Po dlhšej prestávke som sa pokúsila opäť niečo napísať k nášmu seriálu o čítaní Biblie. Dúfam, že ste si doterajšie poznatky trochu pretrénovali. Budeme ich stále potrebovať, aj keď možno v menších obmenách. Dnes sa pozrieme na čítanie evanjelií. A opäť budeme čerpať z knihy Jak číst Bibli s porozuměním od autorov Gordon D. Fee a Douglas Stuart (ďalej uvádzaná ako Príručka).
Na prvý pohľad by sa zdalo, že s evanjeliami to nebude náročné. Teoreticky by sme mohli spojiť predchádzajúce poznatky z čítania biblických rozprávaní a epištol, pretože evanjeliá sa skladajú práve z týchto dvoch rovín – z príbehov a z výrokov alebo učenia. V určitom zmysle je to pravda, ale skutočnosť bude o niečo zložitejšia.
Povaha evanjelií
Takmer všetky ťažkosti pri výklade evanjelií pramenia z toho, že ani jedno z evanjelií nenapísal Ježiš sám, že evanjeliá sú štyri a napokon, že sú nám podávané v jazyku a kultúre judaizmu 1. storočia.
Nie sú to teda knihy od Ježiša, ale o Ježišovi, ktoré obsahujú mnoho spomienok na Jeho vyučovanie. Evanjeliá nie sú ako Skutky, pretože okrem historických príbehov tu nachádzame množstvo výrokov a vyučovania. Avšak na rozdiel od Pavlových epištol, tieto výroky nenapísal sám Ježiš. Okrem toho sa tu Ježišove výroky často objavujú opakovane, ale len zriedka majú v jednotlivých evanjeliách úplne totožné znenie alebo poradie.
Prečo sú vlastne evanjeliá štyri a prečo nie sú totožné? Dôvod je prostý: rôzne skupiny kresťanov potrebovali nejakú knihu o Ježišovi. Evanjelium napísané pre jednu skupinu veriacich nie vždy nutne uspokojovalo potreby inej skupiny. Evanjelium sa po vzniku prvej cirkvi potrebovalo dostať aj do širšieho
sveta, do prostredia, ktoré už nebolo prevažne vidiecke,
poľnohospodárske, židovské; ale do Ríma, Efezu alebo Antiochie, kde sa
evanjelium stretávalo s mestským a pohanským ovzduším.
Jedno evanjelium bolo napísané ako prvé, väčšinou sa má za to, že to bolo Markovo evanjelium. To bolo potom dvakrát „prepísané“ Matúšom a Lukášom (o čom si bližšie povieme neskôr), a každé z odlišných dôvodov – aby uspokojilo rozdielne potreby čitateľov. Ján napísal svoje evanjelium nezávisle na predošlých troch (aspoň tak hovorí najčastejšie prijímaný názor), pretože ho viedli opäť celkom iné dôvody. Veríme však, že to všetko sa dialo pod vedení Svätého Ducha.
Neskoršia cirkev nevníma žiadne z evanjelií ako nadradené, lepšie alebo dôležitejšie. Jednoducho ich vidí ako stojace vedľa seba. Evanjeliá nám
môžu byť príkladom v tom, že aj my by sme sa mali snažiť priniesť zvesť o
Pánovi Ježišovi do aktuálneho prostredia takým spôsobom, aby mu ľudia
porozumeli.
Historický výklad
Už sme sa naučili, že prvým krokom pre správne porozumenie biblickému textu je jeho historický výklad - teda snaha zistiť, čo text znamenal pre pôvodných čitateľov, vtedy a tam. Vieme, že pri historickom výklade sú nám nápomocné dve veci - historický kontext a literárny kontext.
Historický kontext
Autori Príručky sa najskôr zameriavajú na historický kontext Ježišovej doby a Ježišovho života, a potom k tomu pridávajú ešte historický kontext samotného evanjelistu, ktorý dané evanjelium napísal. Skúsim to aspoň stručne zhrnúť. V Príručke je to samozrejme popísané podrobnejšie.
Historický kontext Ježišovej doby a Ježišovho života
Aby sme porozumeli kontextu Ježišovej doby, musíme sa ponoriť do judaizmu 1. storočia, v ktorom Ježiš žil a pôsobil. To však znamená omnoho viac, ako len napríklad vedieť, že saduceji neverili vo zmŕtvychvstanie. Treba vedieť aj prečo tomu neverili, a prečo sa Ježiš tak málo s nimi stýkal... K pochopeniu historického kontextu evanjelií skrátka bude potrebné použiť odbornú literatúru.
Zároveň je užitočné mať na pamäti rysy Ježišovho vyučovania. Všetci vieme, že Ježiš často učil v podobenstvách, ale už menej si všímame, že často požíval aj mimo podobenstiev prvky ako napr. hyperbola (zámerné zveličenie). V evanjeliu Matúša 5,29-30 (a paralelne aj v Markovi 9,43-48) Pán Ježiš napríklad hovorí: „Ak ťa teda pravé oko zvádza na hriech, vylúp ho a odhoď od seba... A ak ťa zvádza na hriech tvoja pravá ruka, odtni ju a odhoď od seba.“ Takto doslovne to Pán Ježiš v skutočnosti nemyslel. Určite vieme, že zveličovanie je účinná vyučovacia metóda, pri ktorej sa máme držať toho, na čo učiteľ myslí, a nie toho, čo presne hovorí.
Pán Ježiš tiež používal s veľkým účinkom príslovia (Mt 6,21; Mk 3,24), prirovnania a metafory (Mt 10,16; 5,13), poéziu (Mt 7,7-8; Lk 6,27-28), otázky (Mt 17,25) alebo iróniu (Mt 16,2-3).
No a potom je tu historická rekonštrukcia týkajúca sa priamo osoby Pána Ježiša a Jeho života, čo tiež nie je priamočiara záležitosť. Ježišove slová a činy boli počas dlhých rokov podávané len ústne. Mnohé Jeho výroky sa podávali spolu s krátkym sprievodným kontextom, čím vznikali tzv. „príbehy s (Ježišovými) výrokmi“ - pretože tieto príbehy existujú len kvôli výroku, ktorý ich zakončuje. A pri niektorých Ježišových výrokoch kontext celkom chýbal.
Evanjelisti mali teda k dispozícii množstvo Ježišových výrokov, ale často len s obmedzeným alebo žiadnym kontextom. Preto by nás nemalo prekvapiť, že jednotlivé krátke príbehy zasadzovali do širšieho kontextu, pod vedením Svätého Ducha, samotní evanjelisti. To je jedným z dôvodov, prečo sa rovnaký výrok alebo vyučovanie často nachádza v rôznych kontextoch. Z toho istého dôvodu sú v evanjeliách často výroky s podobným námetom zoskupované tematicky a nie chronologicky.
Matúš má napríklad päť veľkých tematických okruhov a každý z nich končí vetou typu: „Keď Ježiš dokončil tieto slová...“. V jeho evanjeliu môžeme vnímať tieto tematické okruhy: život v kráľovstve (tzv. Kázeň na hore, kapitoly 5-7), pokyny pre služobníkov kráľovstva (10,5-42), podobenstvá o fungovaní kráľovstva v tomto svete (13,1-52), vyučovanie o vzťahoch a kázni v kráľovstve (18,1-35), eschatológia či vyvrcholenie kráľovstva (kapitoly 23-25). Tieto pekne usporiadané výroky sa naopak v Lukášovi vyskytujú roztrúsene (9,2-5; 10,3; 21,12-17; 12,11-12; 6,40; 12,2-9; 12,51-53; 14,25-27; 17,33; 10,16). Z toho vyplýva, že aj Lukáš mal k väčšine týchto Ježišových výrokov prístup, zasadil ich však do iných kontextov.
Pri čítaní evanjelií je tiež dobré sledovať (aj keď to nie je vždy uvedené), komu Pán Ježiš svoje výroky adresuje – či hovorí k svojim učeníkom, k väčšiemu zástupu alebo k svojim odporcom. Poznanie, ku komu Ježiš svoje slová hovoril, nemusí vždy ovplyvniť ich základný zmysel, ale môže to rozšíriť čitateľove obzory a často to pomôže lepšie pochopiť hlavnú myšlienku Ježišových slov.
Historický kontext evanjelistu
No a užitočný je aj pohľad na historický kontext samotného evanjelistu, ktorý dané evanjelium napísal. Tu sa pohybujeme trochu v rovine dohadov, pretože samotní autori nie sú v evanjeliách priamo menovaní a ani nevieme presné informácie o tom, kde svoje evanjeliá napísali. Ale s istotou môžeme určiť, o čo danému evanjelistovi išlo - podľa toho, ako svoju látku vybral a usporiadal.
Autori Príručky si tu berú za príklad Markovo evanjelium. Píšu, že Marek má zvláštny záujem o objasnenie Ježišovho mesiášstva. Marek vie, že Mesiáš je Boží Syn (1,1), ktorí prechádza Galileou s mocou a súcitom (kapitoly 1-8,26), ale vie aj to, že Ježiš svoje mesiášstvo opakovane ponecháva v skrytosti (napr. 1,34; 1,43-44; 3,12; 4,11; 5,43; 7,24; 7,36; 8,26; 8,30). Dôvodom pre toto utajenie je to, že len sám Ježiš chápe pravú podstatu svojho mesiášskeho poslania – poslania trpiaceho služobníka, ktorý víťazí skrze smrť. Napriek tomu, že učeníkom je to vysvetľované trikrát, nerozumejú tomu (8,27-33; 9,30-32; 10,32-45). Markov záujem zobraziť Ježiša ako trpiaceho služobníka, je ešte viac viditeľný na tom, že Ježišovo vyučovanie o učeníctve zaraďuje až potom, ako hovorí o Jeho utrpení. Markovo evanjelium nám hovorí, že kríž a utrpenie Pána Ježiša sú zároveň známkami pravého učeníctva. Ak On niesol kríž, budú ho niesť aj Jeho nasledovníci.
Z mimobiblických zdrojov sa môžeme dozvedieť, že Markovo evanjelium je pravdepodobne zápisom Petrových spomienok, a že sa objavilo krátko po Petrovej mučeníckej smrti, v dobe veľkého utrpenia medzi kresťanmi v Ríme. Tieto doplňujúce informácie nám dokresľujú alebo pomáhajú pochopiť, prečo mohlo byť Markovým zámerom písať o Mesiášovi ako o trpiacom služobníkovi.
Literárny kontext
Od historického kontextu sa presunieme ešte k literárnemu kontextu. Ak si spomínate, čo sme si na začiatku tohto seriálu o literárnom kontexte hovorili, tak viete, že význam jednotlivých slov a viet sa viaže k vetám predchádzajúcim a nasledujúcim. Lenže pri evanjeliách sme si už povedali, že jednotlivé príbehy a Ježišove výroky nemusia byť nutne zaznamenané v takom poradí a kontexte, ako sa v skutočnosti pôvodne odohrali. K niektorým pôvodným kontextom evanjelisti mohli mať prístup, ale k niektorým nie, a preto je do veľkej miery zoradenie jednotlivých príbehov a výrokov výsledkom práce samotných evanjelistov (ktorých pri tom viedol Svätý Duch).
V prípade evanjelií teda literárny kontext v rámci predchádzajúcich a nasledujúcich viet až taký jednoznačný a nápomocný nie je a nie vždy si tu pomôžeme vnímaním jednotlivých odstavcov, ako sme si pomáhali pri epištolách. Odstavce nám môžu byť užitočné pri dlhých blokoch nejakého vyučovania, ale nie v evanjeliu ako celku.
K evanjeliám zatiaľ toľko. Nabudúce sa k nim ešte vrátime, ešte je o čom písať. Posnažím sa, aby ste si ďalšiu časť tohto seriálu mohli prečítať zhruba o týždeň.