Čudákovi Ovemu totiž pred časom zomrela manželka a zanechala ho vo svete, ktorému nerozumel. Preto usúdil, že by sa mal radšej pobrať za svojou milovanou Sonjou, ibaže zakaždým, ako si pripravil všetko potrebné náčinie na spáchanie samovraždy, sa ako naschvál ozvalo zúrivé búchanie na dvere, lebo niektorý zo susedov nutne potreboval jeho pomoc.
No a ako by sa mohol ukázať pred svojou milovanou Sonjou, keby nepomohol susedom? To by jej predsa nemohol urobiť, tak veľmi ju ľúbil. Vlastne nikdy celkom nepochopil, ako to, že tak úžasné stvorenie ako Sonja ľúbilo práve takého človeka ako Ove, ale o to viac si to vážil. A tak zakaždým svoj plán na samovraždu odložil, až sa nakoniec stalo, že si predsa len našiel miesto v tomto nezrozumiteľnom a bez Sonje tak prázdnom svete. Našiel si novú rodinu, alebo skôr ona si našla jeho a dokonca sa stal hrdinom.
V knihe nájdete veselé scény plné humoru, ale aj vážne pohľady do života človeka, ktorý navonok síce vyzeral ako veľmi svojský čudák, večne ufrflaný a neprispôsobivý, ale vo svojom vnútri... no veď, prečítajte si sami. Pre mňa to bolo zaujímavé a poučné čítanie. Pekná ukážka toho, že človeka nemožno posudzovať podľa jeho zovňajšku, ale treba nazrieť do jeho duše a tiež ukážka, ako možno nájsť zmysel svojho vlastného života alebo pomôcť nájsť zmysel života svojmu "susedovi". Lebo každý z nás je tu na svete potrebný, je dôležitý pre niekoho, kto si bez jeho pomoci sám neporadí. Len nesmieme zabudnúť, že niektoré veci netreba odkladať. Aj Ove si spočiatku myslel, že na určité slová je stále času dosť a zrazu zistil, že by mohlo byť neskoro...
Dovolím si zopár citátov:
Ak sa o žiaľ ľudia nepodelia, ľahko ich rozdelí.
Zavše sa len ťažko vysvetľuje, prečo niektorí ľudia robia to, čo robia. Pravdepodobne to má jediný dôvod - vedia, že isté veci budú musieť skôr či neskôr tak či tak urobiť, nuž prečo nie hneď.
No a niekedy môže ísť o opačný dôvod - pochopia, že to mali urobiť už dávno. Ove celý čas vedel, čo má urobiť, ale všetci ľudia sú v podstate časoví optimisti. Veria, že na všetko majú dostatok času, aj na iných ľudí. Dosť času, aby im niečo povedali. No a potom sa čosi prihodí, všetko sa zmení a odrazu je neskoro naháňať zajaca po poli.
"Ľúbiť niekoho je ako nasťahovať sa do domu," povedala raz Sonja. "Spočiatku sa človek zaľúbi do novoty a každé ráno sa budí s údivom, že skutočne patrí jemu, a podvedome sa trochu strachuje, že ktosi pribehne a oznámi, že došlo k obrovskému omylu a taký krásny život nebol určený preňho. No rokmi fasáda opadá, drevo popuká a človek začne svoj dom milovať nie preto, že je dokonalý, ale práve pre jeho nedokonalosť. Naučí sa poznať všetky kúty a zákutia, ako dosiahnuť, aby kľúč nezamŕzal v zámke, keď je vonku chladno, ktoré parkety sa trochu prehýbajú, keď na ne stúpi, a ako otvoriť dvere skrine, aby nevŕzgali. Lebo všetky tieto malé tajomstvá spolu tvoria domov." Ove mal odjakživa isté podozrenie, že tými vŕzgajúcimi dverami mala vlastne na mysli práve jeho...