hghjgljhljhôjh

1. 10. 2016

Život exota (19)

Zdravím všetkých mojich čitateľov! Ospravedlňujem sa za dlhšiu pauzu v tomto seriáli. Nie, že by tie tri mesiace nebolo o čom písať, ale akosi nebol čas ani energia. Od júla som zápasila s liečbou na moje biedne kostičky s malými bielymi tabletkami, ktoré ma zakaždým odrovnali na niekoľko dní. Práve mám šťastlivo za sebou poslednú dávku a tajne dúfam, že mi pán doktor dá pred ďalším kolom na chvíľu pauzu. Popri tom sa vyskytli nejaké záležitosti v rodine, samozrejme každý deň do práce, domácnosť, moje špeciálne varenie a zopár ďalších povinností... no a tie nešťastné lyžičky jednoducho nepustia (viď Život exota 2).
Ale dnes večer sa mi konečne objavilo trochu voľného priestoru, a tak som sa rozhodla, že vám niečo napíšem. Chcem vás totiž potešiť jednou dobrou správou. Cez leto som s potešením zistila, že aj taký exot ako ja môže zvládnuť týždňovú dovolenku :-)  Áno, aj s takou komplikovanou diétou (bez lepku, mlieka, histamínu a dlhého zoznamu ďalších potravín), a tiež so všetkými ostatnými obmedzeniami, ktoré Sjögren a jeho družina so sebou prinášajú (niečo málo o nich ste mohli čítať v predchádzajúcich častiach tohto seriálu). Áno, dá sa to, len musí človek trochu ponamáhať svoje mozgové závity, a tiež nabrať odvahu konzultovať svoje obmedzenia s prípadným hostiteľom, u ktorého by chcel nejaký čas pobudnúť.
Všetko sa vlastne začalo tým, že som na jar tohto roku zmenila prácu. V niektorom z predchádzajúcich príspevkov som už spomenula, že som skončila s vedúcou funkciou a vrátila sa späť do výroby. Vďaka tomu sa mi otvorila možnosť zobrať si normálnu dovolenku – nebyť na telefóne, neriešiť zabezpečenie výroby, ale celkom naozaj odpočívať. To ma nakoplo k premýšľaniu, ako túto dovolenku využiť. Nedalo by sa po niekoľkých rokoch sedenia doma konečne na chvíľu zmeniť prostredie? A kam sa vybrať? A hlavne, ako to zvládnuť so všetkými mojimi obmedzeniami? Dá sa to vôbec?!?
Chvíľu sa mi zdalo, že to jednoducho nejde a basta. Škoda rozmýšľať. Ale potom som si povedala, že sa predsa tak ľahko nevzdám. Obzvlášť, keď som sa dozvedela, že presne v termíne mojej dovolenky sa koná Letná biblická škola a Biblia je kniha, ktorá ma naozaj zaujíma. Povedala som si, že raz to skúsiť musím, pokiaľ nechcem do konca života sedieť zavretá doma, a tak som začala tuho premýšľať, ako by sa to dalo zrealizovať.
Pri mojej komplikovanej diéte, kde záleží nie len na použitých surovinách, ale aj na ich vzájomnej kombinácii a spôsobe skladovania a prípravy, by bolo príliš zložité niekomu vysvetľovať, ako mi má navariť. Takže mi zostala druhá možnosť zabezpečiť si vlastnú stravu. Nejaký čas som premýšľala, ako to urobiť. Keď som už mala akú takú predstavu, oslovila som organizátora, či by mi poskytol nejaký priestor v mrazničke, chladničke a tiež na sporáku. Pripravila som si čo najviac obedov „na hotovo“ do mrazeného stavu. Upiekla som si napr. mäso, pšenové fašírky, kapustu so slaninkou... podelila na porcie a zamrazila. Priamo na mieste som si potom každý deň vytiahla z mrazničky jednu porciu, zohriala a dorobila k nej jednoduchú prílohu (cestoviny, zelenina na pare...). Zobrala som si aj olej na varenie (pretože v mojom prípade nie je jedno, aký použijem). Zbalila som vlastnú doštičku a nožík na krájanie, vlastnú varešku, sito na scedenie cestovín... skrátka veci, ktoré si bezlepkári musia ustrážiť čisté, obzvlášť v kuchyni, kde sa používa lepok. Zobrala som si aj vlastný naparovací hrniec na parenie zeleniny. Nabalila som si v mrazenom stave svoj domáci chlebík a nejakú tú sladkosť. „Vianočné“ keksíky, o ktorých ste mohli čítať v mojom predchádzajúcom príspevku, boli určené práve na túto dovolenku. Zbalila som ovocie, ktoré môžem konzumovať, nejakú zeleninku, moju domácu kačaciu masť na chleba, detské presnidávky s „príslušenstvom“ (jedávam ich namiesto jogurtu s kukuričnými lupienkami, brusinkami, mandľami), instantnú kukurično-pšenovú kašu, na prípravu ktorej postačí nechať zovrieť vodu v rýchlovarnej kanvici, a rôzne ďalšie drobnosti, aby som mala na celý týždeň ako tak pestrú stravu a hlavne, aby som nezostávala hladná. Veci, ktoré ja môžem jesť, sa totiž nedajú len tak ľahko zohnať v bežných obchodoch. Človek sa nemôže spoľahnúť, že si niekde niečo kúpi, keď mu bude chýbať. Takže som išla na dovolenku poriadne nabalená, ale stálo to za to. Moje trávenie to zvládlo pomerne slušne, bez väčších problémov. Pre dlhodobé stravovanie to iste nie je ideál, ale na tejto dovolenke som si otestovala, že jeden týždeň sa na mrazenej strave prežiť dá.
Čo sa týka ďalších obmedzení, aj to sa podarilo celkom pekne zvládnuť. Zohnala som si malú taštičku na opasok, ktorej pracovne hovorím „kápezetka“ (krabička poslednej záchrany). V nej som mala neustále po ruke to najdôležitejšie – umelé slzy do očí, pankreatické enzýmy k jedlu a tiež cukríky a žuvačky keby sliznica v hrdle začala štrajkovať. No a všade som nosila so sebou malú fľašku s vodou. Aj všetko ostatné sa zvládlo celkom fajn. Jediné, čo mi trochu vadilo, bolo, že som musela večer chodiť spať skôr ako ostaní a aj po poobediach si ísť namiesto výletu na chvíľu oddýchnuť. No jo, únava k Sjögrenovi jednoducho patrí, s tým nič nenarobím. Keď som chcela celý týždeň fungovať, musela som to rešpektovať a podriadiť sa.
Nakoniec som bola veľmi rada, že som sa na túto moju pokusnú dovolenku odhodlala ísť. Užila som si pekný a pohodový týždeň. A to nie len po stránke zdravotnej, fyzickej. Bol to príjemný odpočinok aj pre dušu. Podarilo sa mi odstrihnúť sa na celý týždeň od telefónu a internetu a predovšetkým, dostala som sa do partie ľudí, ktorým vôbec nevadili moje odlišnosti. Nejaké tie otázky určite boli, zaujímalo ich, čo to mám za diétu, prečo nemôžem jesť to, čo oni a rôzne ďalšie veci okolo mojich obmedzení. Ale boli to otázky z kategórie „ozajstné“. Oni naozaj chceli na ne počuť odpoveď. A hlavne, všetko rešpektovali tak, ako to je. Ak zápasíte so zdravotnými problémami, ktoré nie je vidno, ktoré sa ťažko vysvetľujú a ešte ťažšie dokazujú (nechýba vám žiadna ruka ani noha), určite dôverne poznáte komentáre typu: si len moc precitlivená, keby si to zjedla, určite by sa ti nič nestalo, moc vymýšľaš, taká poriadna robota na roli by ťa isto vyliečila atď. Zvládnuť takéto diskusie je niekedy ťažšie, ako zvládať samotné ochorenie. Ale musím povedať, že počas tejto mojej dovolenky sa mi nič takéto nestalo. Nemusela som reagovať na žiadne takéto narážky. Samozrejme, bolo aj veselo, občas padli okolo mojich odlišností aj vtipy, ale všetko v rámci rešpektu a porozumenia. Humor skrátka musím byť, to je jasné, lebo inak by bol život neznesiteľný a ja nemám problém urobiť si srandu sama zo seba, pokiaľ v tom nie je škodoradosť alebo výsmech. A tie tam určite počas celého týždňa neboli.
Ďakujem predovšetkým môjmu Bohu, že mi túto dovolenku umožnil, postaral sa o prípravu i realizáciu a tiež ďakujem organizátorom Letnej biblickej školy, ktorí vyhoveli mojim zvláštnym požiadavkám. Veľmi dobre som si tam odpočinula na tele i na duši a užila som si aj štúdium Biblie, na ktoré som sa veľmi tešila. Bola to pre mňa po dlhom čase taká malá oáza pokoja uprostred bojov, ktoré musím denne vybojovať. A tiež to bola pre mňa veľmi dôležitá pozitívna skúsenosť. Teraz viem,  že aj s takými „exotickými“ diagnózami, aké sa na mňa nalepili, sa dá ísť medzi ľudí a užiť si pekné chvíle.