Katherine a Jay boli mladí manželia, veriaci ľudia, ktorí si plánovali spoločný život, rodinu, službu Bohu. Krátko po svadbe a po narodení ich prvého syna sa im však veľmi nečakane, v priebehu pár minút zrútil celý svet. Katherine dostala vo veku 26 rokov náhlu mozgovú príhodu s masívnym krvácaním do mozgu. Musela podstúpiť náročnú operáciu, pri ktorej jej odstránili časť malého mozgu a jej šance na život boli mizivé. No navzdory všetkému Katherine prežila a po dlhej, únavnej rehabilitácii a niekoľkých ďalších operáciách sa jej obnovili niektoré funkcie tela, i keď mnohé obmedzenia zostali trvalé.
Táto kniha je otvorenou spoveďou z oboch strán – z pohľadu Katherine, ktorá prežívala utrpenie na vlastnom tele, a z pohľadu Jaya, ktorý sa ocitol v úlohe jej sprievodcu a opatrovníka. Obaja manželia veľmi otvorene a úprimne píšu o tom, s čím všetkým museli zápasiť fyzicky, na tele, ale aj vo svojom vnútri. Aké to je, keď človek náhle, bez varovania pozerá smrti priamo do očí. Keď zo dňa na deň musí odložiť úplne všetko bokom a zo všetkých síl bojovať s niečím, čo si sám do života nepriviedol, o čo nestál, neplánoval a nikdy nechcel.
Keď som čítala o vnútorných zápasoch Katherine a Jaya, o takmer neznesiteľnej bolesti ich srdca, keď som čítala ich mnohé otázky smerujúce k Bohu i k ľuďom, ich najvnútornejšie myšlienky, akoby zrazu vystúpili na svetlo aj tie moje, ktoré driemali niekde pod povrchom. S každou ďalšou prečítanou stránkou sa vyplavovali na povrch ďalšie otázniky a bolesti môjho vlastného srdca. Bolo to náročné a bolestivé čítanie plné sĺz. Zopárkrát som zaváhala a takmer som to vzdala. Ale nakoniec som knihu predsa len dočítala až do konca a stálo to za to. Človek sa potrebuje zo svojich strát a bolestí vyplakať, potrebuje ich nejako dostať zo seba, ale, ako sa v knihe píše: „Niekedy treba očividné straty najskôr pomenovať, aby sme ich mohli oplakať.“
Táto kniha mi pomohla pomenovať bolesť, ktorá posledné mesiace ťaží moje srdce a pripomenula mi tiež, že schopnosť hovoriť o svojom trápení môže byť dôležitou súčasťou uzdravovania, predovšetkým môjho vlastného, a možno aj iných, ktorí budú moje slová počuť alebo čítať. No zároveň mi ukázala, že je v poriadku, keď človek svoje straty nedokáže prijať a hovoriť o nich hneď za čerstva. Je v poriadku dopriať si čas a predstúpiť so svojím bremenom najskôr pred Boha a až potom pred ľudí.
Autori hovoria v knihe o celkom praktických veciach, ako riešili bývanie, rehabilitáciu a starostlivosť o Katherine a tiež o ich malého polročného synčeka. Ale hovoria aj o tých ostatných „nemateriálnych“ záležitostiach, ktoré bolo treba riešiť. Museli sa naučiť vzdať sa vecí, ktoré nadovšetko milovali, naučiť sa žiť s vedomím, že svoj vlastný život ani život svojich najbližších nemajú pod kontrolou, že nie sú pisateľmi svojho vlastného príbehu. Obaja sa museli naučiť celkom novej dôvere v Boha, museli sa vierou postaviť na fakt, že „to, čo je pravdivé vo svetle, je pravdivé aj v tme“, že Boh a Jeho slovo sú nemenné nech sa deje čokoľvek.
Časom sa potrebovali naučiť zvládať nekonečný kolotoč únavného každodenného boja, ktorý sa dostavil po prvotnej fáze šoku a adrenalínu. Učili sa novej láske jeden k druhému a novému významu slova „manželstvo“, ktoré zrazu nadobudlo celkom iný rozmer: „…obaja sme sa snažili pochopiť naše nové osobnosti… Stres a únava z celého dňa občas pred spaním vyvolali takú či onakú hádku, no ja som vedel, že Katherine ma stále potrebuje, a rozhodne viac, ako ja potrebujem mať pravdu. Aj keď sa z nás ešte parilo, v takej chvíli sme sa poddali starostlivosti jeden o druhého, ani nie tak zo vzájomnej lásky, ale z lásky k Bohu a z vďačnosti za vzťah, ktorým nás obdaril… Pomohol som Katherine do kúpeľne a držal som jej bradu, aby som jej mohol vyčistiť zuby niťou. Potom si ľahla so postele a ja som začal každodenný rituál ošetrovania jej poškodeného oka… Žiadne utekanie, žiadne búchanie dverami, žiadne nočné jazdy autom ani prespávanie na gauči. No aj pri pokorujúcom procese slúženia, aj keď som práve nemal náladu, moje srdce voči nej zakaždým zmäklo. Zistil som, že milujúce správanie nevyhnutne vyvoláva skutočný pocit lásky a naopak.“
Katherine a Jay si potrebovali tiež vybudovať nové vzťahy so svojím okolím. Nejaký čas nevedeli, ako sa správať k ľuďom naokolo, a ani ľudia nevedeli, ako by sa mali správať ku nim. Učili sa, že to nezvládnu sami, že budú potrebovať pomoc iných, že o pomoc potrebujú požiadať a potrebujú ju prijať, a že pomoc a starostlivosť nepotrebuje iba Katherine, ale aj Jay ako jej opatrovník. Učili sa tiež, ako pristupovať k bolesti iných ľudí, ktorá bola v porovnaní s ich vlastnou tragédiou očividne menšia, no určite nie menej hodná pozornosti a lásky. A spoločne sa učili vďačnosti: „Dokážeme byť aj naďalej vďační Bohu za to, čo nám dal, čo dovolil, aby nám bolo odobraté, a čo nám nechal? Volanie po prejave vďačnosti, nie na konci všetkého, ale priamo uprostred, sa naliehavo ozývalo v našom vnútri. Možno nikdy nedôjdeme ku koncu, v ktorý dúfame, takže ak chceme čakať až dovtedy, kým oslávime všetko, čo nám bolo dané, možno sa tej oslavy nikdy nedočkáme.“
V knihe sa dočítate ešte o mnohých ďalších skutočnostiach, s ktorými sa Katherine a Jay museli vyrovnať. Museli sa naučiť žiť celkom nový život, úplne odlišný od toho predošlého a prijať fakt, že to už nikdy nebude také ako predtým. Som vďačná, že o tomto svojom hľadaní, o svojich víťazstvách, ale aj o svojich pádoch napísali tak otvorene a úprimne. Táto kniha je na jednej strane plná sĺz a bolesti, no zároveň je aj plná uzdravovania – predovšetkým duše, a plná nádeje: „V liste Židom 6,19 sa píše, že nádej je sťa bezpečná a pevná kotva duše. To ukotvenie vo viere v Ježiša uzdravuje našu dušu a práve duša potrebuje najviac uzdravenia."
Našli sme útočisko v tom, že sa budeme verne pridŕžať ponúkanej nádeje.
Máme ju ako istú a pevnú kotvu duše, ktorá siaha až dovnútra, za oponu,
kde za nás vošiel Ježiš ako predchodca.
Židom 6,18-20
Máme ju ako istú a pevnú kotvu duše, ktorá siaha až dovnútra, za oponu,
kde za nás vošiel Ježiš ako predchodca.
Židom 6,18-20