Boží ľud je v Biblii neraz prirovnávaný k ovciam, ktoré potrebujú pastiera. Tým najlepším pastierom pre Boží ľud je zaiste sám Boh – Stvoriteľ, ktorý presne vie, čo jeho stvorenie potrebuje. No napriek tomu zveruje úlohu pastiera aj nám ľuďom (Ef 4,11): „A on ustanovil jedných za apoštolov, iných zasa za prorokov a iných za ohlasovateľov evanjelia, iných ustanovil za pastierov a učiteľov.“ Podľa mňa to tiež svedčí o tom, že On ako Stvoriteľ dobre rozumie potrebám svojho stvorenia. On vie, že potrebujeme aj nejakú tú ľudskú, viditeľnú a hmatateľnú podporu. Veď už pri stvorení vyhlásil, že „nie je dobré človekovi byť samému“ (1M 2,18) a stvoril mu pomoc v podobe ďalšieho človeka.
Ako by ale taký pastier mal vyzerať? Nemám teraz na mysli zoznam úloh, ktoré sú pastierovi zverené, ale skôr jeho vlastnosti alebo črty. Pri niektorých z nich by som sa chcela na chvíľu zastaviť a pozrieť sa na ne z pohľadu ovečky. Spomeniem niekoľko momentov z mojej osobnej skúsenosti, ako som spoznala jedného pastiera.
Som tu a počúvam
Pred časom som si potrebovala vyjasniť niektoré biblické otázky a vtedy som natrafila na človeka, ktorý sa veľmi dobre vyznal v Božom slove. Oslovila som ho a on bol ochotný nájsť si čas, aby si ma vypočul a prediskutoval so mnou moje otázky. A keď neskôr prišla reč aj na iné oblasti môjho života, ktoré už nesúviseli priamo s výkladom Písma, keď som sa potrebovala niekomu vyplakať na ramene, podeliť sa o svoje bremená, on ma znova ochotne ubezpečil: „Som tu a počúvam.“
Schopnosť načúvať je z môjho pohľadu, čo by ovečky, jednou z najdôležitejších vlastností pastiera. Už len samotné vypočutie (niekedy dokonca len uistenie, že keby niečo, tak ma má kto vypočuť) môže byť veľkou pomocou. Ovečka tým získa pocit istoty, že je tu niekto, o koho sa môže oprieť, koho jej život zaujíma a je ochotný niesť ho spolu s ňou.
Aj následná pomoc je priamo úmerná schopnosti počúvať. Pri pozornom čítaní evanjelií môžeme vidieť, že Pán Ježiš, ktorý je tým najlepším vzorom pastiera, sa pri pomoci ľuďom orientoval predovšetkým na stav ich srdca. On vedel, že nestačí pomáhať iba podľa vonkajších prejavov človeka, iba na základe prvého dojmu. Rovnako aj my, ak chceme niekomu naozaj pomôcť, niekoho viesť, potrebujeme vedieť, kde sa práve nachádza jeho srdce. Hľadá nejakú cestu alebo mu chýba aj samotný cieľ? Zápasí s nejakým bremenom? Potrebuje s niekým zdieľať svoju radosť alebo naopak, aby niekto spolu s ním plakal? Alebo potrebuje, aby ho na chvíľu niekto niesol na ramenách? Ako inak to zistiť, ak nie pozorným načúvaním? Ako inak naplniť výzvy Písma: „radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi“ (Rim 12,15) alebo „jedni neste bremená druhých“ (Ga 6,2)?
Môžeš mi dôverovať
Spomínaný človek ma nielen počúval, ale zároveň aj uistil (nielen slovami, ale aj v praxi), že všetko, čo mu poviem, je u neho v bezpečí. Toto vnímam ako ďalšiu veľmi dôležitú a vzácnu vlastnosť pastiera. Načúvanie a dôveryhodnosť sú vlastne dve strany jednej mince. Zrejme by ste sa len ťažko nechali viesť pastierovi, ktorý sa nebude o vás zaujímať, nebude ochotný vypočuť si vás, a na druhej strane nebudete o svojom živote hovoriť s niekým, komu sa nedá dôverovať.
No tak, ako nemôžem niekomu správne pomôcť, ak ho aspoň trochu nespoznám, ani dôvera nefunguje bez poznania. Nedá sa dôverovať niekomu, o kom nič neviem. Aj sám Pán Ježiš spájal svoju pastiersku službu s potrebou vzájomného poznania (Ján 10,14): „Ja som dobrý pastier. Poznám svoje (ovce) a moje poznajú mňa.“ Od pastiera si to vyžaduje trpezlivé spoznávanie ovečiek a zároveň ochotu žiť s vedomím, že ovečky pozorujú a spoznávajú jeho. A od ovečiek si to tiež vyžaduje istú dávku trpezlivosti. Pastierska služba skrátka nie je chvíľková záležitosť, je to vzťah, ktorý sa buduje postupne, a to stojí námahu a čas.
Ukážem ti smer
S odstupom času si uvedomujem, že aj vyučovanie Božiemu slovu, ktoré sa mi od tohto človeka dostalo, a tiež pomoc pri uvádzaní nadobudnutých poznatkov do života, je tiež súčasťou pastierskej starostlivosti. Veď aj preto ovečka potrebuje pastiera, aby jej mal kto ukázať smer, aby ju previedol pastvinou (Božím slovom), pomohol jej zorientovať sa na nej, nasýtiť sa a správne rásť. Nie náhodou apoštol Pavol spája dar pastiera a učiteľa (Ef 4,11): „…iných ustanovil za pastierov a učiteľov…“ A mám za to, že nie náhodou Pán Ježiš, ktorý sa sám nazýva pastierom (Jn 10,14), začínal svoju verejnú službu osamote na púšti, kde bol preskúšaný práve zo znalosti Písma a schopnosti uplatniť ho v praxi (Mt 4,1-11; Lk 4,1-13).
Si v mojich očiach vzácny
Toto je pre mňa obzvlášť cenný moment a myslím si, že by mal byť súčasťou každej služby v cirkvi, nielen tej pastierskej. Totiž, hoci ma tento človek niekoľkonásobne prevyšuje svojou múdrosťou a poznaním Písma, dáva mi neustále pocítiť, že mám v jeho očiach hodnotu a že si ma váži. A za to si ho veľmi vážim ja. Apoštol Pavol, ktorý nám tiež môže byť vzorom v pastierskej službe, nás v jednom zo svojich listov nabáda práve k takémuto postoju (Fp 2,3): „v pokore pokladajte iných za vyšších od seba“. A sám Boh, ako ten najvyšší Pastier, vyjadruje svoj postoj k ľudu svojich pastvín ešte o niečo silnejšími slovami (Iz 43,3-4): „si v mojich očiach vzácny a drahý“.
Nevzdám to s tebou
A napokon, tento človek ma sprevádza už pomerne dlho, čo je v mojich očiach ďalšia vzácna vlastnosť pastiera. Nie každý dokáže byť sprievodcom na dlhú trať. Obzvlášť, keď natrafí na takú extra „kučeravú“ ovečku, ako som ja, na ktorú sa neustále lepia nové problémy, ktorá neustále potrebuje nové odpovede na nové otázky, či nové povzbudenia do nových zápasov. Ak budeme znova pozerať na najdokonalejší vzor pastiera – na Pána Ježiša, tak jednou z jeho charakteristík je aj schopnosť nevzdať to s tými, ktorí potrebujú pomoc (Iz 42,3): „Nalomenú trstinu nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí…“
Potrebujem podporu
Som vďačná Bohu, že som tohto človeka mohla spoznať. V mnohých veciach mi pomohol a mnohému ma naučil. A zároveň mi ukázal, ako by taký pastier v cirkvi mohol vyzerať. Určite som tu nevymenovala kompletný zoznam vlastností alebo schopností pastiera, ale už pri týchto zopár bodoch si uvedomujem, že byť pastierom asi nie je jednoduché. Nie je ľahké nájsť si na ovečky čas, pozorne im načúvať a budovať s nimi vzťah dôvery. Vedieť sa dobre orientovať v Božom slove a vedieť ním správne narábať, to sa tiež neudeje len tak z večera do rána. Alebo zachovať si k ovečkám vždy úctu či vytrvať s nimi v dobrom aj zlom, to tak isto nie je maličkosť. Aby pastier túto úlohu zvládol, potrebuje predovšetkým Božie poverenie a obdarovanie. No zároveň pastieri potrebujú čas, aby sa toto obdarovanie naučili používať v praxi, aby do tejto nie ľahkej služby dozreli. Potrebujú tiež priestor na dopĺňanie síl – aj oni potrebujú tráviť súkromné chvíle so svojím Pastierom, a tiež so svojimi blízkymi, s rodinou. A napokon, pastieri určite potrebujú naše povzbudenie a podporu, či už modlitebnú, duševnú alebo aj fyzickú, aby sa do tejto náročnej práce odvážili pustiť a aby v nej vytrvali.
Nebudem tu navždy
Celkom na záver spomeniem ešte jeden aspekt pastierskej služby, alebo vlastne každej služby v cirkvi. Keď som pozerala na život Pána Ježiša, všimla som si, že celou jeho službou sa ako červená niť tiahla snaha vychovať si nasledovníkov. Pán Ježiš už od začiatku počítal s tým, že tu na zemi nebude navždy. Preto sa obklopil učeníkmi. Vyučoval ich, neskôr ich samotných vysielal do práce a nakoniec, po svojom zmŕtvychvstaní zveril jednému z nich celkom konkrétnu výzvu (Jn 21,15-17): „Pas moje ovce!“ A že bol Pán Ježiš naozaj dobrým učiteľom a pastierom, vidieť aj v tom, ako sa zachoval Jeho žiak. Podľa vzoru svojho učiteľa si túto úlohu nenechal pre seba, ale vyzýva ďalších (1Pt 5,2): „Paste Božie stádo…“
Ani my by sme nemali zabúdať na to, že na tejto zemi nebudeme natrvalo. Dokonca ani v službe, ktorú práve teraz zastávame, nás Boh nemusí nechať do konca nášho života. Nech už slúžime v cirkvi akýmkoľvek spôsobom, spolu s modlitbou a pod Božím vedením sa obzerajme po schopných a obdarovaných ľuďoch, ktorých by sme mohli do tejto služby postupne uviesť, aby ju raz boli schopní prevziať a pokračovať v nej. Zároveň je to aj výzva pre tých, ktorí sa do služby v cirkvi ešte nezapojili, aby hľadali svoje obdarovanie, aby sa pustili do práce a učili sa od tých starších, skúsenejších. Lebo tí, ktorí v tejto chvíli v Božom ľude usilovne pracujú, tu nebudú navždy.