Práve si čítam 2. kapitolu proroka Jonáša, je to jeho modlitba v bruchu veľryby. A teda je to zvláštna modlitba, vzhľadom na to, v akej situácii je. Predstavujem si, že Jonáš musel byť vystrašený, zúfalý, bezmocný, asi celkom nechápal, čo sa s ním deje... Trochu mi to pripomína niektoré moje dni a situácie.
Jonáš v takej chvíli cituje Žalmy a nie hocaké. Opisuje svoju situáciu, vylieva si srdce v akom probléme sa nachádza: „hodil si ma do hlbiny... Tvoje vlny sa valia cezo mňa... zahnaný som spred Tvojich očí...objali ma vody až po dušu...“ čo je aj v takejto situácii myslím prirodzené. Ale zastavujú ma vetičky, ktoré sú poprepletané medzi tým: „Volal som k Hospodinovi a vyslyšal ma... počul môj hlas...a zase len budem hľadieť ku Tebe... vytiahol si môj život z jamy, Hospodine môj Bože...spasenie je Hospodinovo.“ Udivuje ma už len to, že si v takej chvíli spomenul na Žalmy, a že okrem sťažností ako je na tom zle, vidí aj nádej v Bohu. Skôr, ako ho Pán Boh naozaj vyslobodil, on dokázal hovoriť o záchrane, dôveroval, že Pán Boh sa postará.
Myslím, že Jonáš dobre poznal Boha a v tých najťažších chvíľach dokázal z toho ťažiť. Hovorí mi to asi dve veci:
1. Je veľmi užitočné čítať a poznať Bibliu, môžu prísť chvíle kde nebudem mať Bibliu poruke ani žiadneho človeka ktorý by mi pomohol - a vtedy to, čo viem a mám v srdci uložené, môže byť pre mňa oporou.
2. Nikdy sa nevzdávať - Pán Boh je blízko a počuje ma, môžem Mu vyložiť úprimne ako sa cítim a zároveň Mu môžem dôverovať, že On sa postará.
Ani v jednom nie som profík, ale učím sa...