Rozprávala mi o svojom živote, o tom, že neustále cestuje, presúva sa z miesta na miesto podľa potrieb misijnej spoločnosti. Ale, ako ona sama povedala, nie je to pre ňu problém. Celý jej majetok je totiž v jednej izbe a dá sa zbaliť do jedného kufra. Nie je teda viazaná k žiadnemu miestu na tejto zemeguli, môže sa kedykoľvek kamkoľvek ľahko presunúť. Takýto prístup k životu a k službe Bohu ma veľmi oslovil. Nebyť viazaný k žiadnemu miestu na zemi ani k žiadnemu majetku, byť pripravený kedykoľvek „zdvihnúť kotvy“, keď Boh zavolá k práci na inom mieste.
Priznávam, že ja osobne nedokážem až takto zredukovať svoj majetok. Hoci sa zmestí do jednoizbového bytu, určite by sa nezmestil do jedného kufra a odchádzalo by sa mi ťažko. Ale ešte viac ako v materiálnej oblasti ma tento životný postoj oslovuje v oblasti duševnej a duchovnej. Aj tu sa vieme často naviazať na veci a okolnosti, od ktorých je ťažké sa odtrhnúť – určitá životná úroveň, pohodlie, zabehnutý životný štýl, zvyky a spôsoby uvažovania, určité nazeranie na Boha atď. Uvedomujem si, že aj v týchto oblastiach si potrebujeme udržiavať slobodu a byť pripravení kedykoľvek „zbaliť kufre“ a zmeniť všetko, v čom sme doteraz žili.
Nielenže mi takýto postoj pomáha lepšie sa vyrovnávať so životom, do ktorého mi moje ochorenie neustále prináša nečakané zmeny. Ale považujem za veľmi dôležité udržiavať si tento postoj, aj keď ide o pripravenosť k práci na Božom diele. Lebo keď Boh volá do služby, neradno odmietať. Život ma naučil, že ak sa Boh rozhodne niečo vykonať a pozve ma, aby som bola pri tom, skončí to vždy úžasnou skúsenosťou. Smieť pozorovať Boha priamo pri práci, môcť Mu akoby cez plece pozerať na ruky, je ponuka k niečomu, čo neuvidíte nikde inde na tomto svete. A garantujem vám, že to vždy bude stáť za to. Nech bude Božie pozvanie vyzerať akokoľvek náročne, nenechajte si ho ujsť. Nikdy nebudete ľutovať.
Ľudia s ľahkou batožinou ľahšie prejdú životom.
(Jakob Bosshart)