Po dlhšej pauze som sa opäť dostala k seriálu o čítaní Biblie. Len pre pripomenutie – predošlé časti nájdete v rubrike Ako čítať Bibliu. Doteraz sme si stihli povedať niečo o čítaní starozákonných príbehov, novozákonných epištol, knihy Skutkov, evanjelií a podobenstiev. Boli to zaujímavé, užitočné a miestami aj pomerne náročné veci, ktoré som si celkom určite nezapamätala na prvý pokus. Priebežne sa k nim vraciam a pripomínam si ich – podľa toho, ktorú časť Biblie práve čítam.
No a dnes sa posunieme opäť trochu ďalej a pozrieme si niečo o čítaní Biblického zákona. Bude to trošku jednoduchšia téma ako tie predošlé, ale určite rovnako zaujímavá. Ako vždy, aj teraz budem čerpať z knihy Jak číst Bibli s porozuměním od autorov Gordon D. Fee a Douglas Stuart (ďalej uvádzaná ako Príručka).
Starozákonný Zákon
Pojem zákon môže byť spočiatku trochu mätúci, pretože celá Biblia je rozdelená na dve časti pomenované ako Starý zákon a Nový zákon. Tiež sa často stretávame s tým, že knihami zákona je označovaných všetkých päť kníh Mojžišových. Avšak vo väčšine prípadov, keď sa v Biblii hovorí o zákone – o nariadeniach pre Izrael – myslí a tým látka zapísaná od 20. kapitoly Exodus po 33. kapitolu knihy Deuteronómium. Tu je obsiahnutých viac ako 600 prikázaní, ktorých dodržiavanie sa od Izraelitov vyžadovalo ako dôkaz ich vernosti voči Bohu. Tejto časti Biblie sa teraz budeme venovať a pre jasnejšie odlíšenie si ju pomenujeme ako Zákon s veľkým Z.
Najväčším problémom pre väčšinu kresťanov je otázka výkladu Zákona pre dnešnú dobu, pre život Cirkvi. Preto autori Príručky začínajú práve touto témou.
Kresťania a Zákon
Ak ste kresťania, vyžaduje sa od vás dodržiavanie starozákonných nariadení? Ak áno, ako ich realizovať, keď nemáte k dispozícii chrám, ani svätyňu, kde by ste na oltár položili svoju obeť? Ak naopak starozákonné nariadenia už dodržiavať netreba, prečo Pán Ježiš povedal: "Amen, hovorím vám: Pokiaľ sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani najmenšie písmenko, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nestane" (Mt 5,18)? Tieto otázky sú legitímne a vyžadujú si odpovede. Pozrime sa teda, nakoľko je pre kresťanov dnešnej doby záväzné dodržiavanie Zákona. Autori Príručky ponúkajú k hľadaniu týchto odpovedí niekoľko vodítok:
1. Najskôr je dobré pripomenúť si, že starozákonný Zákon predstavuje zmluvné ustanovenia. Zmluva je záväzná dohoda medzi dvoma stranami, v tomto prípade medzi Bohom a Izraelom. Obe strany majú svoje povinnosti, ktoré sú v zmluve jasne stanovené. V dobe Starého zákona bolo veľa zmlúv v kategórii tzv. vazalských zmlúv. Boli to dohody medzi dvoma nerovnými partnermi – medzi vládcom a jeho poddaným. Takáto zmluva zabezpečovala poddanému (vazalovi) ochranu a pomoc od jeho vládcu, pri čom poddaný musel určeným spôsobom prejavovať vernosť tomuto vládcovi. Akákoľvek zrada zo strany poddaného so sebou niesla trest, ktorý bol v zmluve definovaný. Starozákonný Zákon Boh zostrojil podobne ako tieto vazalské zmluvy. Boh ako vládca vyžadoval od Izraela, aby mu v zmluve definovanými spôsobmi prejavoval vernosť. Ak to Izrael robil, dostával od Boha ochranu a pomoc, ak to nerobil, Boh ho za to mohol trestať.
2. Starozákonný Zákon nie je náš zákon. Starý zákon predstavuje zmluvu, ktorú my ako kresťania už nie sme povinní zachovávať. Žiadne z jeho ustanovení nie je pre nás záväzné, pokiaľ nie je zopakované v Novom zákone – pokiaľ tu nie je citované, nejakým spôsobom preformulované alebo podopreté (pozri Rim 6,14-15). Boh od svojej Cirkvi očakáva trochu iný prejav vernosti, ako očakával od Izraela.
3. Niektoré ustanovenia Starozákonného Zákona v Novom zákone obnovené nie sú. Väčšinu zákonov z piatich kníh Mojžišových by sme mohli rozdeliť do dvoch skupín: izraelské občianske zákony a izraelské obradné zákony. Do prvej skupiny patria tresty za rôzne zločiny, za ktoré sa človek mohol dostať pred súd. Takéto zákony sa vzťahujú len na občanov starovekého Izraela. Obradné zákony hovorili Izraelu, ako konať bohoslužby a podrobne určovali všetko, čo sa bohoslužobných obradov týkalo. Starozákonné obete boli centrom starozákonného uctievania Boha. Bez vyliatia krvi nebolo možné odpúšťať hriechy (Heb 9,22). Keď však prišla Ježišova definitívna obeť, tento starozákonný prístup už nie je potrebný. Uctievanie Boha v novozákonnej dobe pokračuje, ale už nie tým istým spôsobom, ako to mal nariadené starozákonný Izrael. Keď Pán Ježiš hovoril, že zo Zákona nezmizne ani jediné písmeno, nemyslel tým, že ho dnes máme stále dodržiavať, ale že Zákon nie je možné zmeniť. Obdobie Zákona a Prorokov však skončilo v momente, keď Ján Krstiteľ začal hlásať Novú zmluvu. Preto Pán Ježiš zdôrazňoval, aby sa ľudia poponáhľali do Božieho kráľovstva, pretože inak budú ďalej povinní dodržiavať Zákon, ktorý nie je možné upravovať. Pán Ježiš tento Zákon sám naplnil a dal nám nový zákon.
4. Časť Starozákonného Zákona je v Novom zákone obnovená. Niektoré prvky starozákonného morálneho Zákona sú v Novom zákone zopakované alebo preformulované a sú použiteľné aj naďalej. Svoju trvalú použiteľnosť majú tie zákony, ktoré nejakým spôsobom podporujú novozákonné prikázanie lásky k Bohu a k blížnemu: "Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celou svojou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci." (Mt 22,37-40) A tiež sem môžeme počítať Desatoro, ktoré Nový zákon rôznymi spôsobmi opakuje (Mt 5,21-37; Jn 7,23).
Mne osobne v Desatore trochu vŕta v hlave otázka soboty, ktorej sa autori Príručky priamo nevenujú. Hovoria však o tom, že Nový zákon viac ako presné kopírovanie príkazov opakuje princípy, ktoré sú platné nadčasovo – aj pre dnešnú dobu. Z tohto pohľadu by sa asi dalo povedať, že aj nariadenie soboty hovorí hlavne o princípe – Boh nás vyzýva, aby sme si urobili v týždni jeden deň odpočinku, nie aby sme si zviazali ruky kopou prísnych nariadení, ako si ich zväzovali Izraeliti. Aj sám Pán Ježiš nie raz upozorňoval svojich súčasníkov, že prikázanie soboty chápu nesprávne. Takže ja osobne toto prikázanie vnímam ako princíp, ktorý hovorí, že je užitočné a sám Boh nás k tomu vyzýva, aby sme jeden deň v týždni vypli, odpočinuli si a venovali sa Jemu. V Novom zákone vidieť, že prvá Cirkev mala takýto deň v nedeľu, a tak si myslím, že nevadí, ak sa sobotný odpočinok prenesie do nedeľného. Toľko moja osobná vsuvka.
5. Starozákonný Zákon je pre nás stále Božím slovom. Biblia obsahuje mnoho nariadení, o ktorých Boh chce, aby sme vedeli, aj keď už od nás nevyžaduje ich dodržiavanie. Ako príklad si môžeme uviesť slová z Matúša 11,4, kde Pán Ježiš hovorí: "Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a vidíte..." Táto výzva platila pre Jánových učeníkov v tej dobe, ale nie pre nás dnes. Napriek tomu sa Boh postaral, aby sme sa o týchto slovách dozvedeli a mali z nich úžitok. Podobne je to aj so starozákonnými nariadeniami pre Izrael. Viac podrobností si o tom povieme o chvíľu, v ďalšej časti tohto seriálu.