"Je pre mňa potešením oznámiť znamenia a zázraky, ktoré so mnou urobil Najvyšší, Boh. Aké veľké sú jeho znamenia a aké mocné sú jeho zázraky! Jeho kráľovstvo je večným kráľovstvom a jeho vláda trvá z pokolenia na pokolenie."
Ako sa dočítate v štvrtej kapitole, kráľ Nebúkadnecar sa na vlastnej koži presvedčil o Božej moci, o jeho vláde a o jeho zázrakoch. A presvedčil sa o tom dosť ťažkým spôsobom. Nuž, zrejme potreboval práve taký spôsob. Len Pán Boh vie, prečo to tak zariadil a nám neprislúcha to posudzovať. Sám Nebúkadnecar to po svojom návrate hodnotí asi takto:
"Dobrorečil som Najvyššiemu, chválil som a oslavoval večne živého, lebo jeho vláda je večnou vládou a jeho kráľovstvo trvá z pokolenia na pokolenie. Všetci, čo obývajú zem, sú pred ním považovaní za nič, on podľa svojej ľubovôle nakladá s vojskom nebies a obyvateľmi zeme. Nie je nik, kto by mu mohol v niečom zabrániť alebo mu povedať: Čo robíš? Teraz ja, Nebúkadnecar, chválim, vyvyšujem a oslavujem Kráľa nebies, ktorého všetky činy sú spravodlivé a ktorý môže pokoriť tých, čo kráčajú v pýche." (4,31-32 a 34)
Či už kráľ trpel zaslúžene alebo nie, bola to krutá skúška. Po tom všetkom, čo si prežil, ako bol vyhnaný z kráľovstva, 7 rokov žil ako divá zver... skôr by som očakávala nejaké sťažnosti voči Bohu. Ale on sa nesťažuje, práve naopak, váži si Boha a chváli Ho. Možno si poviete: "To sa mu to chváli, keď dostal späť svoju slávu a ešte pridané naviac." (4,33) My predsa tiež dostaneme potom, na konci, omnoho viac, ako máme teraz. To, čo na nás čaká v nebi, sa nedá ani len porovnať s tým, čo získal po svojom utrpení kráľ Nebúkadnecar. Ako napísal apoštol Pavol: "Veď toto naše terajšie ľahké súženie nám získa nesmierne bohatstvo večnej slávy" (2. Kor. 4,17)
Nedá sa povedať, že by život kráľa Nebúkadnecara bol pre nás práve dobrým príkladom, ale v tejto štvrtej kapitole sa predsa len môžeme od neho niečo naučiť. Nebúkadnecar zo svojho utrpenia, zo skúšky, ktorá bola na neho poslaná, dokázal vyťažiť to pozitívne. Našiel v tom poučenie, spoznal bližšie mocného Boha a bolo mu potešením rozprávať o Božích zázrakoch iným. Dokážeme to aj my?
Nielenže si z Nebúkadnecarových slov môžeme vziať poučenie, ale môžeme v nich nájsť aj dôležité poznanie o Bohu. Skúste si ešte raz, pekne pomaly, prečítať záver štvrtej kapitoly - verše 31,32 a 34:
"Dobrorečil som Najvyššiemu,
chválil som a oslavoval večne živého,
lebo jeho vláda je večnou vládou
a jeho kráľovstvo trvá z pokolenia na pokolenie.
Všetci, čo obývajú zem, sú pred ním považovaní za nič,
on podľa svojej ľubovôle nakladá
s vojskom nebies a obyvateľmi zeme.
Nie je nik, kto by mu mohol v niečom zabrániť
alebo mu povedať: Čo robíš?
Teraz ja, Nebúkadnecar, chválim,
vyvyšujem a oslavujem Kráľa nebies,
ktorého všetky činy sú spravodlivé
a ktorý môže pokoriť tých, čo kráčajú v pýche."
Ešte sa na chvíľku zastavím pri Danielovi. Keď mu kráľ porozprával sen, a Daniel pochopil jeho význam, preľakol sa. Vydesili ho vlastné myšlienky (4,16).
Na jednej strane mi to hovorí o Danielovej poddanosti kráľovi. Daniel bol predsa pôvodne zajatec, mohol sa potešiť: "Ha, tak teraz to bude mať kráľ spočítané!" Ale Daniel hovorí: "Pán môj, nech sen ostane pre tvojich neprajníkov a jeho význam pre tvojich nepriateľov!" Daniel poslušne stál na mieste, kam ho Boh postavil. Keď ho postavil do služby kráľovi, tak verne slúžil kráľovi a preukazoval mu úctu.
A potom v tomto verši vidím ešte inú vec. Taký malý náznak, ukážka jedného zo spôsobov, akým Boh môže hovoriť k človeku, k prorokovi - a to cez myšlienky: "Nato Daniel ostal na chvíľu vystrašený, vlastné myšlienky ho vyľakali. Kráľ mu povedal: nech ťa neľaká sen a jeho výklad."