Verím, že ste si už stihli trochu prelistovať Mojžišove knihy (a možno aj celé prečítať?) a dnes sa opäť posunieme ďalej. Ako som naposledy spomenula, po čítaní Zákona sa presunieme k Prorokom, ktorí na túto tému priamo nadväzujú. Jednou z hlavných úloh prorokov totiž bolo presadzovanie Zákona v Izraeli. Ako vždy, aj dnes to budú moje poznámky z knihy Jak číst Bibli s porozuměním od autorov Gordon D. Fee a Douglas Stuart (ďalej uvádzaná ako Príručka).
Proroci - veľkí a malí
Pod označenie Proroci spadá pomerne veľká časť biblických kníh. Sú to štyri veľké prorocké knihy (Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel a Daniel) a dvanásť malých prorockých kníh (posledných dvanásť kníh Starého zákona). Tieto knihy boli napísané v starom Izraeli približne medzi rokmi 760 a 460 pred Kristom a obsahujú množstvo posolstiev od Boha. Ich označenie „malí“ a „veľkí“ nesúvisí s ich dôležitosťou, ale s rozsahom.
Prorocké knihy, pokiaľ ide o ich čítanie s porozumením, patria k najťažším častiam Biblie. Aby sme im dokázali lepšie rozumieť, pozrieme sa na ne trochu zbližša. Najskôr si povieme zopár informácií o tom, prečo je porozumenie Prorokom také problematické:
Povaha proroctva
Význam proroctva
Hlavný problém väčšiny čitateľov prorockých kníh pramení z nesprávneho chápania slova proroctvo. Väčšina ľudí si ho spája s predpovedaním ďalekej budúcnosti. Často sa potom stáva, že kresťania hľadajú v prorockých knihách predovšetkým predpovede Ježišovho príchodu a informácie o živote v období Novej zmluvy. V skutočnosti je to ale trochu inak. Proroctvá Mesiášskej povahy tvoria v starozákonných knihách necelé 2%, vek Novej zmluvy popisuje necelých 5% a udalosťami, ktoré ešte len majú prísť, sa zaoberá necelé 1% proroctiev.
Proroci naozaj ohlasovali budúcnosť, ale veľmi často to bola pomerne blízka budúcnosť Izraela a Judska alebo iných národov, ktoré ich obklopovali. Jedným z kľúčov k pochopeniu Prorokov je zameranie sa na dobu, ktorá pre nich síce bola budúcnosťou, ale pre nás je už minulosťou.
Prorok ako hovorca
Jednou z hlavných úloh prorokov bolo hovoriť za Boha k svojim vlastným súčasníkom. Ďalším problémom pri čítaní Prorokov je fakt, že u niektorých prorokov máme zapísané veľa z toho, čo hlásali, ale veľmi málo o ich živote, a tak je ťažké zaradiť si ich proroctvá do správnych okolností a správne im porozumieť. A naopak, u iných prorokov máme veľa informácií o ich živote (napr. Eliáš alebo Elizeus), ale veľmi málo o ich konkrétnych proroctvách. Zrejme ste si tiež všimli, že pri prorokoch, u ktorých máme zaznamenané početné výpovede, je ťažké prečítať celú knihu naraz. Je to tým, že proroci nie vždy svoje jednotlivé proroctvá od seba oddeľovali, a nie vždy ich zoraďovali chronologicky. A nakoniec, väčšina ich proroctiev bola vyslovená vo veršoch.
Problém historickej vzdialenosti
Ďalším problémom je, že výroky prorokov nepočujeme vtedy a tam, ale až tu a dnes. To znamená, že nedokážeme počuť presne to, čo počuli ich pôvodní poslucháči, pretože nepoznáme všetky súvislosti a okolnosti vtedajšej doby (historické, náboženské a kultúrne). Niečo podobné sme si hovorili aj pri podobenstvách. Preto máme problém zasadiť slová prorokov do správneho kontextu a často nerozumieme, na čo vlastne poukazovali a prečo.
Úloha proroctva
Aby sme porozumeli posolstvám prorokov, musíme najskôr správne porozumieť ich úlohe v rámci Izraela. Autori Príručky v tejto súvislosti zdôrazňujú tri veci:
1. Proroci boli sprostredkovateľmi pri uplatňovaní Zákona. V predchádzajúcej kapitole sme si hovorili, že Zákon predstavoval zmluvu medzi Bohom a Izraelom. V tejto zmluve nie sú obsiahnuté iba pravidlá k jej dodržiavaniu, ale aj tresty a požehnania – podľa toho, či budú alebo nebudú Izraeliti zmluvu dodržiavať. Boh skrze prorokov oznamoval svojmu ľudu uvádzanie Zákona do praxe – teda prichádzajúce požehnanie alebo trest.
Typy požehnania, ktorého sa Izraelitom dostane, ak budú zmluvu s Bohom dodržiavať, sú opísané predovšetkým v Lv 26,1-13 a Dt 4,32-42 a 28,1-14.
Kliatby sú opísané hlavne v Lv 26,14-39 a v Dt 4,15-28 a 28,15-32.42.
Zákon hovoril o určitých kategóriách požehnaní: život, zdravie, blahobyt, poľnohospodárska hojnosť, úcta a bezpečie. A tiež o určitých kategóriách prekliatia alebo trestu: smrť, choroba, sucho, nedostatok, nebezpečenstvo, skaza, porážka, vyhnanstvo, chudoba a pohana.
Väčšina požehnaní alebo trestov, ktoré Boh prostredníctvom prorokov ohlasoval, zapadá do niektorej z uvedených kategórií.
Treba mať na pamäti, že požehnania alebo kliatby, ktoré proroci ohlasovali, si oni sami nevymýšľali. Boli to vždy nejakým spôsobom – možno inými slovami – zopakované vyššie uvedené veci z Božieho Zákona. Keď si preštudujete uvedené miesta s požehnaniami a kliatbami a pokúsite sa ich zapamätať, budete potom oveľa lepšie rozumieť výrokom prorokov.
Keď napríklad Boh prostredníctvom Amosa oznamuje budúce požehnanie pre národy, robí to s pomocou obrazu poľnohospodárskej hojnosti, života, zdravia blahobytu, úcty a bezpečia (Am 9,11-15). Keď ohlasuje kliatbu pre neposlušný národ v Ozeášovej dobe, robí to opäť pomocou niektorých vecí z vyššie uvedeného zoznamu (napr. skaza v Oz 8,14 alebo vyhnanstvo v Oz 9,3). Tieto kliatby alebo požehnania sú často vyjadrené metaforicky, ale niekedy môžu byť aj doslovné. A sú vždy určené národu ako celku a nie jednotlivcovi.
V období ôsmeho, siedmeho a na začiatku šiesteho storočia pred Kristom boli ohlasované hlavne kliatby. V tomto období postupne upadal Izrael aj Judsko a Boh sa ich snažil volať k pokániu. Po skaze severného aj južného kráľovstva boli proroci častejšie vedení k ohlasovaniu požehnania, pretože po potrestaní národa sa Boh vracia k svojmu pôvodnému plánu preukazovať svojmu ľudu milosrdenstvo a požehnanie.
Keď budete čítať Prorokov, všímajte si tento jednoduchý vzorec: (1) oznámenie hriechu Izraela alebo Božej lásky k nemu, (2) podľa okolností predpoveď kliatby alebo požehnania.
2. Posolstvo prorokov nebolo ich vlastné, ale Božie. Prorokov povolával Boh (Ex 3; Iz 6; Jer 1; Ez 1-3; Oz 1,2; Am 7,14-15; Jon 1,1 a iné). Keby sa prorok odvážil vstúpiť do prorockého úradu sám od seba, bolo by to dostatočným dôvodom k tomu, aby bol pokladaný za falošného proroka (Jer 14,14; 23,12).
Pri čítaní prorokov uvidíte, že svoje vyhlásenia dopĺňali výrokmi typu: „Takto hovorí Hospodin..“ alebo „... je výrok Hospodinov“. Väčšina prorockých vyhlásení je podávaných ako priamy výrok Hospodinov, v ktorom pomocou zámen „ja“, „mňa“ alebo „mne“ hovorí sám Boh. Proroci neohlasovali Boží názor na vec, ale Božie priame stanovisko, Božiu zvrchovanú vôľu. Proroci nesprostredkujú Božie slovo tak, ako ho oni chápali, ale ako ho chcel povedať Boh.
3. Posolstvo prorokov nie je originálne. Proroci nie vždy ohlasovali zmluvné varovania a zasľúbenia presne tými slovami, ako sú zapísané v Zákone. Boh prostredníctvom prorokov chcel získať pozornosť ľudí, ku ktorým boli poslaní, a k tomu patrilo aj preformulovanie pôvodných vecí zo Zákona tak, aby ľudí nanovo zaujali. Aby nad tým nemávli rukou ako nad niečím, čo už veľakrát počuli. Slová prorokov teda mohli mať nádych novosti, ale v skutočnosti neprinášali nič nové ani nič zmenené oproti tomu, čo už bolo povedané v Zákone.
Ako príklad si môžeme pozrieť slová z Oz 4,2: „Preklínanie, podvody, vraždy, krádeže a cudzoložstvo prelomili svoje hrádze...“ V tomto verši, ktorý patrí k dlhému opisu hriešnosti Izraela Ozeášovej doby, je zhrnutých päť prikázaní z Desatora: Preklínanie – Nevyslovíš meno Hospodina, svojho Boha, nadarmo (Ex 20,7); podvody – Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu (Ex 20,16); vraždy – Nezabiješ! (Ex 20,13); krádeže – Nepokradneš! (Ex 20,15); cudzoložstvo – Nescudzoložíš! (Ex 20,14).
Rovnako zaujímavé je okrem toho, čo prorok robí, všímať si aj to, čo nerobí. Ozeáš vo vyššie uvedenom verši neopakuje celé Desatoro od slova do slova. Hovorí len o piatich prikázaniach, ktoré sú zhrnuté vždy do jedného slova, a ešte v inom poradí, ako pôvodne v Desatore sú. To môže poslucháčov podnietiť k premýšľaniu. Uvedomia si, že prorok hovorí o niečom, čo poznajú, ale hovorí to trochu inak. A tak začnú premýšľať, ako to v skutočnosti má byť a uvedomujú si, že v konečnom dôsledku porušujú celé Desatoro. Niečo podobné robil aj Pán Ježiš, keď svojim súčasníkom pripomínal, že porušujú Zákon, hoci ho nevymenoval presne od slova do slova.
Na záver ešte zopár slov o mesiášskych proroctvách. Ani tie nie sú ničím novým. Niektoré črty Mesiáša, ktoré nachádzame v Piesňach o služobníkovi (Iz 42; 49; 50 a 52-53), sa dajú považovať za nové. Ale samotná informácia, že príde Mesiáš, nová nebola. Táto informácia bola zakotvená už v Zákone, napr. v Dt 18,18. Aj slová v Novom zákone, napr. v Jn 1,45, nám potvrdzujú, že o Kristovi hovoril už Zákon.
Na dnes asi toľko, v ďalšej časti tohto seriálu sa pozrieme bližšie na historický výklad Prorokov.