Hľa, stojím pri dverách a klopem. Keby niekto počul môj hlas a otvoril by dvere, vojdem k nemu a budem večerať s ním a on so mnou.
Keď my ľudia niekomu pomôžeme, niekoho alebo niečo zachránime, často to končí tým, že nám druhá strana poďakuje, rozlúčime sa a viac sa už nestretneme. Ale, ako bolo v tejto kázni zdôraznené, nie tak je to so záchranou, ktorú nám daroval Pán Ježiš.
On stojí pri dverách a klope. Keď počujeme Jeho hlas, keď Mu otvoríme svoje srdce, svoj život, môžeme Jeho dar záchrany prijať – môžeme prežiť odpustenie našich hriechov a tešiť sa z istoty večného života. Tým ale Jeho dielo nekončí. On neklope na naše dvere len preto, aby nám niečo odovzdal a zase sa otočil na odchod. On túži s nami zostať a nadviazať vzťah. Verš zo Zjavenia 3,20 hovorí: „vojdem k nemu a budem večerať s ním.“ Ten slávny Kristus, Spasiteľ, Boží Syn, práve ten chce večerať so mnou. Nie je to úžasná ponuka? Ale to nie je všetko. On netúži len po jednostrannej akcii. On túži po obojsmernom vzťahu. V tomto verši nehovorí iba: „ja budem večerať s ním,“ ale dodáva, „a on so mnou.“ A toto je veľmi vzácne a veľmi dôležité poznanie, ktoré som si zo spomínanej kázne odniesla.
Nedeľu čo nedeľu sa na našich bohoslužbách stretávame k sláveniu Pamiatky Pánovej, aby sme si pripomínali dielo záchrany, ktoré On pre nás z lásky vykonal. Rada sa tohto aktu zúčastňujem. Rada prichádzam každú nedeľu do zboru, aby som mala účasť na tejto pripomienke – na lámaní chleba a pití z kalicha. Je mojim potešením, keď môžem „večerať“ s Ním. Ale pod váhou slov zo Zjavenia 3,20 si uvedomujem, že tu nejde iba o mňa, o moju túžbu, moju radosť, môj úžitok. Je tu ešte ďalší, rovnako dôležitý dôvod, pre ktorý by som si mala strážiť čistotu srdca a života, aby som mohla mať účasť na Jeho Pamiatke – totiž, že aj On túži večerať so mnou. Nie len ja som rada a teším sa, keď môžem byť s Ním, ale aj On má potešenie z toho, keď môže mať plné spoločenstvo so mnou.