Počas leta som si prečítala zopár zaujímavých kníh, len akosi nebol čas napísať vám o nich. Takže trošku oneskorne niekoľko slov k môjmu letnému čítaniu.
Svet plný farieb od autorky Evy Woodsovej je veľmi zaujímavá záležitosť. Nato, že má vyše 400 strán a pomerne ťažkú tému, sa čítala veľmi dobre.
V knihe nájdete príbeh dvoch veľmi rozdielnych žien, ktorých osudy sa nečakane stretli a nejaký čas kráčali životom spoločne. Polly sa pokúšala čo najlepšie využiť posledné tri mesiace svojho života, pretože v jej mozgu sa usídlil agresívny, nevyliečiteľný nádor. Annie mala naopak život pred sebou, ale predošlé ťažké zranenia na duši jej bránili naozaj žiť. A preto si ju Polly vybrala za partnera, ktorý mal s ňou prežiť jej posledných sto šťastných dní. Polly sa totiž rozhodla, že skôr, ako zomrie, ešte vyťaží zo života, čo sa dá. Zároveň chcela zistiť, či sa dá aj v beznádejnej situácii byť šťastná. A práve ony dve, každá svojim spôsobom, sa v beznádejnej situácii nachádzali.
Kniha je zostavená na spôsob denníka, každá kapitola zobrazuje udalosti jedného dňa. Mohlo by sa zdať, že je to jedna z tých motivačných záležitostí, návod, ako prežiť sto zaručene šťastných dní. Niečo na ten spôsob, že ak v ťažkých chvíľach urobíte to alebo tamto, život bude zrazu radostný a všetky problémy sa scvrknú alebo zmiznú. Ale bola som potešená, že nič takého v knihe nie je, lebo ani sám život takto jednoducho nefunguje. Jednotlivé kapitoly skrátka opisujú plynutie života takého, aký v skutočnosti je. Polly a Annie hľadali a skúšali spôsoby, ako prekonať prekážky, ktoré sa im stavali do cesty, ako nájsť radosť zo života, ale nie vždy to vyšlo podľa ich predstáv. Niektorý deň sa naozaj skončil úspechom a slzami radosti, a iný naopak skončil katastrofou, so slzami smútku či hnevu. No podstatné je, že sa nevzdávali. Každý deň ich niekam posunul. Snažili sa žiť aj napriek pádom a prehrám, snažili sa kráčať ďalej, hoci to bolo v určitých momentoch nesmierne ťažké. Annie sa nakoniec podarilo nájsť si nové miesto v živote, podarilo sa jej zvíťaziť nad niektorými tieňmi minulosti. No a Polly... aj v jej krátkom živote sa všeličo udialo, a tiež v životoch mnohých ľudí okolo nej. Lebo Polly bola ako víchrica, ako búrka, ktorá sa s hrmotom priženie do vášho života, a zároveň ako dúha, ktorá sa nečakane objaví uprostred toho najväčšieho dažďa.
Táto kniha nie je zbierkou motivačných citátov, ktoré zaručenie všetko vyriešia, ale určite v nej nájdete mnoho podnetov na zamyslenie. Dovolím si citovať niektoré z nich:
Nezabuni, že ak chceš vidieť dúhu, musíš strpieť dážď.
Cesta dlhá tisíc míľ sa začína jediným krokom.
Aby si mohla preplávať oceán, musíš opustiť domovský prístav! Každý deň urob niečo nezvyčajné, aj keď ťa to desí!
Život je príliš krátky na sebaľútosť.
Nezabúdaj, ak nevyjde plán A, máš k dispozícii ďalších dvadsaťpäť písmen abecedy.
Ak nedokážeš odpustiť, nakoniec tým trpíš najviac ty sama. Ty sama tú bolesť donekonečna vlečieš so sebou.
Nenávisť je, ako keď piješ jed a dúfaš, že umrie niekto iný.
Ďalšiu polhodinu počúvala (priateľku, ktorá hovorila o svojich trápeniach)... A zrazu si uvedomila, aké zvláštne je pre zmenu nebyť tým, komu sa rúca život, ale tým, kto môže azda niekomu pomôcť.
Rozpačito k nemu (k človeku v núdzi) natiahla ruku s papierovým vreckom a zvyškom cupcakov. Bolo jej jasné, že jeden koláč v celom kontexte veľa nezaváži, no jej prvé stretnutie s Polly ju naučilo, že je to omnoho viac než nič.
Zostávalo mi tak hrozne málo času. A tak mi napadlo, čo by sa stalo, keby som sa na zúrivosť a žiaľ jednoducho vykašľala. Keby som bola šťastná. Napriek všetkému, jednoducho šťastná.
Mier na Mesiac, a keď sa netrafíš, aj tak skončíš medzi hviezdami.
Pokiaľ ide o šťastie, niekedy je to celé iba o kontraste. Horúci kúpeľ v studenom dni. Studený drink uprostred horúceho leta. Ten pocit, keď dostaneš šmyk na ľade, no v zlomku sekundy je zasa všetko v poriadku.
Presne to je lyžovanie - to, čo sa deje medzi pádmi. Jediné, čo človek musí, je zakaždým znovu vstať... Pád už má za sebou, čo horšie by sa mohlo stať? Koniec koncov, aj iní padali. Neznamená to, že je nešikovná, hlúpa alebo nanič. Znamená to len, že... sa učí.
Pri lyžovaní, rovnako ako v živote, človek občas potrebuje niekoho iného, aby mu pri tom pomohol.
Prečo si nehovoríme, ako veľmi sa máme radi, kým to ten druhý ešte počuje?