Kdo se bojí vodou jít,ten podle tónů faraonů musí žít.
Tieto slová z jedného černošského spirituálu mi pripomínajú príbeh Izraelského národa, ktorý musel cestou z Egypta prejsť stredom Červeného mora.
Ak by zostali na brehu, chytila by ich faraónova armáda a zajala späť do otroctva. No zároveň vykročiť vpred znamenalo obrovskú neznámu, niečo, čo ešte nikdy nezažili, čo ešte nikdy predtým neurobili. Bolo to veľmi ťažké rozhodnutie. Tento príbeh však nie je iba historickou udalosťou. Vnímam ho aj ako určitý obraz alebo možno pomôcku pri rozhodovaní aj v dnešných časoch.
Jednak mi to veľmi pripomína najdôležitejšie rozhodnutie v živote človeka, kedy si vyberá z dvoch možností. Buď môže vykročiť vpred s Bohom, ktorý dáva život, aj keď to možno znamená vykročiť do neznáma, do rizika. Alebo môže zostať na mieste, čo zase znamená navždy zostať v otroctve hriechu, ktorého neodvratným dôsledkom je smrť. Iná možnosť neexistuje, nie je žiadna stredná cesta. Na príklade izraelského národa možno vidieť, ktoré rozhodnutie bolo správne. Vykročili a Boh sa postaral, aby sa dostali na druhý breh. A nie len to, ich nepriateľ bol zničený.
Zároveň môže byť tento príbeh inšpiráciou aj pre kresťanov, ktorí už dávno kráčajú po ceste s Bohom. More mi pripomína niečo nové, nepoznané, možno niečo, čo naháňa strach, čo vyzerá ako bezvýchodisková situácia. Občas sa na také miesta dostávam. S obavami stojím na brehu mora, ktorému nevidím koniec a nemám tušenia, aké je hlboké. Vtedy si pripomínam citát uvedený v nadpise tejto úvahy a nachádzam v ňom povzbudenie. Pretože niekedy je potrebné a možno aj nevyhnutné „vodou jít“, aby sa človek pohol vpred, aby sa mohol odpútať od starých vecí, ktoré ho zväzovali, aby našiel slobodu, aby mohol voľne dýchať a rásť, alebo aby našiel cestu z trápenia, ktorým práve prechádza… Niekedy paradoxne práve vstupom do morských vĺn človek nachádza pevnú pôdu pod nohami.