Kniha Miluj tak, akoby si nikdy nebol zranený od autora Jentezena Franklina v sebe ukrýva zaujímavé rozprávanie o vzťahoch. Je to svieže a nenáročné čítanie, no napriek svojej jednoduchosti kniha v sebe nesie pomerne silný odkaz.
Na vzťahoch záleží
Pán Ježiš nám nechal jasnú správu, že to najdôležitejšie, na čom v živote najviac záleží, sú vzťahy. Keď sa Ho pýtali na prvé prikázanie, odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celou svojou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.“ (Mt 22,37-39) Našou úlohou je dbať v prvom rade o vzťah s Bohom, následne o vzťah k sebe samému a napokon o vzťahy medziľudské, na ktoré sa autor vo svojej knihe zameriava najviac.
Naše medziľudské vzťahy sa nevyhnú zraneniam. Čím bližšie sa dostávame k ľuďom okolo seba, či už je to manželstvo, rodina, priatelia alebo aj spoločenstvo cirkvi, tým väčšie riziko zranenia podstupujeme. A preto mnohokrát váhame, či v týchto vzťahoch zotrvať alebo či sa do nich vôbec púšťať. No Boh chce, aby sme žili vo vzťahoch a ponúka nám aj spôsob, ako to ustáť: v spomenutých slovách Pána Ježiša zaznieva, že láska je tým správnym kľúčom ku vzťahom. Jedine láska sa dokáže preniesť ponad zranenia. Jedine láska všetko vydrží a nikdy neprestane. Tak ako Boh neustále miluje nás aj napriek našim zlyhaniam, tak ako rodičia neprestanú milovať svoje deti ani vtedy, keď sa v nich sklamú.
Láska nie je nekritická
Pri toľkých slovách o láske by sa mohlo zdať, že autor má trochu jednostranný pohľad. Spočiatku môže mať čitateľ dojem, že autor prehliada vo vzťahoch všetko zlé a vyzýva k nekritickej láske. V nasledujúcich kapitolách nás však vyvedie z omylu. Hovorí veľa o tom, že láska je dobrotivá, trpezlivá, neodsudzuje, láska nikdy neprestáva – a na to nesmieme zabúdať; no na druhej strane musíme vedieť, že láska hriech nazve hriechom a vie postaviť hranice – ľuďom naokolo a aj sama sebe. Autor pridáva viaceré praktické tipy, ako si s tým poradiť. Pripomína tiež, že láske k ľuďom predchádza láska k sebe samému. Hovorí o tom, že často zápasíme s pokriveným vnímaní vlastnej hodnoty, resp. s chybným úsudkom, z čoho naša hodnota pramení. Až keď sa naučíme pristupovať sami k sebe správnym spôsobom, zvládneme tak pristupovať aj k ostatným ľuďom.
Učme sa odpúšťať
Autor sa tiež venuje jednej z najdôležitejších súčastí lásky, ktorou je odpúšťanie. Dalo by sa povedať, že bez odpúšťania láska jednoducho nedokáže fungovať. Ako inak by nás Boh mohol milovať, ak by nám neodpustil a stále znova neodpúšťal naše prehrešky? A to isté očakáva aj od nás, aby sme odpúšťali jeden druhému a tak uvádzali do praxe lásku.
Autor vo svojej knihe hovorí o viacerých aspektoch odpustenia, čo odpustenie je a čo naopak nie je, a čo všetko s odpustením súvisí. Hovorí napríklad, že odpustenie nie je strata pamäti, odpustenie neznamená, že skutok sa nestal. Milovať tak, akoby nás nikto nikdy nezranil neznamená, že budeme voči zraneniam slepí. Znamená to skôr, že sa naučíme so zraneniami správne zaobchádzať a odnaučíme sa počítať.
Odpustenie nám tiež nezaručí, že po zranení nezostanú jazvy. Tie síce bývajú spočiatku bolestivé, ale vďaka odpusteniu sa pre nás môžu stať pripomienkou našich víťazstiev. Rovnako ako jazvy Pána Ježiša hovoria o jedinečnom víťazstve nad hriechom a satanom. Pán Ježiš nám je príkladom, že napriek jazvám, ktoré sme Mu spôsobili, nás svojimi rukami pevne objíma. Také je skutočné odpustenie a skutočná láska. Takto by sme sa mali naučiť milovať.
Buduj a bojuj
Čo sa týka konkrétnych vzťahov, autor sa bližšie venuje manželstvu a rodine. Hovorí o tom, na akých základoch by tieto vzťahy mali stáť a ako sa o ne starať. Mnohé z uvedených princípov sa dajú využiť aj v iných vzťahoch. Napríklad vzťah rodiča a dieťaťa je podobný vzťahu medzi staršími a mladšími v cirkvi. Aj v cirkvi si potrebujeme dávať pozor, aké dedičstvo odovzdávame ďalšej generácii, aký príklad im ukazujeme, akým postojom ich (často aj nevedome) učíme. Aj v cirkvi platí, že treba mladším poukázať na jasné princípy vymedzené v Písme, no zároveň potrebujú od starších počuť láskavé slovo a cítiť úprimné objatie...
Autor tiež pripomína, že o vzťahy treba bojovať. Nemali by sme vycúvať z manželstva, z rodinných väzieb alebo zo spoločenstva cirkvi bez boja a znova prikladá konkrétne rady, ako sa s tým popasovať. Na druhej strane faktom je, že keď sa veci rozbijú, málokedy sa podarí poskladať ich do pôvodného stavu. Boh má však schopnosť tvoriť veci úplne nové. Bez ohľadu na to, ako veľmi boli rozbité. On môže naše vzťahy vzkriesiť aj z popola.
Boh má vždy ešte jeden ťah
V závere knihy sa autor venuje aj vzťahu medzi človekom a Bohom. Aj Boha sa musíme naučiť milovať tak, akoby sme nikdy neboli zranení. Nie že by Boh robil niečo, čím by nám chcel ubližovať, ale my to niekedy tak vnímame. A napokon, keď sa pustíme do boja o vzťahy, či už medziľudské alebo vzťah s Bohom, autor pripomína, aby sme sa nezastavili na polceste, neuspokojme sa s niečím menším než nám Boh pripravil. Satan nás bude chcieť odradiť, zastaviť, ale vždy počúvajme Boha a Jeho zasľúbenia. A buďme si istí, že Boh má vždy ešte jeden ťah. Aj keby sme my už boli v koncoch, On v koncoch nikdy nebude.
V knihe sa dočítate ešte veľa ďalších podrobností. Je plná praktických rád na tému láska a odpustenie, a pri jej čítaní som mala dojem, že autor vie, o čom píše. Obzvlášť, keď opisuje pestré zážitky z výchovy svojich piatich detí, ktoré jedno po druhom prechádzali búrlivým obdobím puberty a svojim rodičom spôsobili nejedno bolestivé zranenie.