2. Keď satan chce sklátiť ma v pokušení, tá istota silu mi dá,
že predraho navždy som vykúpený, v krvi Kristovej vždy spásu mám!
Zbor: V duši mám blahý mier...
3. Môj Spasiteľ niesol hriech, bremeno vín, na potupnom kríži mrel zaň,
mňa vyprostil z pút, môžem žiť voľne s Ním, v Kristu slobody dar navždy mám!
Zbor: V duši mám blahý mier...
4. Len pre Neho z lásky chcem deň čo deň žiť, rád všetko Mu do služby dám.
On v živote, v smrti je Hrad môj a Štít - v Kristu pokoja tíš, radosť mám.
Zbor: V duši mám blahý mier...
5. Vo viere v nádeji k nebesiam zriem, že skoro už príde môj Pán.
Ja pôjdem s ním v Otcov dom, opustím zem, s Kristom na veky tam bývať mám.
Zbor: V duši mám blahý mier...
Oveľa viac si uvedomujem obsah a hodnotu slov tejto piesne, keď som sa dozvedela, kto Horatio Spafford vlastne bol a za akých okolností pieseň napísal:
Horatio Gates Spafford bol známym advokátom v Chicagu. Narodil sa v roku 1828 a pochádzal z dobrej americkej rodiny. Ako angažovaný kresťan sa v zbore podieľal na vedení nedeľnej besiedky. Tam sa spoznal s Annou, ktorá sa neskôr stala jeho manželkou. Anna bola sirota. Jej matka zomrela, keď mala 7 rokov a otec keď mala 14.Známy evanjelista Moody bol dobrým priateľom Spaffordovcov. Vtedy ešte musel Moody predávať topánky, aby si zarobil na živobytie. Horatio ho finančne podporoval, až kým Moody nebol schopný celý svoj čas nasadiť pre evanjelium. Horatio bol tiež modlitebník. Organizoval každodenné modlitebné chvíľky pre obchodníkov v Chicagu.
Ničivý požiar
V roku 1871 bolo slnko obzvlášť horúce. Všetko bolo úplne vysušené. 8. októbra vypukol v Chicagu obrovský požiar, ktorý zničil takmer celé mesto. Mnohí obyvatelia zomreli, ostatní sa pokúšali nejako ujsť z horiaceho mesta. Rodina Spaffordová, medzičasom mali 4 deti, bývala tak trochu mimo Chicaga. Síce sa im podarilo zachrániť svoj domček pred plameňmi, ale obchodne prišli takmer o všetko.
Po požiari prišla zima a s ňou chudoba a hlad. Manželia Spaffordoví pomáhali, kde len mohli. Rozdeľovali jedlo a tiež pomáhali finančne, koľko sa im dalo. Po vypuknutí požiaru si zobrali k sebe jednu ženu, tetu Sims. Táto žena mala zlého muža, ktorý ju zanechal bez akejkoľvek podpory. Anna sa ju snažila priviesť k tomu, aby svojmu manželovi odpustila. Nato jej teta Sims povedala: "Tebe sa to ľahko hovorí. Máš úžasného muža, pekné a zdravé deti, pekný dom. Je ľahké byť dobrý a vďačný, keď máš všetko, čo len chceš. Ale daj si pozor, aby si nebola Božím priateľom len vtedy, keď je dobré počasie!"...
Namiesto odpočinku smrť milovaných
Po dvoch rokoch služby rodinám v núdzi, si chceli Spaffordovci odpočinúť v Európe. Zajednali si lístky do Francúzska na parníku Ville du Havre. Na poslednú chvíľu musel otec odložiť cestu pre obchodné záležitosti. Matka so štyrmi deťmi mali odcestovať popredu. Sprevádzala ich jedna spriatelená rodina a štyria francúzski kazatelia. Bol november 1873. More bolo pokojné. Pretože sa na lodi nachádzalo veľa detí, robili pre ne nedeľnú besiedku.
Noc z 21. na 22. novembra bola pekná a jasná. O druhej hodine, keď už všetci spali, sa ozval hlasný náraz. Zrazili sa s anglickou loďou. Bolo počuť výkriky. Pasažieri utekali na palubu. Námorníci sa zúfalo pokúšali spustiť záchranné člny, ale išlo to pomaly. Loď bola čerstvo vymaľovaná a člny a záchranné kolesá boli zlepené. Nastal obrovský zmätok. Ville du Havre sa nárazom v strede prelomila a voda sa neúprosne tlačila do lode. Anna Spaffordová stála so svojimi deťmi na palube ako prvá. Keď bol konečne uvoľnený záchranný čln, ostatní sa tlačili vpred a ju odsotili dozadu. Čo robiť? Mala by o svoje miesto bojovať? V tej chvíli zvolal pastor Weiss, aby okamžite prešli na druhú stranu. Vzápätí sa zrútil hlavný stožiar na práve uvoľnený záchranný čln a jeho pasažierov.
Voda stúpala rýchlo. Anna si kľakla so svojimi deťmi a modlila sa. Boh ich môže zachrániť, alebo pripraviť na smrť, ak to bude Jeho vôľa. Nato sa pozrela sedemročná Maggie na svoju matku a povedala: "Mami, Boh sa o nás postará." Len 12 minút po náraze sa Ville du Havre potopila. Všetky štyri deti Spaffordové sa utopili. Zachránila sa len ich matka. Vo vlnách vtedy našlo smrť dohromady 226 ľudí. Podarilo sa zachrániť len 28 pasažierov, z toho jedno jediné dieťa. Do potopenia Titaniku bola toto najtragickejšia nehoda na mori. Nikto nevedel, ako došlo k tejto tragédii, pretože počasie bolo pokojné. Keď sa Anna Spaffordová prebrala z bezvedomia a uvedomila si, že jej deti sú preč, bola najskôr úplne zúfalá. Ako bude môcť ďalej žiť bez svojich detí? Vtedy si spomenula na slová tety Sims. Vo svojom zúfalstve sa pokorne modlila: "Bože, nechcem byť tvojím priateľom len vtedy, keď mi je dobre, chcem ti dôverovať, že to aj teraz myslíš dobre a ja tomu jedného dňa porozumiem."
Keď dorazila do Anglicka, poslala svojmu manželovi telegram so slovami: Jediná zachránená. Horatio okamžite vycestoval za ňou, aby ju vzal domov. Keď križoval oceán, naplnený bolesťou nad touto tragédiou, hľadal útechu u svojho Pána Ježiša Krista. Vtedy napísal pieseň It Is Well With My Soul, ktorá sa ešte aj dnes spieva v mnohých zboroch po celom svete.
Život nekončí
Tu sa ale príbeh manželov Spaffordovcov nekončí. Po tejto tragédii, v roku 1881, odišli spolu s ďalšími asi šestnástimi členmi ich zboru do Izraela a usadili sa v malom dome v Jeruzaleme. Postupne tam vyrástlo spoločenstvo v okolí známe ako Američania. Neboli síce misionári, ale snažili sa žiť jednoduchým kresťanským životom. Ich dvere boli stále otvorené pre ich židovských susedov, ako aj pre arabských beduínov. Snažili sa pomáhať ľuďom a zvestovať im Krista. Čoskoro boli svojou dobročinnou prácou a sociálnou angažovanosťou známi po celom okolí. Neskôr sa k nim pridala aj skupina švédskych kresťanov, čo si vyžadovalo zväčšenie priestorov na bývanie. Kúpili dom, ktorý bol pôvodne palácom pašu El Husseiniho a jeho štyroch manželiek. Bolo to výborné miesto pre vtedy už 150 členné americko-švédske spoločenstvo. Kresťania, ktorí tu žili, sa venovali poľnohospodárstvu, šitiu, tkaniu, otvorili si stolársku dielňu, mliekareň, pekáreň... dokonca aj vlastnú školu, ktorú navštevovali aj arabské a židovské deti. V tom čase dostali pomenovanie American Colony (americká kolónia). V roku 1902 hľadal barón Ustinov ubytovanie v Jeuzaleme a American Colony bola na to ako stvorená. Vtedy vznikol nápad, prebudovať dom na hotel.
American Colony Hotel je významnou súčasťou histórie Izraela. Obstál v mnohých ťažkých časoch, viackrát bol poškodený pri vojnových konfliktoch. Bol vždy známy ako útočisko, ktoré sa drží bokom od politického diania. Oáza pokoja a mieru. Hotel, ktorý od svojho založenia nikdy neovládali Židia ani Arabi, ktorý bol vždy pod vedením Američanov, Britov a Švédov, sa stal obľúbeným miestom všetkých skupín pestrej Jeruzalemskej spoločnosti. Je to miesto, kde sa stretávajú Židia a Arabi v otvorenej atmosfére. Slúži medzinárodným novinárom, diplomatom a politikom z celého sveta. Tomuto hotelu sa hravo podarilo to, čo sa iným nedarí napriek mnohým mierovým snahám: spojiť Izraelitov a Palestíncov. To sa netýka len hostí. Aj personál je zložený spoločne z Izraelitov a Palestíncov. Spoločne servírujú a obsluhujú bok po boku.
Hoci je vedenie hotela od roku 1980 už v rukách Švajčiarskej spoločnosti, ešte stále sedia v predstavenstve potomkovia Spaffordovej rodiny.
(zdroj: viď nižšie uvedené webové stránky, plus ďalšie zdroje)
Viac info na stránkach:
American Colony Hotel
Ville du Havre.de
Ville du Havre.en