hghjgljhljhôjh

11. 6. 2017

John Claypool – Stopy lásky, o sile niesť utrpenie

Stopy lásky od autora Johna Claypoola je kniha, lepšie povedané malá drobná knižočka, ktorú som si zadovážila a prečítala už hodne dávno. No niektoré udalosti v mojom živote alebo v živote mojich blízkych ma k nej čas od času opäť vracajú. Hlavnú myšlienku tohto dielka by som zhrnula autorovými slovami: „Táto kniha je odrazom osobného zápasu s realitou nevyliečiteľnej choroby, smrti a následným utrpením.“
Autor knihy, kazateľ John Claypool, sa jedného dňa dozvedel, že jeho osemročná dcéra má leukémiu. Po prvých pokusoch s liečbou sa jej stav zlepšil a rodina dostala novú nádej. No nakoniec malá Laura Lue svoj boj po osemnástich mesiacoch ukončila odchodom do večnosti. Pre Johna i celú rodinu to bola veľmi ťažká skúška. Bolo to obdobie plné otázok a hľadania odpovedí. Počas tohto obdobia sa dokázal John postaviť za kazateľňu a rozprávať veľmi úprimne a otvorene, čo sa v jeho srdci a mysli odohráva a aké odpovede alebo postoje nachádza. A práve tieto kázne sú náplňou tejto malej knižky. Nie je to nič komplikované, žiadna vysoká teológia. Práve naopak, je to autentické, celkom jednoduché a zrozumiteľné rozprávanie človeka, ktorý na vlastnej koži prežíva silu utrpenia a straty. Autor tu veľmi pekne vykresľuje, čím trpiaci ľudia prechádzajú, čo potrebujú, a tiež čo nepotrebujú.
Základ našej nádeje
Svoju prvú kázeň s názvom „Základ našej nádeje“ autor predniesol jedenásť dní po zistení diagnózy svojej dcéry. Hovorí v nej o tom, že život nie je podmienený získaním presných odpovedí. Práve naopak, Boh nás vyzýva najskôr k odvahe žiť a až následne získame skúsenosti a začneme životu rozumieť. Nie je možné nájsť uspokojivé odpovede na začiatku cesty, keď Boh so svojim dielom ešte nie je hotový. Treba si dávať pozor na povrchnosť a nerobiť uzávery príliš zavčasu. Veď ako môžeme niečo, čo ešte nie je uzavreté, nazvať dobrým alebo zlým?
Sila vydržať
Druhú kázeň predniesol autor po relatívne pokojných deviatich mesiacoch, po ktorých sa choroba opäť náhle rozbehla. Túto kázeň nazval „Sila vydržať“ a hovorí v nej o dôležitosti správnych očakávaní od viery a správnych predstavách o Bohu. Spôsob, ako reagujeme, keď prechádzame údolím tieňov, je závislý práve od týchto dvoch faktorov.
Autor pripomína podľa slov z Izaiáša 40,27-29, že náš Boh je večný, je Stvoriteľom všetkého a je to tajomný Boh, ktorého múdrosť nemožno vystihnúť. Ale je to aj Boh, ktorý nie je unavený. Keď my nevládzeme spraviť už ani krok, On neustáva a nám unaveným dáva silu.
Autor hovorí tiež o tom, akým spôsobom Boh unaveným pomáha (Izaiáš 40,31): „Tí však, čo očakávajú na Hospodina, dostávajú novú silu, ako orly dostávajú krídla, budú utekať a neustanú, pôjdu a nevyčerpajú sa.“ Niektorí sa mylne domnievajú, že poradie Izaiášových slov by malo byť opačné, že najľahšie je kráčať a najväčším prejavom Božej pomoci je vznášať sa v oblakoch. A potom sú sklamaní, keď Boh ich vieru nekorunuje práve lietaním. Ale tí, ktorí prešli utrpením dobre vedia, že v tej chvíli nie je najväčšou výzvou uletieť alebo utiecť. V čase utrpenia je najväčšou výzvou a zároveň aj najväčším Božím darom dokázať vytrvať v boji, neklesnúť pod ťažkým bremenom, ale pomaličky krok za krokom ísť dopredu.
Život je dar
Tretia kázeň s názvom „Život je dar“ vznikla mesiac po smrti malej Laury Lue. Autor tu hovorí o hľadaní východiska z tmavého údolia smútku a straty. Hovorí o troch cestách, ktoré vyskúšal. Prvú cestu nazval tichou rezignáciou, ale dospel k poznaniu, že Boh od nás neočakáva pasívne odovzdanie sa „osudu“, akýsi automatický život bez myšlienok a uvažovania, bez otázok a hľadania odpovedí. Veď Biblia je plná výziev ako: „proste a dostanete, hľadajte a nájdete, klopte a bude vám otvorené“. Druhou cestou bol pokus o úplné intelektuálne pochopenie situácie. Ale porozumieť Božím dielam a zámerom nie je také jednoduché. Boh nám určite ukáže svoje odpovede v pravý čas a v rozsahu, aký bude pre nás užitočný. Nie je však prínosné, ak sa o to usilujeme sami z vlastných síl a vlastným rozumom. A treťou cestou, ktorá jediná ho viedla ku svetlu, je cesta vďakyvzdania. V čase utrpenia alebo straty je dôležité uvedomiť si, že všetko, čo mám alebo som mal, vrátane života môjho i mojich blízkych, je nezaslúženým darom od Boha. Namiesto smútenia a sťažovania si, že toho nebolo viac, sa trpiaci človek potrebuje postupne preorientovať na vďačnosť za to, čo smel dostať a určitý čas si užívať.
Ako sa učiť znášať zármutok a utrpenie
Štvrtá a posledná kázeň je z obdobia asi tri a pol roka po smrti Laury Lue a má názov „Ako sa učiť znášať zármutok a utrpenie“. Autor sa tu s väčším časovým odstupom pozerá na udalosti svojho života. Hovorí, že nikto z nás sa počas svojho života nevyhne utrpeniu a stratám. Ako ich zvládať, rozoberá na príklade Jóba, ktorý prechádzal vo svojom utrpení určitými fázami ako šok, beznádej, únik do minulosti, návrat do reality, hnev a napokon rozhovor s Bohom zoči-voči. Jób si z toho všetkého odniesol dve veci – nové pochopenie vlastnej minulosti a nádej pre budúcnosť. Naším problémom je často prílišná naviazanosť na minulosť, na ľudí a veci, ktoré vlastne neboli našimi, boli len vypožičané od Boha. Naša neschopnosť odtrhnúť sa od nich nám bráni získať nové veci, hodnoty, možno vzťahy, ktoré nám Boh chce dať v budúcnosti. Ako autor v závere svojej knihy píše, ak nám Boh dal toľko dobrých vecí v našej minulosti, prečo by sa nemohol postarať aj o našu budúcnosť?

Na záver pripojím ešte zopár podnetných citátov z knihy:
  • Tak ako zlomená noha aj zlomené srdce potrebuje dlhý čas na zahojenie a neznáša dotyk bezprostredne po poranení.
  • "Chcel by som vedieť, kde bol Boh, keď bol môj syn zabitý!" vyhlásil otec napoly v hneve, napoly v bolesti. Po dlhšom premýšľaní povedal kazateľ: "Verím, že tam, kde bol vtedy, keď bol zabitý Jeho vlastný Syn." Tieto slová otcovi priviedli Boha z diaľky do jeho blízkosti ako spolutrpiteľa.
  • Preto je moje rozhodnutie nasledovné: chcem urobiť, čo môžem, aby som vo všetkom zostal otvorený a plný nádeje a zveril svoje bremeno nebu. A som si istý, celkom istý, že z toho vzíde nejaká forma života.
  • V otázkach, čo sa týka viery, je viac čestnosti než v mlčanlivom podrobení sa. Vo všetkých otázkach je zahrnutá viera, že niekde musí byť svetlo.
  • Totiž - život je dar, nič viac a nič menej, proste a jednoducho dar. My tu na zemi sa máme k tomu takto postaviť.
  • Cesta vďakyvzdania neodníma bolesť, ale akosi preráža temnotu svetlom a buduje sily, aby človek mohol kráčať ďalej.
  • Pri malých starostiach sa učíme ako reagovať na veľké zaťaženia.