Dnes večer mi je akosi smutno. Niekedy sa dejú v živote veci, ktorým nerozumieme a ťažko sa prijímajú. Nevieme, prečo náhle odchádzajú tí, ktorí pre nás veľa znamenali a tak veľmi nám chýbajú, alebo prečo prichádzajú rôzne bolesti, choroby a trápenie... Útechou sú mi slová žalmistu Dávida:
Len jedno som žiadal od Hospodina, len o to sa snažím, aby som smel bývať v jeho dome po všetky dni svojho života, aby som mohol rozjímať o dobrote Hospodina a obdivovať jeho chrám. Veď ma schová vo svojom úkryte v deň pohromy. Ukryje ma v skrýši svojho stanu, postaví ma vysoko na skalu.
(Žalm 27,4-5)
A tak sa snažím svoje ubolené telo aj dušu usadiť v Božom dome, zdvihnúť zrak, utrieť si slzy a rozhliadnuť sa. Sedenie v Božom dome neprináša vždy odpovede, ktoré by sme chceli počuť, ale prináša nový pohľad na život, Boží pohľad... Dáva mi to možnosť pocítiť, že existuje niekto väčší, ako som ja, ako sú moje problémy alebo slzy, niekto mocnejší ako akékoľvek dianie v tomto svete... Dáva mi to príležitosť spoznávať Boha a pozorovať Jeho diela... a nachádzať pokoj a nádej a mnoho ďalších dôležitých a vzácnych vecí...