Po starozákonných príbehoch sa presunieme opäť do Nového zákona. Bude to presun ku knihe Skutkov apoštolov a ako o chvíľu zistíte, nie je to presun náhodný. Opäť budem čerpať z knihy Jak číst Bibli s porozuměním od autorov Gordon D. Fee a Douglas Stuart (ďalej uvádzaná ako Príručka).
Skutky apoštolov sú na tom veľmi podobne ako starozákonné rozprávania, je to opis reálnej histórie a platí pre ne takmer všetko z predošlej kapitoly. Napriek tomu sa autori Príručky venujú Skutkom v samostatnej kapitole a dôvod je veľmi prostý: väčšina kresťanov nečíta knihu Skutkov rovnako ako starozákonné rozprávania (napr. knihu Sudcov či Samuelove knihy). O starozákonných príbehoch len zriedka uvažujeme ako o zdroji biblických vzorov pre náš novozákonný život. Na druhej strane Skutky apoštolov čítame bežne práve takýmto spôsobom. A práve v tom spočíva náš problém s výkladom tejto knihy do dnešnej doby.
Hoci sú Skutky knihou, ktorá sa dobre číta, zároveň sú ťažkou knihou. Rôzni ľudia pristupujú k tejto knihe rôzne (niekto v nej hľadá históriu cirkvi, niekto model pre dnešnú cirkev a život kresťana...), čo môže spôsobovať selektívne čítanie – niektorým pasážam sa venuje väčšia pozornosť na úkor iných. Autori Príručky chcú čitateľom preto pomôcť správne pristupovať k tejto biblickej knihe, nájsť Lukášov pôvodný zámer jej napísania a klásť si pri jej čítaní nové druhy otázok.
Skutky apoštolov ako dejiny
Väčšina doporučení k historickému výkladu z predošlej kapitoly platí aj pri Skutkoch. Treba tu však doplniť, že Lukáš (autor Skutkov) bol pohan, ktorého Duchom inšpirované rozprávanie je zároveň skvelým príkladom helenistickej historiografie.
Takýto zápis dejín nebol písaný len kvôli zachovaniu historických záznamov, pre zachytenie minulosti. Skôr bol písaný pre povzbudenie či pobavenie (t.j. ako dobré čítanie), a zároveň s cieľom informovať, poskytnúť mravné poučenie či predložiť apologetické pojednanie (obhajoba kresťanskej náuky).
Lukášove dve knihy (evanjelium a Skutky) do tohto typu zapisovania dejín dobre zapadajú. Sú obzvlášť dobrým čítaním a zároveň Lukášove záujmy zahŕňajú viac ako len pobavenie či informovanie čitateľov. Pri ich historickom výklade nestačí len otázka typu „čo sa stalo?“, ale potrebná je aj otázka „aký cieľ Lukáš svojím rozprávaním sledoval?“
Druhá spomenutá otázka je veľmi dôležitá. Ak sa preukáže, že Lukášovým cieľom bolo v knihe Skutkov stanoviť vzor pre cirkev vo všetkých dobách, potom sa tento vzor určite stane normou – tým, čo Boh požaduje od všetkých kresťanov za akýchkoľvek podmienok. Ak však bolo Lukášovým zámerom niečo iné, potom bude aj prenos knihy Skutkov do súčasnej doby odlišný. Zistiť Lukášov skutočný zámer je však dosť obtiažne, sčasti preto, že nevieme, kto presne bol Teofil (ktorému túto knihu Lukáš adresoval) a sčasti preto, že Lukáš, ako sa zdá, mal mnoho rôznych záujmov.
Pri historickom výklade Skutkov je teda objektom nášho záujmu nie len otázka „čo?“ ale aj otázka „prečo?“ Ako vždy, knihu Skutkov je potrebné si najskôr prečítať, najlepšie celú naraz. Pri čítaní si všímajte také veci, ako sú napríklad kľúčoví ľudia a miesta, opakujúce sa motívy (čo Lukáša naozaj zaujíma?) a prirodzené rozdelenie knihy. Potom sa vráťte a letmo si prejdite text znova, aby ste si mohli zaznamenať jednotlivé body a citáty k nim. A nakoniec si položte otázku: „Prečo Lukáš napísal túto knihu?“
Rozdelenie a obsah Skutkov
Skutky sa dajú rozdeliť viacerými spôsobmi. Môžeme ich rozdeliť podľa Lukášovho záujmu o Petra (kapitoly 1-12) a Pavla (kapitoly 13-28) alebo z hľadiska zemepisného šírenia evanjelia (1-7 Jeruzalem, 8-10 Samária a Judsko, 11-28 „koniec zeme“).
Alebo existuje ešte jeden spôsob delenia – pri čítaní si všímajte zhrňujúce výroky vo veršoch 6,7; 9,31; 12,24; 16,4; a 19,20. Zdá sa, že sa v týchto bodoch rozprávanie vždy na chvíľu zastaví a následne sa začne odvíjať nejakým novým smerom. Autori Príručky ďalej podrobnejšie charakterizujú práve toto posledné rozdelenie Skutkov na šesť blokov. Podľa tohto rozdelenia som si knihu prečítala, pretože som momentálne nemala dostatok času ani sústredenia, aby som si prečítala celé Skutky naraz.
1.) Odsek 1,1-6,7 zahŕňa popis prvotnej cirkvi v Jeruzaleme, prvé kázne, spoločný život v rámci cirkvi, jej rast a počiatočný odpor voči nej. Môžeme si všimnúť, že všetko je tu židovské, vrátane kázní, odporu a aj toho, že prví veriaci naďalej udržujú zväzky s chrámom a synagógami. Tento blok končí rozprávaním, ktoré naznačuje, že sa medzi grécky a aramejsky hovoriacimi veriacimi objavila nejednota.
2.) 6,8-9,31 je opisom prvého zemepisného rozšírenia do diaspory Židov či „skoro Židov“ (Samaritáni a prozelyti), ktorého nositeľmi boli „helenisti“ (grécky hovoriaci kresťania z radov Židov). Sem Lukáš zahrnul aj obrátenie Pavla. Kľúčom k tomuto počiatočnému rozšíreniu je Štefanova mučenícka smrť.
3.) 9,32-12,24 opisuje prvé nesenie evanjelia k pohanom. Kľúčom je tu obrátenie Kornélia, ktoré je opakované dvakrát. Patrí sem aj príbeh cirkvi v Antiochii, kde sa teraz helenisti cieľavedome podieľali na obrátení pohanov.
4.) 12,25-16,5 obsahuje opis zemepisného šírenia evanjelia do pohanského sveta, teraz už s Pavlom ako hlavnou postavou. Židia v tomto čase bežne odmietajú evanjelium, pretože zahrňuje pohanov. Cirkev sa stretáva na porade a svojich bratov a sestry z pohanov neodmieta ani im neukladá židovské náboženské požiadavky. Toto potom slúži ako kľúč k plnému rozšíreniu evanjelia medzi pohanov.
5.) 16,6-19,20 je popisom ďalšieho, ešte západnejšieho šírenia evanjelia do pohanského sveta, tentokrát do Európy. Židia evanjelium opakovane odmietajú, zatiaľ čo pohania ho prijímajú.
6.) 19,21-28,30 zahŕňa popis udalostí, ktoré Pavla a evanjelium privádzajú do Ríma. Veľká pozornosť sa tu venuje výsluchom Pavla, kde je trikrát vyhlásený za nevinného z akéhokoľvek zločinu.
Keď si budete čítať knihu Skutkov, autori Príručky upozorňujú na jeden dôležitý fakt – treba si všímať prácu Ducha Svätého. Ak budete čítať pozorne, uvidíte, že pri každom kľúčovom dianí a každej kľúčovej postave hrá Duch Svätý hlavnú úlohu. Podľa Lukáša sa nič z tohto smerovania vpred neodohralo na základe ľudského plánu, stalo sa to preto, že to Boh chcel a že to Duch Svätý vykonal. Mimochodom, mne to pripomenulo jeden z bodov, uvedených pri čítaní starozákonných rozprávaní – že hlavnou postavou v biblických príbehoch je nakoniec vždy sám Boh.
Lukášov cieľ
Ako som už vyššie spomenula, autori Príručky píšu, že nájsť Lukášov zámer, s ktorým písal knihu Skutkov, nie je vôbec jednoduché. Musíme si dať pozor, aby sme neurobili unáhlené závery. Autori sa pri hľadaní Lukášovho zámeru opierajú o viacero faktov:
1.) Kľúčom k pochopeniu Skutkov sa zdá byť Lukášov záujem o Duchom Svätým vedené šírenie evanjelia od jeruzalemských počiatkov k tomu, že sa stalo celosvetovým javom, kde prevládali pohania. Na základe vnútorného usporiadania knihy je jasné, že k Lukášovým záujmom nesporne patrí misia medzi pohanmi a úloha Ducha Svätého v nej.
2.) Tento záujem o smerovanie evanjelia dokladajú aj fakty, o ktoré sa Lukáš nezaujíma:
Nezaujímajú ho životy apoštolov, tj. ich životopisy. Jediným z nich, o ktorého konci sa niečo dozvedáme, je Jakub (12,2). Peter sa po tom, ako je šírenie evanjelia medzi pohanov uvedené do pohybu, stráca zo scény, s výnimkou 15. kapitoly, kde potvrdzuje správnosť misie medzi pohanmi.
Za druhé sa takmer vôbec nezaujíma o cirkevnú organizáciu a zriadenie. Nehovorí napríklad nič o tom, prečo alebo ako prešla cirkev od vedenia Petra k vedeniu Jakuba, Ježišovo brata (12,17; 15,13; 21,18); ani nám nevysvetľuje, ako boli organizované miestne zbory, uvádza len toľko, že boli "ustanovení starší" (14,23).
A za tretie, okrem šírenia evanjelia v priamej línii z Jeruzalema do Ríma tu o žiadnom inom nie je zmienka. Nie je tu ani slovo o Kréte (Tít 1,5), Ilýrii (Rim 15,19) či o Ponte, Kapadócii a Bitýnii (1 Pt 1,1), nehovoriac o expanzii cirkvi na východ smerom k Mezopotámii či južne do Egypta.
Toto všetko dohromady nám hovorí, že dejiny cirkvi sami o sebe jednoducho neboli dôvodom, prečo Lukáš túto knihu napísal.
3.) Nezdá sa ani, že by Lukášovi išlo o stanovenie nejakých štandardov – aby všetko uviedol do jednotného systému. Keď popisuje jednotlivé obrátenia, obvykle sú tu prítomné dva prvky: krst vodou a dar Ducha. Tie však môžu byť opísané aj v opačnom poradí, pri čom kladenie rúk tu buď spomenuté je alebo nie je, o hovorení jazykmi sa tu buď hovorí alebo nehovorí, a len sotva je tu nejaká zmienka o pokání. Podobne Lukáš nehovorí ani nenaznačuje, že pohanské cirkvi viedli podobný spoločný život ako cirkev v Jeruzaleme (2,42-47 a 4,32-35).
Takáto rôznorodosť pravdepodobne znamená, že sa tu nepredkladá žiadny konkrétny model, ktorý by mal slúžiť ako výlučný model kresťanských skúseností alebo cirkevného života. Znamená to, že by tieto Lukášove rozmanité príbehy nemohli povedať niečo aj nám dnes? Nie nutne. Prvoradou otázkou však je: Čo sa Lukáš snažil povedať svojim prvým čitateľom?
4.) Napriek tomu autori Príručky veria, že Lukáš mal s väčšinou knihy Skutkov úmysel, aby slúžila ako model. Nie však ako model konkrétnych vecí, ale skôr ako celkový obraz. Z toho, ako ho Boh viedol pri zostavení tejto knihy, sa zdá byť pravdepodobné, že toto víťazné, radostné a postupujúce šírenie evanjelia, obdarené mocou Svätého Ducha a vedúce k zmene životov, môžeme chápať ako Boží zámer pre pokračujúcu cirkev. A práve preto, že je to Božím zámerom, nič mu v tom nemôže zabrániť – ani Sanhedrin (židovský najvyšší súd za nadvlády Rimanov) alebo synagóga, ani nejednotnosť či úzkoprsosť a ani väzenie či spiknutie.
Lukáš teda pravdepodobne chcel povedať, že cirkev by mala byť ako kresťania vystupujúci v Skutkoch – nie však podľa nejakého konkrétneho modelu, ale skôr v širšom zmysle.
Nateraz asi toľko. Nabudúce si povieme ešte niektoré ďalšie užitočné veci, ktoré je dobré mať na mysli pri čítaní knihy Skutkov.