Na jednom konci výroby sa stala neúmyselná chyba a bolo treba vymyslieť, ako napraviť 240 zle vystrihnutých dielov, pri čo najmenších stratách času, materiálu a bez ujmy na kvalite výrobkov. Bolo treba urobiť rýchle rozhodnutia a niesť si za ne plnú zodpovednosť, aj keď som netušila, či prinesú požadovaný efekt. Keď som videla, že ľudia sú si vedomí svojej chyby a že sú z toho nešťastní, nikomu a ničomu by nepomohlo, keby som si na nich ešte aj ja odventilovala svoj hnev. Bolo im treba pomôcť dostať sa z tej šlamastiky a nie im nadávať, hoci v skutočnosti by som najradšej niekomu vykrútila krk.
Na druhom konci výroby sa zase nezadarila kvalita a kvalitatívny technik mi neustále "stepoval" za chrbtom s otázkou, ako to hodlám vyriešiť a napraviť. Pri tom to zase až tak naša chyba nebola, problém nastal skôr na strane zákazníka s jeho nie celkom realizovateľnou požiadavkou, na ktorú sme dopredu upozorňovali. Ale také veci zákazníci väčšinou nechcú počuť, jednoduchšie je hľadať chybu vo výrobe. Lenže, s technikom a zákazníkom treba jednať diplomaticky, nie je to vždy len o dokazovaní vlastnej pravdy, ale aj o zabezpečení práce pre budúcnosť. Ak sa zákazník zbalí a odíde do inej firmy, my síce budeme mať pokoj na duši, že sme si obhájili pravdu, ale zároveň budeme sedieť doma bez práce. Skrátka, niektoré veci sa nedajú riešiť len tak čiernobielo, jednostranne, chce to trochu dôvtipu a myslenie v širších súvislostiach.
Popri tom sa vyskytli aj nejaké personálne veci, konflikty medzi zamestnancami, pohovory, vysvetľovačky a príkazy, ktoré ľudia neradi počujú... A samozrejme bolo treba zvládnuť aj ostatnú bežnú prácu okolo zabezpečenia chodu výroby. Tento týždeň to bolo predovšetkým zostavenie objednávky nití na veľkú, asi tak "miliónfarebnú" výrobu tirolských krojov, čo mi tiež zabralo kopec času a nervov.
Možno sa vám už niekedy stalo, že ste mali hlavu tak plnú vecí, ktoré bolo treba premyslieť a vyriešiť, že sa vám do nej už nezmestilo absolútne nič ďalšie. Ani milimeter miesta pre čokoľvek "premýšľacie", či už pozitívne alebo negatívne. Asi takto nejako som prežívala tento týždeň. A dnes večer som dosť zvažovala, čí ísť na večernú modlitebnú hodinku, či tam od únavy nezaspím. Ale nakoniec som išla a bola to taká malá oáza pokoja po hektickom týždni plnom stresu. Ešteže je so mnou môj Boh, pri ktorom môžem zložiť svoje bremená, odpočinúť si pri Jeho Slove a nachádzať u Neho upokojenie a silu do nových zápasov. Už dávno som zistila, že čím viac potrebuje človek ustáť pred ľuďmi, či už ako vedúci pracovník alebo ako kresťan, tým viac sa potrebuje skláňať pred Bohom. Som rada, že sa mi podarilo zúčastniť sa aj nedávneho novoročného modlitebného týždňa, že som tam mohla byť každý večer päť dní po sebe. Aj to mi určite dopomohlo k zvládnutiu týchto ťažkých dní. V takýchto chvíľach často myslievam na jeden veľmi pravdivý výrok, že iba ten:
Kto je pred Bohom na kolenách, môže pred ľuďmi vzpriamene stáť.
(P. Hahne)