Viaceré momenty z tohto príbehu mi boli dosť blízke. Vďaka mojej vlastnej diagnóze, a tiež vďaka diagnóze, ktorá sa nám nedávno priplietla do rodiny, veľmi dobre poznám chvíle, keď musí človek zápasiť s nepochopením okolia. Dobre rozumiem Alicinej túžbe, keď už musí byť chorá, kiež by mohla mať aspoň niečo "bežné", čo ostatní dokážu ľahko pochopiť a pacienta adekvátne podporiť. Namiesto toho musela Alica zápasiť s niečím, čo bolo pre okolie nezrozumiteľné, kvôli čomu sa jej ľudia stránili a lekári nemali čo ponúknuť.
Veľmi zaujímavé boli aj samotné detaily zo života so strácajúcou sa pamäťou a schopnosťou myslieť. Občas to bolo dosť desivé, ale na druhej strane určite poučné čítanie. Ak už človek príde do styku s takýmto alebo podobným ochorením, nie je zlé dozvedieť sa viac o tom, ako to prežíva samotný pacient a ako mu môže byť jeho okolie nápomocné, inšpirovať sa Aliciným odhodlaním nevzdať to len tak ľahko a tiež odhodlaním jej najbližších podporiť ju a pomáhať koľko sa dá. A tiež je fajn vedieť, že v takom niečom nie som sám, či už v polohe pacienta alebo ošetrujúcej osoby.
Blízka mi bola aj Alicina snaha skontaktovať sa s inými pacientmi. Jednak, aby mohli vzájomne zdieľať svoje problémy s tými, ktorí im najlepšie rozumejú a tiež, aby si navzájom pomáhali a podporovali sa. Z vlastnej skúsenosti môžem len potvrdiť, že najlepším liekom na sebaľútosť je začať pomáhať druhým. Ako autorka vo svojej knihe píše, aj keď už človek nefunguje celkom tak, ako by mal, "ještě pořád má uši, kterými může naslouchat svým bližním, ramena, na kterých se mohou vyplakat, a ruce, kterými je může obejmout."