Spomínam si na jeden takýto moment, možno šesť – sedem rokov dozadu, kedy toho bolo na mňa už naozaj príliš. Bola som veľmi nahnevaná na Boha za to, akou cestou ma vedie – neustále samé prekážky pod nohami, samé neriešiteľné veci. Mala som strašnú chuť vykričať Mu všetko, čo ma ťažilo, čomu som nerozumela, čo ma privádzalo do zúfalstva. Nemohla som to doma vydržať, a tak som sa obliekla s úmyslom ísť von, trochu si na čerstvom vzduchu prevetrať hlavu. Lenže počasie nebolo práve prívetivo naladené a kým som prišla na koniec ulice k lesu, v ktorom som sa chcela prejsť a upokojiť, rozpršalo sa.
Na chvíľu som zastala a uvažovala, že by som sa mala vrátiť domov. Ale ako som tam tak stála na okraji lesa, pocítila som vo svojom srdci volanie, výzvu od Boha: „Bojíš sa, chceš utiecť? Veď poď ďalej a vyklop, čo máš na srdci. Chceš sa hádať? Tak do toho!“ Po chvíľke váhania som túto výzvu prijala a vkročila do lesa. Bola som tam úplne sama (veď kto by v takom počasí chodil von?), len ja a Boh. Stála som tam, zmáčaná dažďom a slzami, a vylievala Bohu svoje srdce. Mala som pocit, že moja bolesť je taká veľká ako ten silný dážď. Vykričala som tam Bohu všetky otázniky a výkričníky, ktoré som dokázala v tej chvíli vo svojom srdci nájsť. Samozrejme, vo všetkej úcte, žiadne nevhodné výrazy, ale od srdca. Vyliala som Mu svoje srdce úplne do dna. A On celý čas pozorne počúval. Prehovoril len raz alebo dvakrát, ak si dobre pamätám, ale jasne som cítila, že bol tam. Stála som tam možno hodinu – dve, to už presne neviem. Premokla som úplne do nitky, ale bolo mi to jedno. Bola som na Boha a na život tak veľmi nahnevaná, že som to potrebovala zo seba dostať.
Keď som sa vrátila domov, unavená a premočená, síce som nemala odpovede na svoje otázky, ale moje srdce sa konečne upokojilo. Keď som si potom uvedomila, kto je Boh a kto som ja, že som si dovolila takto sa k Nemu správať, a že mi to dovolil On, naplnilo ma to veľkým rešpektom voči Nemu. Veľmi si vážim, čo v tej chvíli pre mňa urobil, že ma nechal pristúpiť k sebe tak blízko, že ma nechal vysloviť všetko, čo bolo v mojom srdci, aj keď to boli výčitky voči Nemu. Vážim si, že ma chcel počúvať a aj naozaj pozorne počúval. A hoci som do toho lesa išla s hnevom a možno tak trochu aj s chuťou skoncovať s naším vzťahom, táto skúsenosť ma k Nemu pripútala viac ako kedykoľvek predtým. V tom lese som mala možnosť pocítiť Jeho neopísateľnú veľkosť, Jeho zvrchovanosť, Jeho právo a moc, ale zároveň aj Jeho ochotu zostúpiť zo svojho majestátu, ochotu prísť celkom blízko a zaoberať sa takým bezvýznamným človekom, ako som ja. Zanechalo to vo mne veľmi silný dojem.
Na tejto udalosti som si mohla uvedomiť a pripomenúť, že život s Bohom je v prvom rade o vzájomnom vzťahu, o vzájomných rozhovoroch, úprimnosti a dôvere. Uistila som sa, že môžem k Nemu prísť s čímkoľvek. Môžem Mu s úctou ale smelo povedať, ak niečomu nerozumiem, ak ma niečo trápi alebo dokonca hnevá. Môžem smelo klásť otázky a nemusím sa báť, že by sa na moje slová urazil, alebo ma kvôli nim opustil. Za to si Boha veľmi vážim. A vlastne, s odstupom času sa mi stále častejšie stáva, že už ani veľmi nemám potrebu niečo hovoriť. Občas Mu len tak sedím „na kolenách“, v Jeho láskavom objatí, a spoločne mlčíme. Ja viem, že On je pri mne a On vie, že ja som pri Ňom. A nepotrebujeme na to slová.