Minule sme si povedali zopár všeobecných vodítok pri čítaní knihy Skutkov. Hovorili sme o jej prirodzenom rozdelení a hľadali sme Lukášov zámer, s akým túto knihu napísal. Pretože, ako sme si už vysvetlili, od tohto zámeru veľa závisí. Dnes sa ešte pozrieme na historické pozadie knihy Skutkov a na prenos jej myšlienok do našej súčasnej doby. Ako vždy, budeme čerpať z knihy Jak číst Bibli s porozuměním od autorov Gordon D. Fee a Douglas Stuart (ďalej uvádzaná ako Príručka).
Historický pohľad
Autori Príručky ponúkajú čitateľom príklad historického sondovania do knihy Skutkov na dvoch vybraných textoch. Nebudem opisovať všetko, ale len zopár bodov na ukážku.
1.) Autori Príručky si vybrali text zo Skutkov 6,1-7. Ako vždy, treba si text opakovane a pozorne prečítať. V pamäti (alebo tu na blogu) sa vráťte k zásadám pri čítaní epištol. Tak, ako pri epištolách, aj tu si treba dať pozor na kontext – historický aj literárny.
V rámci literárneho kontextu si treba položiť otázky: Čo je hlavnou myšlienkou tohto rozprávania? Akú úlohu hrá v celkovom príbehu knihy Skutkov? Prečo ho sem Lukáš začlenil?
Príbeh, o ktorom teraz uvažujeme, slúži ako záver prvého bloku knihy Skutkov (1,1 – 6,7) a zároveň ako premostenie k druhému bloku (6,8-9,31). V prvom bloku nám Lukáš ukazuje život prvej cirkvi a jej rast v Jeruzaleme. Náš príbeh má oba tieto rysy. Poukazuje ale tiež na prvé napätie vo vnútri cirkvi – na napätie, ktoré vychádzalo z tradičných deliacich čiar medzi jeruzalemskými (aramejsky hovoriacimi) Židmi a Židmi z diaspóry (grécky hovoriacimi). A v tomto bode prichádza na rad historický kontext.
K správnemu pochopeniu historického kontextu budeme v prípade knihy Skutkov potrebovať aj iné zdroje ako len biblický text. Autori Príručky si prešli zopár komentárov a slovníkov a poznamenávajú k nášmu príbehu niekoľko dôležitých vecí: Helenisti boli grécky hovoriaci Židia, čiže Židia z diaspóry, ktorí teraz žili v Jeruzaleme. Mnohí z nich sa do Jeruzalema vrátili v neskoršom veku, aby tu mohli zomrieť a byť pochovaní na vrchu Sion. Pretože však nepochádzali z Jeruzalema, ich vdovy nemali žiaden pravidelný príjem na svoju obživu.
Z verša 6,9 vyplýva, že helenisti mali svoju vlastnú synagógu, kde sa hovorilo po grécky a kam patril Štefan aj Saul (ktorý bol z Tarzu, čo je mesto v grécky hovoriacej Cilícii). 6. kapitola Skutkov hovorí o tom, že prvotná cirkev mala v tejto synagóge značný vplyv – všimnite si zmienku, že tam mali „svoje vdovy“, že všetkých sedem vybraných mužov, ktorí sa mali o ne postarať, malo grécke mená, a tiež že prvý veľký odpor voči cirkvi prichádza práve z tejto synagógy. Za povšimnutie stojí aj to, že títo siedmi muži neboli výlučne služobníci pri stoloch, ale zároveň aj hlásatelia evanjelia (viď Štefan a Filip).
V odseku 6,8-8,1 sa Lukáš zameriava na jedného zo siedmych, a to ako na kľúčovú postavu pri prvom prenikaní evanjelia mimo Jeruzalem. Hovorí nám, že Štefanova mučenícka smrť má práve tento výsledok (8,1-4). V tomto texte by sme si mali všimnúť, ako veľmi bolo dôležité grécky hovoriace spoločenstvo kresťanov v Jeruzaleme pre Boží plán. Spočiatku boli v Jeruzaleme, ale kvôli prenasledovaniu museli z Jeruzalema preč a keďže tam aj tak neboli doma, jednoducho išli a šírili Božie slovo v ostatných častiach Judska a Samárie.
2.) Ako druhú ukážku si autori Príručky vybrali rozprávanie z odseku 8,1-25, ktoré je prepojené s naším prvým príbehom. Opäť treba začať jeho pozorným čítaním.
Tento príbeh nám hovorí o šírení evanjelia mimo Jeruzalem, konkrétne o Filipovej službe v Samárii, ktorú sprevádzali zázraky. Vďaka týmto zázrakom uverilo množstvo Samaritánov, vrátane Šimona, ktorý sa venoval mágii.
Zdalo by sa, že Filip tu koná samostatne, nezávisle od jeruzalemskej cirkvi, že helenisti sa odpojili a konali na vlastnú päsť, založili vlastné hnutie. Ale Lukáš nám ukazuje a potvrdzuje (a pre pôvodných čitateľov to zrejme bola dôležitá informácia), že cirkev zostávala spojená – svedectvom o tom môže byť zadržanie prijatia Ducha Svätého, pokým neprišli do Samárie apoštolovia Peter a Ján, ktorí akoby potvrdili Filipovo konanie (alebo skôr len zadržanie vonkajších prejavov Ducha Svätého, pretože z iných častí Biblie vieme, že bez prítomnosti Ducha nie je možné byť kresťanom a títo Samaritáni sa kresťanmi stali evidentne skôr, ako tam Peter a Ján dorazili).
Zaujímavou postavou je tu aj Šimon, ktorý si chcel kúpiť moc, aby mohol kladením rúk dávať Svätého Ducha. Z mimobiblických zdrojov sa dá dozvedieť, že táto postava bola neskôr spojená s gnostikmi a s odporom voči kresťanom. Lukáš sem toto rozprávanie pravdepodobne zaradil preto, aby svojím čitateľom ukázal, že takýto človek, hoci sa nechal pokrstiť a stýkal sa s cirkvou, nedostal súhlas od apoštolov. Viac podrobností si o týchto veciach už musíte pozrieť priamo v Príručke.
Prenos do súčasnosti
Po krátkej ukážke historického bádania sa presunieme k výkladu knihy Skutkov do súčasnosti. Ako môžu jednotlivé príbehy z tejto knihy poslúžiť dnešnej cirkvi? Obsahuje kniha Skutkov okrem historických príbehov aj vyjadrenia, ktoré by sa mohli stať normou pre kresťanov všetkých čias? A ako ich rozpoznať? Autori Príručky k tomu ponúkajú niekoľko všeobecných a niekoľko špecifických princípov
Všeobecné zásady
Dogmatické (vieroučné) tvrdenia z Písma sa dajú rozdeliť do troch kategórií:
1.) kresťanská teológia (čomu kresťania veria)
2.) kresťanská etika (ako by sa kresťania mali správať)
3.) kresťanský život alebo prax (čo by kresťania mali robiť)
Každá z týchto kategórií sa potom ešte delí do dvoch rovín:
a.) primárne tvrdenia (odvodené od priamych vyjadrení v Písme)
b.) sekundárne tvrdenia (odvodené od nepriamych vyjadrení v Písme)
Na prvý pohľad to vyzerá dosť zložito, ale môže to poslúžiť ako pomôcka k vyselektovaniu vecí, ktoré si z Písma môžeme alebo skôr musíme zobrať aj pre dnešnú dobu, a ktoré sa až tak doslovne do dnešnej doby preniesť nedajú, resp. sa z nich nedá urobiť jednoznačné dogmatické tvrdenie, platné pre kresťanov všetkých čias. V Príručke by ste si o tom prečítali podrobne, ja sa to pokúsim len tak stručne zhrnúť:
Trebárs v kategórii 1 (kresťanská teológia) nájdeme primárne tvrdenia ako napríklad: Boh je jeden, Boh je láska, všetci zhrešili, Kristus zomrel za naše hriechy atď. No a potom sú tu aj sekundárne tvrdenia, ktoré nie sú jasne vyslovené, ale dajú sa z biblického textu odvodiť. Tým samozrejme autori Príručky nehovoria, že sekundárne tvrdenia nie sú dôležité, často nám práve oni podopierajú alebo dokresľujú tvrdenia, ktoré sú primárne. Avšak stavať dogmatiku na sekundárnych tvrdeniach je problematické a vyžaduje si opatrnosť.
Napríklad tvrdenie, že Pamiatka Pánova má byť v cirkvi pokračujúcou praxou až do dnešných čias, je tvrdenie primárne – jasne vyslovené Pánom Ježišom. Ale forma, akou sa má realizovať, už medzi primárne tvrdenia nespadá. Forma, ako slávime túto Pamiatku, už nevychádza z jasného primárneho tvrdenia (nariadenia), ale z historických príkladov, ktoré nachádzame opísané v Písme.
Takže, aby som sa dostala k tomu podstatnému. Keď uvažujeme o knihe Skutkov a prenose jej slov do dnešnej doby, pohybujeme sa prevažne v kategórii číslo 3 (kresťanský život v praxi). A väčšina vecí, ktoré tu z kresťanského života prvej cirkvi nachádzame, spadá so tvrdení sekundárnych – teda nie priamo nariadených, ale nepriamo vyplývajúcich z opisu praktických príkladov. Otázkou je, či všetko, čo je v Biblii zapísané, je aj záväzným nariadením pre ľudí každej doby? Alebo je to len opisom histórie a možno pomocným príkladom, ako by sme to mohli dnes praktizovať?
Autori Príručky sa prikláňajú k tomu, že záväzné Božie slová alebo nariadenia treba hľadať predovšetkým v primárnych tvrdeniach. To je obzvlášť dôležité pri výklade historických príbehov, medzi ktoré spadá aj kniha Skutkov. K tomu je vždy treba dbať na zámer pôvodného pisateľa.
Ako sme si už v predchádzajúcom článku povedali, Lukášovým zámerom pri písaní knihy Skutkov bol pravdepodobne celkový model cirkvi – aby bola misijne orientovanou, radostnou a zmocnenou Duchom Svätým. Ale čo s konkrétnymi podrobnosťami v Lukášových príbehoch? Majú svoj samostatný význam? Autori Príručky sa domnievajú, že tieto príbehy majú svoj význam predovšetkým v kontexte celej knihy, predovšetkým ako celok. Ak by sme totiž išli do podrobností, našli by sme nejednotnosť v rôznych detailoch, a tiež chýbajúce dieliky do skladačky. To sme si už tiež spomínali v predošlom článku (napr. meniace sa poradie krstu a prejavenia sa Ducha Svätého, chýbajúce pokánie pri znovuzrodení atď.).
Neznamená to však, že jednotlivé príbehy nám nemajú čo povedať, ale stavať na nich dogmy – jednoznačné, záväzné vyhlásenia o kresťanskej praxi pre dnešok – je prinajmenšom diskutabilné.
Špecifické zásady
No a potom autori Príručky ešte prikladajú niektoré špecifické zásady pri výklade biblických historických príbehov pre dnešnú dobu.
1.) Pravdepodobne nie je opodstatnené používať historické príbehy, resp. praktické príklady chovania sa biblických postáv, ako presnú šablónku pre konanie v dnešnej dobe. Napríklad Gedeonovo rúno – Boh sa milostivo sklonil ku Gedeonovej nedostatočnej viere, to však neznamená, že je to šablónka aj pre naše konanie. Ak tento spôsob aj dnes nejaké Božie dieťa využije, neznamená to, že sa Boh nemôže opäť milostivo k tomu skloniť, ale nikde nečítame povzbudenie, že by to mala byť bežná prax, že by sme dostali oprávnenie konať tak, ako konal Gedeon.
2.) Biblické príbehy však môžu mať ilustratívnu alebo modelovú hodnotu aj pre neskoršie obdobia. V Novom zákone nachádzame príklady, kedy novozákonné postavy využívali modely konania zo Starého zákona. Apoštol Pavol napríklad použil niektoré starozákonné príbehy ako varovanie pre jeho súčasníkov (1Kor 10,1-13), alebo Pán Ježiš použil príklad Dávida, aby ospravedlnil konanie učeníkov v sobotu (Mk 2,23-28). To však neznamená, že by tu Pán Ježiš povolil, aby sa takto ľudia začali bežne správať, nič také tu Pán Ježiš nehovorí. Skôr tu chcel ilustrovať určitý princíp týkajúci sa soboty, nie nabádať na doslovné napodobovanie starozákonného diania.
Autori Príručky upozorňujú, že na to, aby sa historický príklad dal použiť ako norma pre dnešné konanie, je potrebné, aby sa o predmetnom princípe hovorilo ešte niekde inde v Písme, aby bol Písmom potvrdený aj ako primárne tvrdenie.
3.) Pri rozhodovaní, či historický príbeh alebo vzor je opakovateľný aj v dnešnej dobe, nám môžu pomôcť nasledujúce momenty:
Za prvé, najlepším dôkazom je, ak nájdeme jednotný vzor a keď sa tento vzor opakuje aj v Novom zákone (pri rôzniacich sa modeloch tej istej situácie je ťažko vyvodiť z nich jednotnú šablónku).
Za druhé, ak nájdeme nejednoznačné vzory, alebo sa vzor opakuje iba raz v Písme, je pre neskorších kresťanov opakovateľný len vtedy, ak má Boží súhlas alebo je v súlade s učením Písma na iných miestach.
A za tretie, to, čo je kultúrne podmienené, sa buď vôbec opakovať nedá, alebo je nutné to previesť do aktuálnej kultúry.
To by bolo tak v stručnosti ku knihe Skutkov. Opäť náročné veci, podobne, ako pri epištolách. Ako hovoria autori Príručky, nie so všetkým musíte nutne súhlasiť, ale prinajmenšom to stojí za zamyslenie. A opäť platí to, čo sme si už písali v začiatkoch tohto seriálu. Niektoré veci sa môžu spočiatku zdať náročné, príliš zložité, ale chce to cvik, aby sa človek naučil čítať Bibliu s vedomým zameraním na dôležité detaily.
V ďalšej časti nás čaká čítanie evanjelií. Zatiaľ netuším, či to bude aspoň o kúsok ľahšia téma, ako boli Skutky, alebo naopak. Uvidím, až sa do toho pustím. Momentálne mám však na práci aj iné záležitosi, takže možno budem trochu meškať. Ak sa tu o týždeň neobjaví ďalšia časť tohto seriálu, nebojte sa, nekončím s ním, len potrebujem trochu viac času, aby som si nasledujúce kapitoly preštudovala a spracovala z nich nejaké poznámky. Dovtedy, myslím si, máte čo robiť. Môžete si trénovať čítanie starozákonných príbehov, Skutkov či novozákonných listov.