V prvom tohtoročnom čísle dosť podrobne opisuje rôzne praktiky uzdravovania, ich pozadie a výsledky. Ak vás táto téma zaujíma, odporúčam objednať si tento časopis a prečítať, nechcem sem opisovať všetko, lebo by toho bolo veľmi veľa. Autor v článku jednak potvrdzuje Božie zasľúbenie uzdravenia, ktoré je platné a nič sa na ňom nemení ani v dnešných časoch:
"To, že Boh priamo zasahuje a uzdravuje, je absolútne oprávnená záležitosť. Podľa Biblie nemôže Bohu nič brániť v tom, aby sa jasne obrátil k chorému a uzdravil ho. Tvrdiť niečo iné by Boha obmedzovalo spôsobom, ktorý nám neprislúcha."
Zároveň ale varuje pred nesprávnym pochopením Písma, alebo pred rôznymi napodobňovateľmi a podvodníkmi. Boh má určite aj dnes moc robiť zázraky, treba byť ale veľmi opatrný pri ich rozlišovaní. Richard Mayhue v skratke ukazuje aj akýsi návod alebo pomôcku, ako rozlíšiť, či sa jedná skutočne o Boží nadprirodzený zásah. Mňa osobne však viac zaujal článok z druhého tohtoročného čísla ethosu, kde autor rozoberá uzdravenie z trochu iného pohľadu, ktorý možno zažívame častejšie. Boh môže nadprirodzeným spôsobom zasiahnuť do nášho života, ale rovnako môže na naše uzdravenie využiť lekárov s ich schopnosťami a liekmi.
"Boh môže zachrániť hrešnika bez toho, aby si k tomu použil podporu človeka. No väčšinou to tak nefunguje. Ak Boh môže použiť človeka s jeho múdrosťou, láskou a schopnosťami, aby získal dušu, prečo by nemal použiť lekára, lekárnika či zdravotnú sestru s ich schopnosťami, aby uzdravil chorého?"
Ponúkam vám skrátenú verziu tohto článku:
Ako je to s vierou, modlitbou a lekármi?
(autor: Richard Mayhue , zdroj: časopis ethos 2/2009)
V jedno pondelňajšie ráno – bol som práve vo svojej zborovej kancelárii, mi zavolala jedna žena, ktorá mi radostne oznamovala: „Práve som zahodila do koša lekárske recepty a vierou som prijala, že som uzdravená!“ Zagratuloval som tejto láskavej žene k tomu, že stavila na svoju dôveru v Boha, ale nakoniec som ju predsa len milo a s dôrazom poprosil, aby si šla vyzdvihnúť lieky a pokračovala v liečbe, ktorú jej nariadil lekár. Potom sme sa rozprávali o správnom vzťahu medzi vierou, modlitbami a lekármi. Počas tohto rozhovoru vyvstalo niekoľko otázok, s ktorými by som sa chcel s vami podeliť. Začneme otázkou viery.
Čo je viera?
Definíciu viery nájdeme v Liste Židom 11,11: „Viera je zárukou toho, v čo dúfame, a zdôvodnením toho, čo nevidíme.“Augustín, cirkevný otec 4. storočia, to vyjadril jednoducho: „Čo je viera, ak nie to, čo považuješ za skutočné bez toho, aby si to videl?“
Viera má aj svoju požiadavku – človek musí veriť, že Boh je, a veriť aj v to, že tým, ktorí Ho hľadajú, odplatí (Židom 11,6). Bez viery nie je možné páčiť sa Bohu. Pavlov vzor viery v 2. Korinťanom 5,7 je: „...žijeme totiž z viery, nie z toho, čo vidíme.“ Keď sa zhasnú svetlá, či padne hmla, prechádzame životom pomocou kontrolných nástrojov. Biblia je naším kompasom a my ju vierou nasledujeme tam, kam nás vedie.
Aby slovo Božie prinieslo úžitok, nestačí ho iba počúvať, musí sa spojiť s vierou. Povinnosť viery spočíva v tom, aby sa z nej žilo. „Pretože v ňom sa zjavuje Božia spravodlivosť z viery pre vieru, ako je napísané: Ten, čo je z viery spravodlivý, bude žiť.“ (Rimanom 1,17) Viera by mala charakterizovať náš život.
Zjednodušene povedané: Viera ochotne berie ruku Božieho Slova a dovolí jej, aby nás viedla životom – po tmavých a komplikovaných cestách, ale aj ľahkými a jednoduchými chodníkmi našej existencie. Viera berie Boha za slovo a ticho poslúcha. Keď robíme menej, ako je toto, sme maloverní. Keď to presahujeme, sme v najlepšom prípade nadutí a v tom najhoršom prípade sa rúhame a sme mimo správnej cesty.
Ako sa meria viera?
Meria sa viera v palcoch alebo v metroch? Alebo v librách či litroch? Môže to síce znieť absurdne, ale dôležité je, aby sme vedeli, ako vieru meria Boh. Keď niekto povie „Pane, prosím, daruj mi väčšiu vieru“, o čo je „väčšia“ viera väčšou od tej pôvodnej? Koľko viery stačí?
Písmo nikde neudáva mernú jednotku viery. Viera je v Biblii iba opisovaná. Všimnite si, ako Pán v Matúšovi 8,10 chváli vieru stotníka: „Keď to Ježiš počul, začudoval sa a povedal tým, čo išli za ním: Amen hovorím vám, že u nikoho v Izraeli som nenašiel takú veľkú vieru.“ Ježiš považuje vieru tohto muža za „veľkú“. Takisto aj pri žene Kanaánke: „Ó, žena, veľká je tvoja viera.“
Ako však Ježiš karhal malú vieru? Často hovoril slová „ľudia malej viery“ alebo „maloverní“ (Matúš 6,30; 8,26; 14,31; 16,8). Keď sa učeníci v Matúšovi 17,19-20 pokúšali vyhnať démona a nepodarilo sa im to, pýtali sa Ježiša na dôvod. Pokarhal ich kvôli ich „malej viere“ a pokračoval: „Keby ste mali vieru čo i len ako horčičné semienko... nič pre vás nebude nemožné.“
Čo tým Ježiš myslel? Jednoducho to, že nezáleží na veľkosti viery (horčičné zrnko bolo najmenšie zo všetkých semien v Palestíne – Matúš 13,32), ale že omnoho dôležitejšie je, kde a za akých podmienok sa uskutočňuje sejba. Ak je Boh jediným predmetom našej viery, môžeme všetko, pretože pre Boha je všetko možné, do Neho je totiž vložené semienko viery (Matúš 17,20; Marek 9,23; Lukáš 18,27).
Jediné požiadavky na našu vieru sú:
- aby nebola závislá od viditeľných vecí (2. Korinťanom 5,7),
- aby bola bez pochybovania (Jakub 1,5-8),
- aby zohľadňovala, že u Boha je všetko možné (Matúš 19,26) a
- aby sa orientovala na Božiu vôľu (1. Jána 5,14).
Niekedy nie je treba k uzdraveniu osobnú vieru. Lazar, Jairova dcéra a syn vdovy neboli v stave prejaviť svoju vieru, a napriek tomu boli vzkriesení z mŕtvych.
Kristus niekedy uzdravoval aj vtedy, keď vieru dokázal niekto iný ako trpiaca osoba. Kto tvrdí, že niekto nebol uzdravený kvôli nedostatku vlastnej viery, neberie na vedomie celú pravdu. Ježiš niekedy pochválil vieru trpiacich, ale skoro nikdy nebola rozhodujúcim alebo nutným faktorom jeho uzdravovacej služby.
Skutky Apoštolov a všetky listy sa zhodujú s evanjeliami v tvrdení, že k uzdraveniu nebola nutná viera. Pozrime sa na miesto v Jakuba 5,14-15, ktoré vyžaduje vieru staršieho, nie vieru chorého. Niekedy sa v Skutkoch Apoštolov vyzdvihuje viera chorého, podobne aj v Evanjeliách (Skutky 3,16; 14,8-10). Najčastejšie však viera trpiaceho nutná nebola. Ani v Starom zákone nie je viera podmienkou uzdravenia. Naáman, vzdorovitý Sýrčan, je toho klasickým príkladom (2. Kráľov 5,1-14).
Nie je to miera viery, ale skôr je to osoba, v ktorej viera spočíva, ktorá definuje „veľkú vieru“. Nikde v Písme nenájdeme príkaz, aby niekto odmeral svoju vieru. Buď človek verí, alebo neverí. Neexistuje stredná cesta. Musíme veriť, že Boh robí všetko správne a pre naše dobro a čo je ešte dôležitejšie, pre svoju slávu.
Keďže modlitba je prirodzenou reakciou viery voči nášmu nebeskému Otcovi, obráťme teraz svoju pozornosť k modlitbe.
Ako sa mám modliť?
Modlitba má určitú základnú schému.
1. Najprv zaznieva priznanie – „Sám nič nedokážem“.
„Zostaňte vo mne a ja vo vás. Podobne ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak nezostane na viniči, tak ani vy, ak nezostanete vo mne. Ja som vinič a vy ratolesti. Kto zostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia, pretože bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Ján 15,4-5). Modlitby prinášajúce ovocie začínajú vždy poznaním, že Boh nás vidí ako bezmocné stvorenia, ktoré bez Ježiša Krista nič nedokážu.
2. Ako ďalšia prichádza na rad poslušnosť.
Naše priania máme podriadiť nášmu suverénnemu Spasiteľovi. Keď Ježiš učil učeníkov modliť sa, povedal: „...buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi.“ (Matúš 6,10). A keď bojoval v záhrade Getsemani svoj ťažký boj, jeho slová boli: „Ale nie ako ja chcem, ale ako ty“ (Matúš 26,39). Naša modlitba by mala byť taká, akou bola modlitba nášho Spasiteľa: „Pane, daj, nech je moja vôľa vždy podriadená tej tvojej.“
3. Toto vedie k tretej fáze – k odovzdaniu sa Bohu.
Keďže často nevieme, ako sa máme modliť, prihovára sa Svätý Duch za naše prosby (Rimanom 8,26). S istotou môžeme vedieť, že Boh je schopný „urobiť omnoho viac, ako my prosíme“ (Efezanom 3,20). Rozmýšľajte o tomto aspekte všemocného Boha: Môžeme prosiť Boha o viac ako iba o naše telesné potreby a aj tak nevyčerpáme to, čo chce Boh urobiť. To je naša nebeská nádej, keď prinášame naše najhlbšie potreby pred trón milosti nášho Otca (Židom 4,16).
4. Štvrtý krok je väčšinou najťažší – čakať na Boha.
Tento čas čakania od okamihu, keď sme Boha prosili, až po Jeho odpoveď, sa nám môže zdať ako celá večnosť. Z času na čas by sme najradšej vykríkli: „Pane, prosím, ponáhľaj sa! Dlhšie už nemôžem čakať!“ No podobenstvo o nespravodlivom sudcovi a núdznej vdove (Lukáš 18,1-8) nám poukazuje, že sa máme neustále modliť a nestrácať odvahu, keď Boh neodpovie okamžite.
Boh nám nakoniec odpoveď dá. Verím, že Boh na modlitby odpovedá vždy. Jeho odpoveď môže znieť „áno“ alebo „choď inou cestou“.
Niekedy Boh reaguje hneď, keď sa modlíme. Napríklad Peter bol zázračným spôsobom oslobodený od rímskych reťazí a strážcov, kým sa zhromaždenie v Jeruzaleme modlilo (Skutky 12,5-17). Inokedy Boh zvolí „obchádzku“, ako aj pri samotnom Kristovi. Namiesto toho, aby vzal Krista do neba ešte pred ukrižovaním, čakal Boh, kým bolo spasiteľské dielo jeho Syna na kríži dokonané (Marek 14,36). Práve tým Kristus dosiahol úžasný cieľ.
Boh môže odpovedať aj „nie“.
„Keby som bol mal v srdci zlý úmysel, Pán by ma nebol vypočul.“ (Žalm 66,18). „Aj keď vystriete dlane, odvrátim od vás svoj zrak; aj keď sa budete veľa modliť, nebudem počúvať, lebo vaše ruky sú plné krvi.“ (Izaiáš 1,15).
Písmo nám hovorí: „...veď nevieme ani to, za čo sa máme modliť...“ (Rimanom 8,26). Boh vie, čo je pre nás najlepšie, a to zahŕňa niekedy aj negatívnu odpoveď. Nebuďte zastrašení a nevzdávajte sa, keď Boh nesplní vašu prosbu. Niekedy Boh hovorí „nie“ poslušnému a oddanému kresťanovi jednoducho preto, že jeho modlitebný predmet nie je v súlade s Jeho vôľou (1. Jána 5,14-15).
Kľúč k užitočným modlitbám
Niekto raz poznamenal:
„Keď si na mori uprostred vyčíňajúcej búrky, vesluj k brehu, akoby tvoja bezpečnosť záležala len od teba, modli sa celou cestou tak, akoby všetko záviselo od Boha.“
Toto je dôležitý bod: Život obsahuje vždy túto nevysvetliteľnú kombináciu Božej suverenity a ľudskej zodpovednosti. Z týchto dvoch faktorov je Boh vždy ten rozhodujúci.
To isté platí aj o modlitbe. Boh už dopredu pozná naše potreby (Matúš 6,8). On dokáže „...urobiť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme“ (Efezanom 3,20). Napriek tomu však Písmo vyzýva kresťanov, aby sa neprestajne modlili (1. Tesaloničanom 5,17).
Ďalšie myšlienky o modlitbe sa týkajú najmä našej zodpovednosti. V prvom rade ukazujú, kým sme z Božieho pohľadu, a zakladajú sa na tom, čo robíme v súčasnosti. Skúmajme sami seba, či sa modlíme tak, ako to chce od nás Boh.
1. Modlitba so správnym motívom – k radosti Božej.
„Odkiaľ pochádzajú boje medzi vami a odkiaľ rozbroje? Nie vari odtiaľ – z vašej žiadostivosti, ktorá brojí vo vašich údoch? Ste žiadostivý, ale nemáte; vraždíte a závidíte, ale nemôžete nič dosiahnuť; bijete sa a bojujete, ale nič nemáte, lebo neprosíte; prosíte, ale nedostávate, lebo prosíte zle; chcete to premárniť podľa svojich zlých žiadostí.“ (Jakuba 4,1-3).
2. Modlitba v správnom vzťahu – v láske.
„Podobne i muži, nažívajte so svojimi ženami vo vedomí, že žena je ako krehká váza, a preukazujte im úctu, pretože sú spolu s vami dedičkami milosti života. Tak vašim modlitbám nebude nič prekážať.“ (1. Petra 3,7).
3. Modlitba za správneho predpokladu – vo viere.
„Ak sa však niekomu z vás nedostáva múdrosti, nech prosí Boha, ktorý dáva štedro a bez výčitiek, a dostane ju. Nech však prosí s vierou, bez akéhokoľvek pochybovania, lebo kto pochybuje, podobá sa morskej vlne, hnanej a zmietanej vetrom. Taký človek nech si nemyslí, že dostane niečo od Pána; je to muž vnútorne rozpoltený a nestály vo všetko svojom počínaní.“ (Jakuba 1,5-8).
4. Modlitba v správnej odpovedi – v poslušnosti k Bohu.
„... a o čokoľvek prosíme, dostaneme od neho, lebo zachovávame jeho prikázania a robíme, čo sa mu páči.“ (1. Jána 3,22).
5. Modlitba so správnym zmýšľaním – podľa Božej vôle.
„A máme k nemu pevnú dôveru, že nás počuje, kedykoľvek o niečo prosíme podľa jeho vôle. A ak vieme, že nás počuje, kedykoľvek o niečo prosíme, vieme i to, že už máme, o čo sme ho žiadali.“ (1. Jána 5,14-15).
6. Modlitba so správnym obmedzením – trpezlivý v každom čase.
„Rozpovedal im podobenstvo o tom, že sa treba stále modliť a neochabovať.“ (Lukáš 18,1).
Keď budeme v našich modlitbách pamätať na všetky tieto princípy, budeme sa radovať v Bohu. Ak to budeme robiť, zasľúbil nám, že vyplní túžby nášho srdca (Žalm 37,4).
Ale čo ak Boh neodpovedá obratom alebo spôsobom, akým by sme si to priali? Spomeňte si na to, že Božie zdržiavanie neznamená vždy jeho odmietnutie. Možné je aj to, že sme sa nemodlili podľa jeho vôle a On sa nám dá v daných okolnostiach spoznať svojím suverénnym spôsobom. Buďte si však istí: Všetko, čo Boh robí, je správne (Žalm 19,8; 119,128).
Ako je to s lekármi a liekmi?
Niektorí ľudia sa domnievajú, že povolanie lekára a lieky sú v rozpore s modlitbami a vierou kresťana. Na tejto argumentácii sa zakladala falošná predstava ženy, ktorá mi v to pondelňajšie ráno zavolala. John R. Rice v tejto súvislosti poznamenal: „Boh môže zachrániť hriešnika bez toho, aby si k tomu použil podporu človeka. No väčšinou to tak nefunguje. Ak Boh môže použiť človeka s jeho múdrosťou, láskou a schopnosťami, aby získal dušu, prečo by nemal použiť lekára, lekárnika či zdravotnú sestru s ich schopnosťami, aby uzdravil chorého?“
Tí, ktorí chcú kresťanov odhovoriť od údajne „neveru dokazujúceho“ užívania medicínskej pomoci, argumentujú často jedným starozákonným príbehom z 2. Kronickej 16,11-14. Kráľovi Ásovi sa však v skutočnosti nevyčíta to, že sa obrátil na lekára, ale to, že bol neposlušný Bohu a vyhľadal bezbožného a pohanského lekára namiesto toho, aby sa obrátil na Bohom ustanoveného kňaza (3. Mojžišova 13). Ása ostal verný svojmu predchádzajúcemu spôsobu života a spoliehal sa namiesto pomoci od Boha len na pomoc človeka.
Určite ste si všimli, že Pavol dal Timotejovi radu, aby pil víno (1. Timotejovi 5,23). Podnikal ďaleké cesty s Lukášom, milovaným lekárom (Kolosanom 4,14). Ježiš uznával lekárov a lieky ako legitímne prostriedky (Matúš 9,12; Lukáš 10,30-37). Skutočne nenájdeme v Biblii jediný verš, ktorý by poukazoval na to, že veriaci nemajú využívať lekárov a lieky.
Najsilnejší biblický dôkaz, že Boh mal v úmysle to, aby ľudia využívali medicínske prostriedky, nájdeme v zdravotných aspektoch Mojžišovho zákona. Pozrite si tieto zákony:
- Hygiena (2. Mojžišova 29,14; 5. Mojžišova 23,12-14)
- Karanténa (3. Mojžišova 13,1-14 a 57; 4. Mojžišova5,2-4)
- Sterilizácia (3. Mojžišova 11,32 a 39-40; 4. Mojžišova 19,11; 31,21-24)
- Hygiena stravy (3. Mojžišova 11,1-47)
Kto z tých, ktorí odsudzujú využívanie medicíny, by sa prestali umývať mydlom, čistiť si zuby alebo jesť? Všetko toto prispieva k stabilnému zdraviu.
Praktický lekári majú počas svojho štúdia úžasnú možnosť hlboko nahliadnuť do Božích procesov stvorenia. Fundovanou medicínskou praxou využívajú Božiu stvoriteľskú genialitu na uzdravenie tela. Nemocnice, najnovšie medicínske technológie a dôkladne preskúmané liečivá sú taktiež zahrnuté v Božích opatreniach na uzdravenie chorej osoby.
Napriek tomu idú viera a modlitby až tam, kde lekári a medicína už nevedia pomôcť. Kaď sme chorí, pracujú lekári tak, akoby naše zdravie záviselo iba od nich, kresťania by sa však súčasne mali vo viere modliť, akoby ich uzdravenie bolo plne v suverénnych rukách Boha.
(Časopis ethos 1/2009 a 2/2009)