A tak, bratia moji milovaní, buďte pevní, neochvejní, buďte stále horlivejší v Pánovom diele, veď viete, že vaša námaha nie je márna v Pánovi.
Naposledy som sa tak trochu pokúšala o definíciu pojmu "Pánove dielo" a teraz zase trošku bližšie k samotnej práci na tomto diele. Na pomoc si znova zoberiem myšlienky z biblickej hodinky, kde sa pred časom hovorilo o povolaní do služby.
Pán Ježiš v evanjeliu Jána mnohokrát hovorí, že bol poslaný od Otca a že robí a hovorí len to, čo Mu prikázal Otec. Napr. Ján 4,34: "Ježiš im povedal: Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo." Alebo Ján 6,38: "Veď som nezostúpil z neba, aby som plnil svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal." A našlo by sa ešte mnoho ďalších veršov, kde Pán Ježiš potvrdzuje, že nič nerobí zo seba, ale že bol poslaný od Otca.
Prečo to píšem v súvislosti s mojím tohtoročným veršom? Lebo si myslím, že toto je veľmi dôležitý fakt, keď sa chceme baviť o práci na diele Pánovom. Chcem nadviazať na to, čo som písala v závere predošlého článku - že spolupracovať s Bohom na Jeho diele je práca zodpovedná a predovšetkým je to Jeho dielo a teda má byť konané podľa Jeho pokynov a Jeho predstáv. A preto si Boh pracovníkov do svojho diela sám vyberá a povoláva.
Napríklad v starom zákone si nikto nemohol len tak povedať "chcem byť veľkňazom", ale musel byť k takémuto úradu povolaný: "Každý veľkňaz, vybraný spomedzi ľudí, býva ustanovený ako zástupca ľudí pred Bohom... A túto hodnosť si nikto nemôže vziať sám, len ak ho povolá Boh ako Árona." (Židom 5,1-4) Dokonca ani sám Pán Ježiš, ktorý je Božím Synom a rovný Bohu, sa do svojej služby nepasoval sám, ale nechal sa povolať Otcom: "...stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, čo ho poslúchajú, keď ho Boh vyhlásil za veľkňaza..." (Židom 5,8-10). Alebo aj taký veľký služobník, akým bol apoštol Pavol, tiež vyznáva: "Vzdávam vďaku Ježišovi Kristovi, nášmu Pánovi... lebo ma uznal za verného a ustanovil ma do služby..." (1. Tim. 1,12)
V Biblii nájdeme niekoľko výstražných príkladov, kedy sa ľudia sami pasovali do role Božích spolupracovníkov a konali podľa vlastného uváženia. Možno si mysleli, že sú už dostatočne vzdelaní na to, aby sami vedeli čo je v Božích očiach správne a ako by to Boh chcel vykonať.
Jedným z takýchto príkladov sú farizeji, ktorí sa sami povolali do úlohy záchrancov národa. Potom, ako Pán Ježiš vzkriesil Lazara, sa farizeji zišli, aby sa poradili: "Nato zvolali veľkňazi a farizeji veľradu a povedali: Čo robiť? Veď tento človek robí mnoho znamení! Ak ho necháme tak, všetci v neho uveria, prídu Rimania a zničia nám toto miesto i národ." (Ján 11,47-48) Vo svojej podstate to bol dobrý zámer, chceli predísť zničeniu svojho národa, no bez Božieho povolania a Božieho vedenia to viedlo k fatálnej chybe - nie len, že nespoznali skutočného záchrancu svojho národa, ale dokonca ho nechali zabiť! (Ešteže s tým Pán Boh počítal a dokázal to premeniť na dobré, ale to by bolo na trošku inú úvahu.)
Ďalším takýmto príkladom môže byť kráľ Saul, ktorý nedokázal dostatočne trpezlivo čakať a pustil sa do služby, ku ktorej nebol povolaný. On mal fungovať ako kráľ ale nie ako kňaz, jeho úlohou nebolo obetovať (1. Samuelova 13). Jeho čin síce až také fatálne následky nemal, ale trest bol aj tak dosť veľký - bolo mu odňaté kráľovstvo a Boh si pre svoj ľud našiel iného kráľa.
Našli by sa určite aj ďalšie príklady, ale myslím, že tieto dva dostatočne postačia na vykreslenie dôležitosti slúžiť Bohu pod Jeho vedením a s Jeho povolaním.
Ak už vieme, kde je naše miesto, do akej služby nás Boh povolal, nie menej dôležité je naučiť sa aj to, ako túto službu vykonávať. V Jánovi 8,26 Pán Ježiš hovorí farizejom: "Mám o vás veľa čo povedať a súdiť, ale ten, čo ma poslal, je pravdivý a ja hovorím svetu to, čo som počul od neho." Od Pána Ježiša sa máme mnoho čo učiť. On mal moc a autoritu povedať a posúdiť čokoľvek, ale nerobil to. Hovoril iba to, čo mu prikázal Otec. Konal svoju službu presne podľa Otcových predstáv a Otcovho vedenia. V tomto nám je veľkým príkladom pokory a poslušnosti. Presne takto by sme mali aj my pracovať na Božom diele, mali by sme hovoriť a robiť len to, o čo nás náš Pán požiada. Musíme sa naučiť počúvať Ho a poslúchať. Len vtedy bude naša práca na Jeho diele naozaj užitočná.
Na záver dodám ešte jednu krátku ale dôležitú myšlienku: Keď sa už budeme dopytovať Boha, do akej služby nás chce povolať a ako ju máme vykonávať, dávajme si pozor, aby naše hľadanie nezostalo len v rovine rečníckych otázok. Neodpovedajme si na tieto otázky sami, ale čakajme na odpovede od toho, komu sme ich položili - od Boha.