O Simeonovi sa píše v evanjeliu Lukáša 2,22-35. O jeho pôvode, rodinných či sociálnych väzbách sa v tomto odseku Písma nehovorí nič. Evanjelium Lukáša prezrádza akurát toľko, že Simeon bol muž spravodlivý, bohabojný a vedený svätým Duchom. A tiež sa píše o tom, že Simeon očakával spásu Izraela, dokonca mu svätý Duch zjavil, že nezomrie, pokým neuvidí zasľúbeného Mesiáša. A on ho nakoniec naozaj uvidel na vlastné oči a dokonca držal vo vlastnom náručí, stretol sa s Mesiášom najosobnejšie, ako sa len dalo.
Aj mnohí ďalší Izraeliti čakali Mesiáša a predsa sa im nedostalo takej výsady ako Simeonovi, lebo Simeon čakal trochu inak ako väčšina z nich. Pri tak stručnej charakteristike, akú Simeon v evanjeliu Lukáša má, je predpoklad, že sú v nej vypichnuté len tie skutočne dôležité charakterové črty. Z toho sa dá usudzovať, že jednou z najdôležitejších vecí u Simeona bolo práve čakanie na Spasiteľa. Dalo by sa povedať, že pre Simeona bol príchod Spasiteľa srdcovou záležitosťou. A okrem toho bol Simeon muž bohabojný a spravodlivý, čo je ďalším predpokladom k tomu, aby s ním Boh jednal celkom zblízka, aby mu dal osobné zasľúbenie, že Spasiteľa uvidí na vlastné oči, a aby ho prostredníctvom svojho Ducha priviedol v pravý čas na správne miesto (v uvedenom biblickom texte sa dočítame, že Simeon sa ocitol v chráme práve vďaka vedeniu Ducha svätého - verš 27).
Keď teda Simeon v ten správny čas vošiel do chrámu, uvidel tam malé dieťa. Nevidel však žiadneho kráľovského potomka, nikoho zo vznešeného rodu, uvidel obyčajné chudobné dieťa (obetovanie dvoch hrdličiek, viď verše 22 - 24, bolo v tom čase znakom chudoby). Napriek tomu hneď vedel, že to je ten, na ktorého čakal, že toto je budúci kráľ Izraela, ich zasľúbený Mesiáš a záchranca. Vzal ho na ruky a prehovoril. Nehovoril však veci, ktoré sa pri malých deťoch zvyknú, netešil sa z jeho vláskov, očiek, tváričky... Simeon v ňom videl niečo celkom iné:
Teraz, Pane, prepustíš v pokoji svojho služobníka podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na zjavenie pre pohanov a slávu pre tvoj ľud Izraela. (verše 29 - 32)
Vo svojom proroctve Simeon hovoril o prichádzajúcom svetle pre všetkých, nie len pre Izrael ale aj pre pohanov, čoho sme už v dnešnej dobe svedkami, a tiež o sláve Izraela, čo sa ešte len naplní. A ďalej vo svojom proroctve hovoril o utrpení, ktoré bude Mesiáša sprevádzať, budú ho odmietať a trpieť bude aj jeho matka:
Hľa, tento je určený mnohým v Izraeli na pád a na povstanie i na znamenie, ktorému budú odporovať, - a tvoju vlastnú dušu prenikne meč, - aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc. (verše 34 - 35)
O Simeonovi toho nie je napísané veľa čo do rozsahu, ale zato pomerne dosť do hĺbky. Zhrnula by som to asi tak, že Simeon bol muž čakajúci a pripravený vidieť. Aby ale v pravý čas uvidel to správne, bolo potrebné žiť v tesnom spojení s Bohom, čo je zase predpokladom k tomu, aby mohol počuť vedenie Ducha svätého. A dovolím si povedať, že podstatnú úlohu zohrávalo aj to, čo chcel vlastne Simeon vidieť, na čo očakával. Ľudia väčšinou vidia to, čo vidieť chcú. V tejto súvislosti si spomínam na jednu krátku myšlienku z inej kázne (podotýkam, že toto nebude biblický výklad daných udalostí, ale len taký malý postreh, malá aplikácia do života):
Mudrci hľadali kráľa a tak, keď prišli do Betlehema k jasličkám, ich prvý pohľad padol na dieťa (Matúš 2,11). Aj pastieri prišli do Betlehema, ale ich pohnútky boli trošku iné. Po nádhernom speve anjelov sa nepíše o tom, že by chceli vidieť v prvom rade Spasiteľa, ale chceli vedieť, čo sa to tam stalo. A tak ich pohľad padol najskôr na Máriu s Jozefom a až potom na dieťa (Lukáš 2,15 - 16).