, preto ti ustavične činím milosť." Ak by aj oči našej nádeje nenašli objekt, na ktorom by mohli spočinúť, alebo ak by sa viera nedokázala uchopiť a pevne držať toho, čo jej nádej ukáže, ešte vždy je tu Božia láska. Boh neváhal za mňa dať život svojho jediného Syna, čo je naozaj dostatočným dôkazom Jeho lásky ku mne. On ma tak veľmi miluje, že urobí čokoľvek, aby mi pomohol a to je vec, ktorá platí nezávisle od mojej nádeje či viery. Keby aj tie prvé dve zlyhali, Boh ma nikdy neprestane milovať, nikdy sa neprestane o mňa s láskou starať. Čo viac si môžem priať?
"Teraz teda zostáva viera, nádej a láska, tieto tri, ale najväčšia z nich je láska."
(1. Korinťanom 13,13)
Na záver ešte zopár slov o naplnení nádeje. Naše oči sa upierajú k určitým veciam a naša viera sa tých vecí pevne chytá v očakávaní, že sa naplnia. Inak by to nemalo význam. Preto je dôležité, aby sa nádej pozerala a viera držala vecí, ktoré podáva Boh. Len On jediný sa môže zaručiť, že to, čo ponúka určite aj naplní a zároveň je Jeho láska zárukou toho, že ponúka veci, ktoré nám budú k úžitku. Niekedy sa však naplnenie Božieho zasľúbenia nedeje hneď. Od chvíle, kedy ho oči nádeje uzrú a viera sa ho chytí, môže prejsť určitý čas, pokým sa toto zasľúbenie naplní. Môže sa to diať preto, že Boh chce našu vieru vyskúšať a často môže byť dôvodom aj to, aby sme sa naučili v očakávaní spočinúť na Jeho zasľúbeniach, odpočívať v Jeho náručí v pevnej istote, že On má veci pod kontrolou a svoje zasľúbenia v pravý čas naplní.