Stále sa pozerám do 1. kapitoly proroka Jonáša, a pripomenula mi ešte jednu dôležitú vec. Keď prišla veľká búrka, Jonáš sa priznal ku svojej chybe a povedal námorníkom, čo s ním majú urobiť: „hoďte ma do mora“.
Akosi prirodzene som čakala, že v ďalšom verši si prečítam, že ho chytili a do toho mora hodili. Ale je tam niečo iné: „muži veslovali zo všetkých síl, aby sa dostali späť na suchú zem“ úplne ma to zastavilo a donútilo porozmýšľať o sebe, aj o nás kresťanoch. Je smutné, ako často sme rýchli posúdiť, odsúdiť, chytiť a vyhodiť. Aspoň ja mám aj také skúsenosti. A často ani nepotrebujeme čakať na odpoveď, na vysvetlenie.
Námorníci sa najskôr snažili urobiť všetko čo bolo v ich silách, aby Jonáša nestratili. Je to pre mňa poučením. Títo muži, pohania, neveriaci ma v tomto dosť zahanbili. Ale zároveň ma povzbudili, že sa treba ľudí pýtať, počúvať ich, bojovať o nich do posledných síl. Až keď naozaj niet inej možnosti, až potom urobiť tak vážne rozhodnutie – hodiť niekoho cez palubu, a aj to s modlitbou a bázňou pred Bohom (verš 13-16).