Odkiaľ mi príde pomoc?

Mám rada svoje mesto. Žijem v ňom už zopár desaťročí, a ešte stále sa neviem vynadívať na okolité vrchy. Obzvlášť na jar, keď sa celé rozzelenajú (kto by si pomyslel, že existuje toľko odtieňov zelenej?), alebo na jeseň, keď sa v nich objavia žiarivé odtiene žltej, oranžovej, červenej… Keď sa človek postaví kdekoľvek uprostred mesta, keď sa zadíva na ktorúkoľvek svetovú stranu, vždy uvidí na pozadí aspoň kúsok z týchto kopcov. Dokonca nám Boh doprial takú výsadu, že bývame na okraji mesta, na vyššom poschodí panelového domu, takže môžeme túto krásu obdivovať z pohodlia obývačky, stačí sa pozrieť z okna.

Svoje oči dvíham k vrchom
Pri pohľade na tieto naše kopce si často spomínam na slová zo Žalmu 121,1-2:

„Svoje oči dvíham k vrchom. Odkiaľ mi príde pomoc? Moja pomoc je od Hospodina, ktorý utvoril nebo i zem.“

Krásne slová, ale priznám sa, že som im veľmi dlho nevedela prísť na chuť. Neustále mi vŕtalo v hlave, ako to žalmista vlastne myslel? Pozerať sa na vrchy je pekné, ale ako tie vrchy súvisia s pomocou, ktorá príde od Hospodina? Akosi som stále nenachádzala to správne prepojenie týchto dvoch vecí. Dlho som hľadala uspokojivé vysvetlenie, až kým som sa jedného dňa nezastavila pri Žalme 125,2:

„Ako sú vrchy vôkol Jeruzalema, tak je Hospodin vôkol svojho ľudu odteraz až naveky.“

Z týchto slov je zrejmé, že Boží ľud už v starozákonnej dobe vedel, že Hospodin nie je len niekde ďaleko, tam „hore“ v nebi, ale že je blízko pri nich. Jeho prítomnosť vnímali podobne, ako prítomnosť vrchov okolo Jeruzalema. Upierali svoju nádej k tomu, že Hospodin je okolo nich ako pevné hory, ktoré ich nikdy neopustia. Akoby Hospodin vytvoril okolo svojho ľudu ohradu, podobne ako to nachádzame u Jóba: „Satan odpovedal Hospodinovi: Neoplatí sa azda Jóbovi báť sa Boha? Či si všade dookola neohradil jeho, jeho dom i všetko, čo má?“ (Jób 1,9-10) Keď sa chcel satan cez túto hradbu dostať, nemohol inak, ako si ísť najskôr pýtať povolenie od samotného Boha.

To je veľmi pekný a výstižný obraz. Pri čítaní týchto slov sa mi konečne trochu vyjasnilo, prečo sa mohol žalmista pri hľadaní pomoci pozerať práve na hory.

Pri svojom pátraní som ale narazila aj na iné miesto, ktoré tiež opisuje pohľad Izraelitov na hory. Ibaže tu im pohľad na vrchy nebol príliš na úžitok. Začali sa totiž na ne pozerať nesprávnym spôsobom. V Jeremiášovi 3,22-23 Izraeliti po trpkých skúsenostiach vyznávajú svoj omyl a poznanie, že nie tie samotné kopce, ani nič zo zemských vecí im nepomôže, jedine sám Boh môže byť ich pomocou. Pekne to vystihuje preklad profesora Roháčka: „Istá pravda, že daromné je čakať spásu od brehov, od množstva vrchov; ale v Hospodinovi, v našom Bohu, je spása Izraelova.“

V tomto kontexte môže žalmistov pohľad na hory a jeho otázka Odkiaľ mi príde pomoc? znamenať aj výstrahu. Môže to byť napomenutie, aby sa človek dobre zamyslel, v čom alebo v Kom je jeho skutočná pomoc. Pozeranie sa na hory môže byť krásne, ale aj zradné. Musíme si dať pozor, aby sme neskĺzli k tomu, že by sme nakoniec svoju pomoc prestali v horách vidieť len obrazne, ale začali by sme ju naozaj očakávať od zemských vecí, ako sa to stalo Izraelitom. Hory sú totiž len Božím odrazom, Jeho stvorením, ktoré nám dokáže veľmi výstižne na Neho poukazovať, ale samo o sebe nemôže nahradiť Jeho moc.

Moja pomoc je od Hospodina
A tak, keď sa dnes pozriem na kopce obklopujúce naše mesto, vybavia sa mi dve veci.

Na jednej strane v nich vidím obraz Boha. Predstavujem si, že takto isto nás obklopuje a chráni. Hory mi pripomínajú, že Hospodin je blízko, je pevný a nemenný, nikam neodchádza, nič Ho nezlomí. Nemôže na nás doľahnúť nič, o čom by On nevedel, k čomu by nedal zvolenie, aby mohlo prejsť cez Jeho ochranný val.

Meniace sa farby hôr počas roka mi pripomínajú aj to, aký je Hospodin vo svojej podstate „pestrý“ a nevystihnuteľný. Je plný života, ako keď sa na jar všetko rozzelená, alebo plný množstva pestrých „farieb“, ako keď sa na jeseň zafarbia listy stromov. Nedokážeme vystihnúť a spočítať, čo všetko nám Boh vo svojej rozmanitej milosti prináša, čím všetkým nás zahŕňa – počnúc darom života a končiac množstvom drobných „rôznofarebných“ posilnení a povzbudení na každý deň. Dokonca aj počas studenej zimy, keď hory stratia svoje farby a zdá sa, akoby všetok život skončil, aj vtedy môžeme vedieť, že Hospodin je stále tam. On nikam neodchádza, ale vytrvalo pracuje na zrode nového života a nových možností. On je neustále v pohybe, Jeho milosť a práca nikdy nekončí.

Pri pohľade na hory vnímam všetky tieto nádherné obrazy Boha, ale zároveň si pripomínam aj druhú stránku veci – že toto všetko je len malý, nedokonalý odraz oveľa dokonalejšej reality. Náš Boh, ktorý je našou skutočnou pomocou, totiž všetky zemské obrazy ďaleko prevyšuje. A preto si môžeme spolu s Dávidom neustále pripomínať: „Na čo by som mal teda čakať, Pane? Moja nádej sa upiera k tebe.“ (Ž 39,8)