Ako som sľúbila, prečítala som si knižku od Boženy Čahojovej-Bernátovej s názvom Cesta za Malým princom, a píšem vám o nej pár slov. Bolo to veľmi milé a oddychové čítanie. Medzičasom som si ju stihla prečítať už druhý krát. Na rozdiel od Exupéryho diela Malý princ, v tejto knižke nenájdete až toľko hlbokých myšlienok a poučení. Táto knižka mi skôr poskytla akýsi únik od reality každodenného života. Spisovateľku, resp. autorku knihy, navštívila na začiatku leta Dúhová princezná, ktorá jej pomohla aspoň na chvíľu zložiť "dospelácke" okuliare, cez ktoré sa zdá svet príliš vážny a zložitý, a pripomenula jej pohľad na svet detskými očami. "Zbytočne som sa obávala, že Dúhovú princeznú už viac nestretnem. Prišla vždy, keď sa zjavila dúha. Ja by som po dúhe nikdy neputovala na oblohu. Nevedela by som si vybrať, po ktorej z jej ciest kráčať. Čo ak žltá páli ako slnko, v modrej sa človek topí ako v rieke, červená blčí od plameňov, ktoré niekedy navečer zapaľujú oblohu, a zelená ukrýva bezodné priepasti? Keby som bola malá ako Dúhová princezná, netrápilo by ma to. Prebehovala by som z jedného dúhového pruhu do druhého. Žltý by ma hrial, modrý chladil, v zelenom by som odpočívala ako v mäkkom machu a v červenom by horelo moje srdce."
Dúhová princezná sa k spisovateľke vracala počas celého leta, až sa nakoniec musela vybrať na cestu za Malým princom, jej starším bratom, aby sa z nej stala na oblohe usmievavá hviezda. Ešte pred odchodom sa so spisovateľkou rozlúčila slovami: "Nezabudni na úsmev!" Odvtedy sa spisovateľka pozerala na nočnú oblohu a usmievala sa na všetky strany, lebo nevedela, ktorá z toľkých usmievavých hviezd je práve tá jej - Dúhová princezná.
Takže ak máte chuť na chvíľu zastaviť čas, zahodiť všetky dospelácke starosti a len tak pozorovať barančeky, ktoré sa pasú na pastvinách oblohy, alebo si predstavovať aké to bolo, keď ešte stromy mohli chodiť, užívať si spev nebeských spevákov... tak si prečítajte túto malú knižočku. A hlavne nezabudnite na úsmev priatelia!
Ešte pár zaujímavých myšlienok z tejto knižky:
"Ja neplačem."
"Lebo nemáš v očiach slzy?"
"Chrám duše sa stavia z toho, čo dávaš, nie dostávaš."
"Si smutná. Mala by si sa radovať, lebo dávaš."
"Stále je to málo, chcela by som dávať viac."
"Aj studňa dáva len toľko vody, koľko vydá pre ňu zem. Vari sa možno na ňu hnevať, že nenapojí všetkých?"
"Nie je nič horšie, ako hviezda bez svetla."
"Človek by sa nemal usmievať tak, aby to toho druhého bolelo."
"Ty mi za to vládneš", povedala Dúha.
"A ja som si to ani neuvedomila", zasmiala sa princezná.
"...lebo vládneš múdro."