povedzme si to prámo: človek dokáže skoro šecko. Urobit dýru do sveta, ale aj do ozónu, urobit si pekný dom i peknú hanbu, oduševnene kričat hurá i fuj, vyzírat jako pekný hrdyna, ale aj jako pekný idiot, nýkedy dokáže byt aj sto rokov na svete, ale any tri minúty pod vodu, ví dobre hrat na klavíri a na nervy, operúvat srcco a v tyle neprátela, skákat o tyči a do reči, a tuším viacej myslet na dalšé generácie počítačov jako maturantov.
No človek by si až tak mnoho nemav namýšlat, lebo je len – človek! Any pri najlepšéj vóli nedokáže preletet v petmetrovej výške z námesta Hraničárov na Kolárové námestý – any za ideálnych poveternostných podmínek.
Nedokáže vonat ako lipa a len tak sa rozmnožúvat po vetre. To dokáže božá príroda. A preto by si mav človek celkom skromne povedat: až tak mnoho toho nevím, a preto sa tu na svete budem račej čuduvat, jako svet menit. Pri čuduváný totyž nelítajú trísky a nekapú ryby, rastú stromy a padá snah – a šecko je na svojom míste a v porádku - jako tedy, ked je na jar naozaj jar, v lete leto, na jablony jabĺčko, na človekovi hlava a v človekovi srcco.
Stanislav Štepka
(Zdroj: prišlo mi mailom)