Tretia kapitola Danielovej knihy - znova nabitá napínavými udalosťami. Zdá sa, že kráľ Nebúkadnecar mal zase raz "svoj deň". Bol to človek náladový a plný extrémov. Spomínate si, ako prudko reagoval, keď mu mudrci neboli schopní vyložiť sen? Bez váhania by bol dal všetkých pozabíjať. A potom, keď zistil, že Danielov Boh môže vykladať sny a tajomstvá, Daniela povýšil nad celým Babylonom, dal mu množstvo darov, dokonca povýšil aj Danielových priateľov a o Bohu povedal: "Naozaj, tvoj Boh je najvyšší Boh, Pán kráľov..." (2,47). Ale o pár veršov ďalej to vyzerá, akoby Nebúkadnecar celkom zabudol, čo povedal.
Už ho nezaujímalo, že Danielovho Boha vyhlásil za najvyššieho Boha a Pána. Zase bol zamestnaný sám sebou a svojou pýchou. Napadlo mu, že dá vyrobiť zlatú sochu, ktorej sa budú musieť všetci klaňať. Dokonca zvolal všetkých vyššie postavených úradníkov na jej slávnostné odhalenie a posvätenie. Pri tom vydal nariadenie, podľa ktorého mali všetci ľudia v zemi, keď začujú zvuk hudby, padnúť a klaňať sa zlatej soche. Ak by to niekto neurobil, hodia ho do ohňom rozpálenej pece. Zase poriadne extrémny trest.
Ako to prežívali Danielovi traja priatelia? Medzičasom dostali nové mená: Chananja dostal meno Šadrach (Roháčkov preklad: Sadrach), Míšael - Méšach (Mézach) a Azarja - Abéd-Nego (Abednégo). Na konci minulej časti som spomínala, že ich povýšenie, ktoré im Daniel vybavil, ich priviedlo do nebezpečenstva. Šadrach, Méšach a Abéd-Nego patrili teraz k úradníkom Babylona a z toho usudzujem, že sa aj trochu zviditeľnili. Nemohli sa len tak niekde schovať a žiť si svoj život mimo verejnosti. Možno boli pozvaní aj na slávnostné posvätenie zlatej sochy. Napriek tomu zostali verní svojmu Bohu a zlatej soche sa neklaňali. Samozrejme sa našli nejakí "dobráci", ktorí to bežali požalovať kráľovi.
Nato sa kráľ riadne rozzúril a dal si ich predvolať. Nebol to hnev, ani si nezavolal týchto mužov na nejaký disciplinárny pohovor. On sa rozzúril! Nebúkadnecar už dávno zabudol na Danielovho Boha, bol si absolútne istý svojou mocou: "Ktorý boh by vás mohol vyslobodiť z mojej moci?" (3,15). Ale Šadrach, Méšach a Abéd-Nego sa ho nezľakli. Ich odpoveď ma trochu prekvapuje. V tak vážnej a napätej chvíli kráľovi hovoria: "My sa nepotrebujeme pred tebou obhajovať" (3,16). Ja by som zrejme hľadala všetky možné dôvody, ako obhájiť svoje konanie, ako si zachrániť vlastnú kožu. Ale oni to prenechávali plne Bohu.
Zaujalo ma ich poznanie Boha. Nezakladali si na tom, že ak verne slúžia Bohu, tak Boh ich musí zachrániť. "Ak nás náš Boh, ktorého uctievame, chce zachrániť z ohňom rozpálenej pece a z tvojej moci, kráľ, vyslobodí nás. Ak aj nie, vedz, kráľ, že tvojich bohov si nebudeme uctievať a zlatej soche, ktorú si dal postaviť, nebudeme sa klaňať." (3,17-18) Tomu hovorím viera. Viera nie je o tom, že udalosti vždy skončia happyendom. Viera je spoľahnutie sa, že Boh sa postará, nech už to urobí akýmkoľvek spôsobom. Spomínam si na jednu kázeň, kde zaznela asi takáto myšlienka:
Nie všetci služobníci Boží musia byť zachránení pred smrťou. Niektorí možno v ťažkých chvíľach svojho života počujú: "služobník dobrý a verný, pokračuj ďalej vo svojej práci" a iní možno: "služobník dobrý a verný, poď domov". Čo z toho je lepšie? Ťažko povedať, len Boh vie, čo je pre koho najlepšie. A my sa môžeme spoľahnúť na to, že Jeho úsudok bude vždy správny.
Tak teda Šadrach, Méšach a Abéd-Nego sa na kráľovu výzvu odmietli pokloniť zlatej soche. Kráľ bol už aj tak dosť rozzúrený a toto ho ešte viac nahnevalo, preto rozkázal rozpáliť pec sedemkrát viac ako obyčajne. Zase prudká reakcia. Hm, teda s Nebúkadnecarom neboli žiadne žarty (neviem si predstaviť, že by som mala takéhoto nadriadeného v práci). Troch mládencov teda poviazali a hodili do pece. Pán Boh im na pomoc poslal anjela, ktorý ich nielen zachránil od smrti, ale ani ich odev nenapáchol ohňom, ani vlas na hlave sa im neskrivil. Kráľ sa riadne vydesil. Také niečo určite nečakal. Predstavujem si, ako tam v tej chvíli muselo byť rušno: vydesený kráľ, hromada úradníkov, ktorí sa zbehli, aby to videli. Po tejto zvláštnej udalosti kráľ predniesol silnú reč: "Nech je zvelebený Boh Šadracha, Méšacha a Abéd-Nega, ktorý poslal svojho anjela a zachránil svojich služobníkov, ktorí v neho verili, ktorí neposlúchli kráľov rozkaz a obetovali svoje telá, len aby nemuseli uctievať nijakého iného boha okrem svojho Boha..." (3,28). Krásne vyznanie. Podobne ako Daniel, aj títo traja mládenci podali jasné svedectvo o tom, kto tu bol pánom situácie a komu patrí moc a česť.
A záver tretej kapitoly - to by asi nebol kráľ Nebúkadnecar, keby zase nešiel do extrému: "Vydávam teda nariadenie, že ak sa ktokoľvek z ľudu akéhokoľvek národa a jazyka bude rúhať Bohu Šadrach, Méšacha a Abéd-Nega, nech je rozsekaný na kusy a jeho dom nech obrátia na rumovisko..." (3,29). Ach jo....