Kedysi dávno som si vypočula jeden krátky príbeh:
Bola raz jedna utrápená žena. Prišla za kazateľom svojho zboru, sadla si u neho v pracovni a chcela sa mu posťažovať so svojimi problémami s manželom, s deťmi, v práci… Ale vtom zazvonil telefón a kazateľ sa musel na chvíľu vzdialiť, aby vybavil telefonát. Ako tam tak žena sedela a čakala, zbadala na stene tabuľku so slovami: Skús to s ďakovaním. Keď sa kazateľ vrátil späť do pracovne, žena tam už nebola.
Často na tento príbeh myslievam, hlavne na tú krátku vetu: Skús to s ďakovaním. Tento príbeh mi pomáha zvládať život.
Keď sa človek dostane do problémov, väčšinou si ako prvé potrebuje pred Bohom a aj pred ľuďmi vyliať srdce, posťažovať si, poplakať si a možno hľadať odpoveď na otázku: prečo? V prvých chvíľach trápenia je to úplne prirodzené, ani ja nie som výnimkou. Ale čím dlhšie utrpenie trvá, tým viac takéto myslenie ťahá človeka smerom dole, do depresie. Nie je to dlhodobo udržateľný postoj. Človek sa v tých všetkých problémoch, starostiach, nezodpovedaných otázkach a možno hneve, vzdore alebo sebaľútosti začne topiť, a môže sa nakoniec utopiť.
Vďačnosť prináša novú perspektívu
Mám pomerne zložitú diétu, postupne sa mi nazbieral dlhý zoznam zakázaných potravín. A nejde len o samotné potraviny, ale často záleží aj na ich skladovaní, spracovaní, použitom množstve či vzájomnej kombinácii. Nebolo vôbec jednoduché sa s tým popasovať. Trvalo mi viac než dva roky, kým som sa dokázala v tom zorientovať, naučiť sa, ktoré potraviny, v akom množstve, či v akej kombinácii mi škodia, a pokým som si z toho zvyšku vytvorila ako-tak prijateľný jedálniček. A nie je nič „lepšie“, keď potom jedného dňa zistím, že niečo z toho mála, čo som mohla jesť (a dokonca to aj chutilo), zrazu prestali v obchode predávať. Alebo sa moje telo jednoducho rozhodne, že nejakú ďalšiu potravinu z môjho povoleného zoznamu prestane tolerovať. A človek je zase na začiatku, odznova aby pátral, skúšal a premýšľal, ako si tú stravu vyskladať. V takých chvíľach mi je buď do plaču alebo ma pochytí hnev.
Ale postupne, po kúskoch sa pokúšam preorientovať na ďakovanie. Po prvotnom plači alebo záchvate hnevu si skôr či neskôr spomeniem na vetu z úvodného príbehu a začnem sa na veci pozerať z novej perspektívy. Prestanem sa aspoň na chvíľu zameriavať na budúcnosť – čo budem teraz jesť a kde tak asi zoberiem čas a energiu, aby som to odznova riešila?! Namiesto toho sa obzriem do minulosti a pokúšam sa Bohu poďakovať za to, že som si danú potravinu mohla aspoň na chvíľu vychutnávať, že moje telo aspoň dočasne mohlo mať z toho úžitok, prísun živín a vitamínov, alebo možno aspoň potešenie. Väčšinou až vo chvíli, keď niečo stratím, si naplno uvedomím, akú to malo pre mňa cenu, aké to bolo dobré. A o to viac môžem Bohu ďakovať, že mi to doprial, aj keď len na obmedzený čas.
Takto isto sa to učím robiť aj v ostatných oblastiach života. Nie len pri mojom komplikovanom stravovaní, ale aj keď prídu iné problémy, iné zdravotné komplikácie, nezhody v práci, či starosti a trápenie v rodine… Obzvlášť keď sa toho nakopí príliš veľa naraz, keď to na človeka padá jedno za druhým a nestíha sa ani poriadne nadýchnuť, práve vtedy mi takýto postoj vďačnosti pomáha neutopiť sa v tom. Zakaždým, keď sa po príchode trápenia spamätám z prvého šoku, zakaždým, keď sa mi podarí zmeniť perspektívu – budúcnosť nechať na Boha a pozrieť sa na chvíľu na minulosť a ďakovať za ňu – po každom takomto poďakovaní mi je o kúsok ľahšie na duši. Nie nadarmo nám apoštol Pavol radí: "Za všetko vzdávajte vďaky." (1Tes 5,18 ). Dokonca hovorí, že ďakovanie je Božia vôľa pre nás.
Vďačnosť potrebuje rásť
Nehovorím, že je to ľahké alebo že som v tom profík, to ani zďaleka nie. V niektorých chvíľach to môže byť naopak nesmierne ťažké. Ak človek stratí niečo alebo niekoho naozaj vzácneho, utrpí vážne zranenia na tele či na duši, alebo je vystavený utrpeniu príliš dlho, vtedy sa naozaj len ťažko hľadá dôvod a sila k vďačnosti. Ale postupne sa učím. Učím sa vďačnosti na maličkostiach.
Každý večer mám taký malý rituál, aspoň krátku chvíľku s Bohom, kedy si premietnem celý deň a hľadám maličkosti, za ktoré Mu môžem ďakovať. Pokúšam sa byť v tom naozaj úprimná, tak povediac „pozerať Bohu do očí“. Ak pri tom narazím na veci alebo udalosti, za ktoré mi poďakovať nejde, na rovinu Mu to poviem. A väčšinou po chvíli, niekedy kratšej a niekedy dlhšej, k tomu pripojím prosbu, aby mi pomohol v danej veci nájsť správny postoj srdca, aby utíšil bolesť a uzdravil rany na duši, ktoré mi táto vec spôsobila. A On na moju prosbu odpovedá, niekedy hneď a niekedy pomaly, po malých kúskoch uzdravuje moje srdce.
Nie je to ľahké, niekedy je to naozaj bolestivý proces, ale časom som zistila, že naozaj stojí za to učiť sa úprimnej vďačnosti. Život sa vďaka nej stáva krok za krokom, deň za dňom vždy o kúsok znesiteľnejší, ľahší, a napokon aj radostnejší. Vďačnosť za minulosť totiž dáva nádej do budúcnosti. Lebo ak Boh dával dobré dary v minulosti, čo si človek uvedomí práve skrze ďakovanie, tak môže dať dobré dary aj v budúcnosti. Pretože On sa nemení. Aký bol včera, taký je aj dnes, a taký istý bude aj zajtra (Heb 13,8).