No aj keď viem, že ich odovzdávam do tých najvzácnejších rúk – do rúk Pána Ježiša Krista – aj tak nie je ľahké rozlúčiť sa. V takýchto chvíľach mi pomáhajú vzácne a potešujúce slová z jednej knihy. Autor v nej veľmi pekne zobrazil vzájomné spojenie tých, ktorí svoju nádej zakotvili v Bohu.
Našli sme útočisko v tom, že sa budeme verne pridŕžať ponúkanej nádeje. Máme ju ako istú a pevnú kotvu duše, ktorá siaha až dovnútra, za oponu, kde za nás vošiel Ježiš ako predchodca, keď sa stal veľkňazom naveky... (Židom 6,18-20)Autor vo svojej knihe píše, že ľudia sú ako lode. Každý, kto zložil svoju nádej v Bohu cez obeť Pána Ježiša Krista, má svoju kotvu pevne uloženú hore za oponou, v Božej svätyni. Aby kotva mohla plniť svoju funkciu, medzi ňou a loďkou je samozrejme aj spojovacie lano, ktoré môže byť obrazom Svätého Ducha.
Práve vďaka kotve a lanu môžu byť naše loďky navzájom prepojené. Pretože moju kotvu, aj kotvy mojich blízkych, drží v rukách tam za oponou Ten istý – náš Veľkňaz, Pán Ježiš Kristus. On povedal: „Ja im dávam večný život a nezahynú naveky, nik mi ich nevytrhne z ruky.“ (Ján 10,28)
Pán Ježiš je styčným bodom, cez ktorý sú navždy spojené všetky Božie deti. Bez ohľadu na to, či sú blízko pri sebe alebo sú od seba vzdialené. A jedného dňa príde tá krásna chvíľa, kedy sa ku svojim kotvám doplavíme všetci. Stretnú sa tam všetci tí, ktorí svoju kotvu zverili do rúk Pána Ježiša Krista a predovšetkým sa stretneme tvárou v tvár s naším Pánom a Veľkňazom.
To je naša a moja osobná nádej. Nádej, ktorá dvíha môj pohľad a ťahá moju loďku smerom hore, k môjmu Bohu a môjmu domovu. A vďaka ktorej viem, že nech sa stane čokoľvek, s mojimi blízkymi budem navždy spojená.
Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás podľa svojho veľkého milosrdenstva vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej. (1. Petra 1,3)
Mám však nádej v Pánovi Ježišovi... (Filipanom 2,19)