hghjgljhljhôjh

31. 3. 2016

Život exota (16)

Ako vždy, ani tento krát NURCH (Národný ústav reumatických chorôb v Piešťanoch) nesklamal. Bola som zase po roku na kontrole a nie je nad to, keď vás v zdravotníckom zariadení hneď z príchodu privítajú usmiate tváre. Sestričky vám absolútne bez stresu urobia odbery a ochotne vysvetlia, kde máte počkať na lekára. No a potom príde pani doktorka s úsmevom na tvári, pozitívne naladená a predovšetkým pripravená vypočuť si vás a vysvetliť vám všetko, na čo sa spýtate. Na záver vyšetrenia vám podá ruku s prianím všetkého dobrého a povzbudí vás v pozitívnom myslení. Síce to ešte neznamená, že výsledky z vyšetrení dopadnú dobre, ale v každom prípade odtiaľ odchádzate s dobrou náladou a povzbudení do ďalších bojov. Kiež by to tak fungovalo všade v našom zdravotníctve, hneď by bol život krajší.
A inak, neviem ako to pani doktorka robí, ale napriek tomu množstvu pacientov, ktorých ošetruje, si ma aj po roku presne pamätá. Hneď z príchodu ma privítala komplimentom, že vyzerám lepšie ako vlani. To človeka poteší. Pani doktorka si hneď na prvý pohľad všimla, že som koooonečne pribrala. Síce len 2 kilá, ale podstatné je, že to išlo konečne do plusu a nie do mínusu. No, aspoň jedna dobrá správa. Na výsledky z krvi a vyjadrenie, ako je na tom môj spoločník Sjögren, si samozrejme počkám ešte zopár týždňov. Potom budem múdrejšia. Doterajšie testy z alergo-imunológie síce už niečo naznačujú, ale počkám si, až to bude všetko komplet. Nebudem robiť predčasné závery. 
Mimochodom, aj moja alergo-imunologička spolu so sestričkou patria k tým vždy dobre naladeným a usmiatym, ku ktorým je pohoda ísť na kontrolu. Človek sa môže normálne porozprávať, diskutovať o chorobe aj o liečbe a dostane odpoveď na hocijakú otázku, aj keby to bola priam nejaká hlúposť. Toto si na lekároch cením najviac. Pretože obzvlášť pri takýchto „exotických“ ochoreniach nestačí len ticho sedieť a čakať, že mi niekto naservíruje na podnose presné riešenie. Faktom je, že sa mi motá jedna divná diagnóza cez druhú a aj samotní lekári majú problém sa v tom vyznať. Preto si musím aj ja sama čo to naštudovať, pozisťovať, hľadať súvislosti, vypytovať sa a potom sama na sebe odskúšať. Človek sa skrátka potrebuje stať „menežerom“ svojej choroby. Potrebuje pristúpiť k svojmu boju aktívne, ak sa chce niekam posunúť. Síce mu to nezaručí uzdravenie, ale určite bude vo svojom pátraní a skúšaní postupovať rýchlejšie a bude mať veci viac pod kontrolou. A to zase môže priniesť do života viac pokoja a menší zmätok v duši. Lenže toto všetko sa dosť ťažko realizuje, ak lekár odmieta komunikovať. Dúfam, že raz sa toto v našom zdravotníctve zmení. A dovtedy nám nezostáva iné, ako stále dookola upozorňovať na takéto svetlé výnimky, dávať najavo, že práve takýchto lekárov si vážime, práve takýchto by sme chceli a potrebovali...